Login für bereits registrierte Autoren. Neuregistrierungen erfolgen auf der Seite "Autobiographie schreiben". (Im Schreibfenster auf "Zur Registrieren" klicken.)
 
Von Peter Marko
Patral, hladal a nasiel som
Es werden nur Texte von über 10 Internet-Seiten publiziert.
Zurzeit sind 370 Biographien in Arbeit und davon 195 Biographien veröffentlicht.
Vollendete Autobiographien: 102
 
Peter Marko
Info Biographie
Info Autor
CV Autor
Abo
Mit eigenem Mail-Programm empfehlen
Letzte Aktivität
4.1.
Staroba a moje zazitky so smrtou / 23.03.2020 um 8.41 Uhr
4.2.
Staroba a moje zazitky so smrtou / 23.03.2020 um 8.41 Uhr
5.
Zaver - epilog / 19.04.2020 um 7.24 Uhr
4.3.
Staroba a moje zazitky so smrtou / 12.05.2020 um 9.51 Uhr
3.19.
NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu / 12.05.2020 um 9.51 Uhr
3.20.
NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu / 12.05.2020 um 9.53 Uhr
Zoom -
wysiwyg
Zoom +
nav read

Aktuelle Seite drucken
Aktuelles Kapitel drucken
Alles drucken
nav read
Print

nav read
Verzeichnis

<
rückwärts blättern
vorwärts blättern
>
 
Vorwort
1.
PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor
1.1.
Porod, predkovia, rodicia
1.2.
Dalsi pribuzni a transporty do smrti
1.3.
Zazitky s pohlavim
1.4.
Strelingerovci
1.5.
Nas podnik
1.6.
Pokrstenie
1.7.
Moj brat Palko
1.8.
Zabijacka
1.9.
Virina svadba
1.10.
V Dolnej Lehote a vhorach nad nou
1.11.
Nebezpecna hra s pohlavnym udom
1.12.
V banickej chate
1.13.
V bunkri
1.14.
Utek
1.15.
Prosikanie
1.16.
V Dolnej Lehote a v horach nad nou - Cesta na slobodu
1.17.
Na slobode - Rimavska Sobota
1.18.
Domov a doma
2.
HLADANIE - Po vojne novy zivot - Namen est omen a patria est … a moja identita
2.1.
Rodinne stretnutie v Pribovciach o identite
2.2.
Budovanie socializmu
2.3.
Procesy
2.4.
Matura a maturittne stretnutia
2.5.
Emigracia alebo vplyv politiky na sukromny zivot
2.6.
Ivan Pechan - moj vzor, ucitel, spolupracovnik a priatel
2.7.
Preco sme sa sobasili - vyznanie lasky po 40. rokoch
3.
NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu
3.1.
Ako to bolo v nasej nemocnici v 70-tych rokoch
3.2.
Ako to bolo pred nedavnom: Kai Zimmerli - dobrý kolega a priateľ
3.3.
Ked rastla trava hovädam priamo do huby
3.4.
Pohlad do bducnosti 50 rokov po otvoreni praxe
3.5.
U lekarov - Rodinna terapia
3.6.
U koziarov
3.7.
Artroskopia alebo hranice vysvetlenia
3.8.
Darovanie krvi
3.9.
U Urologov
3.10.
U ociarov
3.11.
Operacia sa podarila, ale pacient nie je spokojny
3.12.
U lekarov - Psychoterapia
3.13.
Dobrodrustva mojho prveho pacienta pod metadonom
3.14.
Rodinny a osobny zivot - Cestovat vlakom treba vediet
3.15.
Odtucnovacia kura alebo ako som sa skoro stal anorexiou
3.16.
Vylucovanie, fekalogia, microbiom a ja
3.17.
Lov nie na lvov ale alpske ruze
3.18.
Krik, spev a tanec - dva zazitky z hospicovej sluzby
3.19.
Sklamanie v hospizovej sluzbe
3.20.
Ako som zazil a prezil infarkt
3.21.
Preco som bol zly lekar
4.
Staroba a moje zazitky so smrtou
4.1.
Starecka nahluchlost
4.2.
Vnucata: Rotacia alebo skok z trojmetrovej veze
4.3.
Vnucata; Tim aj ako zastupca Liv a Eliho
4.4.
Pohlad zblizka a zdaleka - pitva
5.
Zaver - epilog
Vsetkym, ktori prispeli k tomu, ze a ako zijem, aky som.
Uvod - prolog
Seite 0 wird geladen
  Vorwort

Uvod - prolog


(1) Lago Maggiore; Pohlad z Agry.

Lago Maggiore; Pohlad z Agry.

 
Ked sa rozplynu oblaky zabudania, ktore obklopuju nasu pamät, ci uz na podnet z vonku, z vnutra alebo pod vplyvom snov, rozhodujuce je, kde ziaria luce spomienok, na pokojne, hladke horske jazero, na luky, na lesy s listovymi, ihlicnatymi, zmiesanymi stromami, kedv, v krorej casti dna a roka, s akym odstupom a pod akym uhlom dopadaju, odraza nam ich vodna plocha priamo do oci cim nas oslepuju a dokonca bolia, alebo nerusia pri kludnom pozorovani zo strany.

Pohlad z Agry na Lago Maggiore

*

Kto som. Clovek chce vediet, odkial pochadza, kto su jeho rodicia a stari rodicia. Chce plne licit svoju historiu od zaciatku do konca, to je typicke pre ludi. Otazka povodu, tvrdia kulturolgovia a psychlogovia, bude pre ludstvo v neprehladnom svete s nezaväznymi vztahimi o to dolezitejsia. Preto potrebuje clovek presne miesta a presne cisla. Chce si zodpovedat vsetky otazky, lebo veri, ze odpovede na tieto otazky ho vedu k jeho pravej historii. Chce vediet, aki su moji rodicia, surodenci? Cim som ja zvlastny? Co je moja identita?

Hardinghaus B: Das falsche Leben. Der Spiegel 2012;(11):52-6

*

V lete po mojich osemdesiatke sme cestovali na Slovensko do oblasti mojho detstva. Chcel som ukazat mojim vnukom, kde som vyrastol. Sucasne som dohotovil tento zivotopis, ktoreho vyhoda, nevyhoda a zatazenie je, ze ho mozem nadalej menit, doplnovat. Pisal som ho najmü pre mojich potomkov a aj ako zadostucinenie pre moju matku, ktora by mi bola rada rozpravala o jej detstve a zivote. Bohuzial som to hrubo odmietal. V tom case som bol zaujaty utvaranim mojho zivota v inej krajine. Nema mi to stazovat starymi, ciastocne smutnymi historkami.

Pozoruhodne, v tom istom case, v strede mojich styridsiatich rokov, konecne prvne zakotveny rodinne a v povolani, prepadla ma potreba pisat o mojich sucasnych zazitkoch a skusenostiach. Niektore pojednania uverejnily odborne lekarske casopisy ako vitane obcerstvenie a rozptylenie zo suchych a vaznych tem. Su strednou castou tohto vyplodu.

Po smrti mojej matky som si uvedomil, co som zameskal, ako su rodinne dejiny dolezite nielen pre vlastny zivot, pre porozumenie vlastneho osudu, ale aj vlastnosti a vyvoja potomkov. Preto som zacal pisat o mojom dertstve, cim prirodzene zacina tento spis.

Cim viac sa blizim mojej smrti, tym viac ma zaujima staroba a zomieranie. Vysledky su na konci. Zivot zacina pred narodenim a nekonci smrtou. 

Jednotlive prispevky maju roznu dlzku a su v podstate samostatne. Odrazaju moj na zmeny bohaty zivot. Niektore su smutnejsie, niektore veselsie. Dufam, ze jeden alebo druhy zaujme pripadnych citatelov. Ak sa nejaki vobec najdu, mozu zacat od konca, zaciatku alebo vo strede a skakat kde sa im zachce,

*

Dakujem mojej manzelke Silvii, ktora prezila so mnou velku cast licenych zazitkov a bola ochotna zobrat a berie na seba nielen zatazenie diskusie o obsahu, ale aj opravu stylu, vyrazov a gramatiky v nemcine.


(2) Silvia

Silvia

 

PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor
Seite 1
Seite 1 wird geladen
1.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor

K mnohym dolezitym a menej dolezitym okolnostiam a udalostiam, k dobrym, poriadnym ludom, ktori nas zachranili, k voli ktorym sme ostali na zivote, patrilo, ze sme byvali v dome za zeleznicou, mienil moj otec. Stary otec Langer sa sice nerad chvastal, ale jeho povest mu bola dolezita. Najstarsej dcere Jolan dal ako veno velku cast jeho polnohospodarstva. Pre mojho otca, ked si bral druhu dceru Zlaticu, zalozil male prestahovatelstvo, lebo v Martine, dokonca celom Turci este nebolo a moj otec mal obchodnu skolu, Staremu otcovi nechybali dobre napady, len s ich uskutocnenim to niekedy haprovalo. Povodne chcel na to kupit dom na hlavnej ulici v strede mesta a ukazat, ako daleko to on a jeho dcera doviedli. Moj otec bol ale triezvy, realisticky clovek a rozhodol sa pre jednoduchy dom na Robotnickej ulici nedaleko zeleznicnej stanice. Ja som vraj nevyrovnana, premenliva zmes oboch.


(1) Martin koncom 19. storocia - hlavna ulica s odstupom viacerych rokov (dolu). Povod fotieky sa uz neda zistit, preto vdaka neznamemu darcovi.

Martin koncom 19. storocia - hlavna ulica s odstupom viacerych rokov (dolu). Povod fotieky sa uz neda zistit, preto vdaka neznamemu darcovi.

 

   
Na velkom pozemku na druhej strane oproti nasmu domu cakali nakopene nahe kmene stromov na ich spracovanie v nedalekej celulozovej fabrike. Najmä v zime ich tahali kone na saniach z blizkych lesov na zasnezenych cestach, ktore necistili ani pluhom ani nesolili. Ked sme sa chytili konca, tahali nas aj viac sto metrov, co sa ale nie kazdemu furmanovi pacilo, lebo chcel setrit svoje kone, dodrziavat poroadok a vychovavat tychto nezbednikov. Odskocili sme az ked nas chcel miesto koni slahat bicomt. Bol to jeden zo sposobov hry na zbojnikov a zandarov. Nasi rodicia nam to zakazovali z inych dovodov. Nicili sa tym podosvy topanok, ciziem, kapcov a najmä krpcov. Ako vsetko, boli pocas vojny cenne. Medzi skladnunym drevom sa dalo vyborne hrat na skovavanku. Zriedkavo sa objavil dozorca. Rychlo sme utekali prec, lebo ked niekoho chytil, nielen mu bezohladne vyplatil zadok, ale vsetci vysmievali tohto nesikovnika. Bol to iny, vaznejsi a bolestnejsi druh hry na zbojnikov a zandarov,


(2) Martin hlavna ulica na pohladnici zo zaciatkom 20. storocia; povod sa uz neda zistit, preto vdaka neznamemu darcovi.

Nasa Robotnicka ulica bola skoro prirodna cesta. Mala mnoho dier, ktore boli pri a po dazdi naplnene a obklopene bahnom. Peso sa museli preskakovat, aby sa v nom topanky neponorili. Bahno mohlo byt pomiesane nielen s hnojom nasich koni, ale aj krav, ktore v teplom rocnom obdobi sa rano ponahlali na pasu, vecer ale nasytene pomaly vliekli zpät do mastali ich gazdov, doprevadzane plieskanim a udermi bicov pastierov . Tym padom bolo cistenie topanok od bahna alebo prachu dennou ulohou. Koza na topankach nebola tak dobre preparovana ako dnes a spina sa nedala jednoducho odstranit vlhkou handrou, Kazdy vlastnil „galose“, priestranne „lode“ z gumy, ktore sa natahovali na topanky ked prsalo, co sa vtedy nevedelo dopredu s dnesnou istotou – ani v novinach, ani v radiu neboli predpovede pocasia. Televizia neexistovala. Ked sa mojmu opatrnemu otcovi len zdalo, ze by mohlo prsat, pre istotu bral galose do tasky. Väcsinou potom skutocne prsalo. Nam detom bola cudzia takato predvidava opatrnost. V nepravidelnom odstupe, ulica musela byt sucha, prisiel poulicny cistic a s prutovou metlou a velkou lopatou cistil ju od najväcsej spiny. Aby sme nevyvolavali nespokojnost a nepriatelstvo, mali nasi zamestnanci, nasi robotnici hned odstranit vykaly nasich koni, co aj väcsinou robili. Okrem toho boli nase kone dobre vychovane a vykonavali svoju potrebu v mastali alebo v nasom dvore, ako znak radosti, ze sa vracaju od tazkej roboty a coskoro dostanu zrat.


(3) Petricek s bratom Palkom a tetou Arankou (Zlaticou) pred "jej" obchodom; vpravo nas dom, pred nim kolajnice uzkokolajky, v pozadi celulozova tovaren s kominom. Foto mama s fotoaparatom, ktory dostal Palko k mojim narodeninm, aby dokumentoval (nie len) moj vyvoj-

Petricek s bratom Palkom a tetou Arankou (Zlaticou) pred "jej" obchodom; vpravo nas dom, pred nim kolajnice uzkokolajky, v pozadi celulozova tovaren s kominom. Foto mama s fotoaparatom, ktory dostal Palko k mojim narodeninm, aby dokumentoval (nie len) moj vyvoj-


Hlavna ulica bola uz vtedy (aky pokrok a luxus) asfaltovana a zriedkavo pokryta spinou a hnojom, dokonca ju mozno denne cistili. My sme nebyvali v nejakom zapadakove, ale v Martine, pupku Slovenska. Keby bolo nase spediterstvo na nej, boli by ju nase kone denne znecistovali. Ako lahko by bolo zanedlho byvalo sa odtranportovanim zbavit nielen hnoja, ale aj jeho zapricitela s celou pereputou, co sa stalo beznym jednoduchym a ucinnym prostriedkom riesenia takychto a podobnych problemov. Priamo pred nasim domom bol kusok sirokeho asfaltoveho chodnika, vedla neho viedli kolaje uzkokolajky. ktora vozila tehly z tehelne hore pod lesom, kde z bahna pocas tisicroci vznikla dobra, husta hlina, k vagonom na stanici. Tehlami nalozene vagonky musel niekto brzdit skoro celu cestu nadol. Mmuseli sa vylozit na stanici na rampu na nasej strane zeleznice a z nej sa prekladali na zeleznicne vagony. Ked bolo nahlo, lebo nakladny vlak mal coskoro s nimi odist, mohli sme aj my deti nieco zarobit, ked sme pomahali pri prekladani. Prazdne voziky tahali kone znovu nahor. Tak ako pri zvazani dreva v zime, dalo sa na vagonky naskocit, pokrcit a schovany sa nechat tahat, co sme vsetci radi robili, nielen deti z robotnickych kolonii nad nami. Kraktky cas nahradila mala dieslova masina kone, ale ked sa pocas vojny stalo benzinove palivo  vzacne, vratili sa kone, ktore sa ale s nasimi nedalo porovnat. 
  
Boli tri „kolonie“, rady jedno a dvojizbovych bytov, v prostriedku jeden-dva trojizbove pre rodiny s viacerymi detmi, alebo pre lepsie postavenych zamestnancov celulozky. Hned na zaciatku byvala nasa pracka a upratovacka, pani Cunekova – pani Cunecka s tromi detmi v jednoizbovom byte. Necudo, ze jej dcera sa vydala, coskoro potom ako bola osemnastrocna. Tuto svadbu, ako aj zabijacku u Cunekov popisujem neskor (kap. 9 a 10). Prve dve kolonie delil most cez Turiec. Tretia bola este kusok dalej smerom k tehelni. Oproti prvej kolonii, tam kde byvala pani Cunecka, bol vchod do tovarne. Za mostom oproti druhej kolonii stal pekny jednoposchodovy dom, kde byvali riaditel celulozky na prvom poschodi a jeho zastupca na prizemi, ako znak tej doby, lebo aj takyto ludia nejazdili autom do roboty. Aj pre nich, ako pre ich robotnikov bolo vyhodne byvat nedaleko pracoviska. Bol to vtedajsi druh rovnosti. Ale aj inac nebolo nase okolie chudobne na prominenciu. Vo vedlajsej ulicke byval prednosta stanice. Aj on nemal daleko na pracovisko. A snad jediny vtedajsi slovensky magnetopat. Jeho pacienti prichadzali zdaleka a nie autom. My sme nikdy neboli u nho – doma nie je nikto prorokom a ani zazracny liecitel. Priamo vedla nas smerom k zeleznici bola elktrarna, ktora za mojich casov uz neprodukovala elektrinu, ale sluzila na regulaciu prudu a vpredu, v druhej poschodovej budove nasej ulice bolo na prizemi riaditelstvo a na poschodi byval riaditel, velmi jemny, cteny a cestny clovek, ktory chodil na lov a aj inac sa pohyboval v „lepsich kruhoch“, ale mal tu vadu, ze jeho manzelka bola zidovka. Mali dvoch synov, ale on sa s nou z principu nerozviedol, podobne nemeckemu filozofovi Jaspersovi a inym. Aj ked sa stykal s vyznamnymi ludmi, nepomohlo to zachranit jeho svagra a rodinu pred transportom a smrtou v Osviencime.  


(4) Hrdi rodicia s Petrikom vo dvore; vlavo pred mastalou kopa hnoja, vpravo komin byvalej elktrarne. Vyrastol som vlastne medzi hnojom a dvomi fabrickymi kominmi. Vpravo Petricek v rebrinaku. Foto Palko..

Hrdi rodicia s Petrikom vo dvore; vlavo pred mastalou kopa hnoja, vpravo komin byvalej elktrarne. Vyrastol som vlastne medzi hnojom a dvomi fabrickymi kominmi. Foto Palko.

  
Za mojich cias  sme uz nemali psa. Posledny, vraj ohromne zviera, velmi priatelsky a poslusny, mal rad sliepky prednostu stanice, ktore jednu za druhou roztrhaval pocas noci. Ocividne sa v nom prebudil na takyto nevhodny sposob jeho povodny lovecky pud. Nedalo sa mu to odvyknut. Kedze aj sliepky prednostu stanice boli ohromne zvierata, znasali zvlast velke vajicka a po menopause boli zakladnou surovinou zvlast dobrej polievky, musel pes zmisznut. Rodicia sa obavali, ze nasledovnik bude sledovat jeho stopu cez viacere, nie prilis vysoke ploty. Aj ked dobre odskodnili prednostu za jeho sliepky, nepotrebovali problemy, este k tomu v blizkom okoli, lebo mohla vzniknut podobna situacia ako s konskym hnojom na hlavnej ulici.



(5) Petricek v detskom rebrinaku. Foto Palko.

Petricek v detskom rebrinaku. Foto Palko.

Obyvatelov nasej strany mesta za zeleznicou zjednocoval smrad celulozovej tovarne. Viackrat do tyzdna bez ohlasenia neskoro popoludni vypustali do vzduchu smradlave zbytky ich drevospracujucich chemikalii. Podla vetra trvalo to dve-tri hodiny, kym ich odfukal, pocas peknych bezveternych letnych dni daleko dlhsie. Celulozka stala pri rieke, aby mohla vypustat do nej tekute zbytky smradlavych a jedovatych chemikalii, dobry zvyk vtedajsich celulozovych fabrik. Az po viacerych kilometroch sa dalo v Turci znova kupat a chytat ryby. Nebola, a tak to ostalo este pol storocia, ziadna ochrana prostredia, ziadne „zelene“ hnutie. Medzocasom neostali z nasej celulozky ziadne zbytk, aj komin je prec. 

Kedze eme byvali za zeleznicou, museli sme ju prechadzat. Nasa ulica zacinala hned za rampou. Ootvaral a zatvaral ju zamestnanec zeleznice, ktory na to musel opustit svoj domcek na druhej, mestskej strane. Na nas a toho strazcu zarmutok premavali tam skoro neprestajne vlaky. Nie k voli osobnej doprave, ale tak vagony s tehlami, chemikaliami a drevom pre celulozku, ako aj s chlebom a inymi potrebami pre viacere kasarne sa museli posuvat, sibovat na prislusne kolaje – vsetko popri nasej rampe. Pocas dobrych dni pre zeleznicu a zlych pre nas bola rampa viac zatvorena ako volna. Nedalo sa ocakavaz, ze by ju rampar neustale zatvaral a otvaral. Museli sme vyuzivat kazdu malu prestavku medzi vlakmi a sa pod zavretou rampou rychlo presmyknut. Aj ked sa nepamätam, ze niekoho presiel vlak, ako sa patrilo, vystrojili neskor rampu s kovovou sietou, ale nechali vedla nej diery, cez ktore sa muselo dostat este rychlejsie, co sluzilo menej bezpecnosti, ale viac ukludneniu ich svedomia. Na moje prekvapenie, ked som po desatrociach prvykrat navstivil Robotnicku ulicu, musel som pred rampou dlho cakat. Viedla cez nu hlavna pripojka do mesta. Teraz vedie  a naklady sa transportuju skor autami. 


(6) Vlavo Petricek s "mamou mackou", dolu so "synom kocurom". Foto Palko.

Vlavo Petricek s "mamou mackou", dolu so "synom kocurom". Foto Palko.

Nemali sme uz sice psa, ale velmi peknu, dobru macku. Dobru znamena, ze chytala mnoho mysi, pre mna, ze som sa s nou mohol hrat. Ked sa mysi v sklade prilis rozmnozili a dokonca drzo prederavili vrecia so zradlom pre kone a ho nielen s chutou konzumovali, ale svojimi vyluckami pre kone, znamych vyberavych labuznikov, pokazili, zavreli macku cez noc do skladu. Bola pravou polovnickou. Rano ju nasli nielen sytu od zozranej mysi, ale aj sklad pokryty dalsimi mrtvymi mysami. Potom sme mali urcity cas pokoj od nich, lebo aj ony nie su sproste a pamätaju si, kde hrozi nebezpecie. Ale tato informacia sa nededila dlho. Ocividne nevedeli vtedy ani mysi nic o epigenetike. Nove generacie sa znovu odvazili do skladu a do vriec. Niekedy priniesla s hrdostou este zivu mys a s pozitkom ju nechala pred nasimi ocami kusok utekat, aby ju znovu chnapla, co opakovala, kym sa uboha mys od vycerpania (o strese nevedeli vtedy ani ludia ani mysi a macky) nevzdala. Potom ju milostivo zozrala. Bola aj velmi plodna. Dvakrat do roka vrhla viacere maciatka. Po tom, co sme ukojili zaujem vsetkych priatelov a znamych o dobru macku, museli sa zbyvajuce usmrtit. Prevadzal to jeden väcsi chlapec z tretej kolonie, ktory to vykonal za jednu väcsiu mincu. Ale najprv bolo treba maciatka najst. Na zaciatku to nebolo tazke, ale casom nachadzala macka stale lepsie skryse na povalach v sene a slame nad mastalou a stodolou. Na zaciatku som pomahal hladat, neskor, asi pod vplyvom udalosti stupol a zvitazil moj sucit. On ich strcil do vreca a vrhol do Turca.


(7) Petricek so "synom kocurom". Foto Palko.

Alebo sa objavovalo v sklade stale väcsie mnozstvo mysie, alebo dostali s mackou sucit, z jedneho vrhu nechalizit najkrajsie maciatko. Zavdacil sa tym, ze bol dobrym synom svojej matky a chytal mysi rovnako vasnivo ako ona. Ja som bol rad, lebo, ked bol mlady, vasnivo sa hral so mnou. Mal som dve macky, ktore som mal velmi rad. Ked sme sa po vojne vratili do vyrabovaneho domu, neboli nikde. Neskoncily v nejakom koncentraku, ale v miskach cez Martin prudiacich vojakov.


(8) Zachod priblizne ako sme ho mali vo dvore. Vdaka za bezplatne foto z internetu.

Zachod priblizne ako sme ho mali vo dvore. Vdaka za bezplatne foto z internetu.

 
Ostaly dobrymi polovnickami, lebo okrem trochu mlieka nedostali ziadne zradlo a v dome smeli prenocovat na verande len ked teplota klesala k -20°. Tak prisny sme boli aj k sebe, sice pri trosku vyssej teplote. Mali sme sice v kupelni splachovaci zachod, ale sme ho pouzivat az pri -10-15°, alebo pri chorobe. Inac sme museli ist von na zachod vo dvore. Kluc k nemu vysel na verande. Iny zachod bol pre robotnikov vedla mastale a hnoja. Ked nas bol obsadeny, v nudzi sme ho tiez pouzivali. Necudo, ze sme sa podobne konom, ucili ovladat a regulovat nase potreby a vykonavali ich podla moznosti este pred zatemnenim. Coskoro sme boli bez plienok, k comu pripeli aj ine vychovne prostriedky. Hned, ako sme vedeli sediet, nasadili nas v case, ktory im vyhovoval na nocnik a nesmeli sme ho opustit, pokial sme nevykonali nasu poptrebu. Tym padom sme boli bez plienok este pred nasimi prvymi narodeninami. O skodach na charakteri, „freudiani“ tomu hovoria „analny charakter“, ktore tym vznikli, sa doteraz hadaju psychologovia. Vsetci nas za nas vykon chvalili, rodicia boli na nas hrdi. Tento sposob vychovy mal zo stranky rodicov aj prakticke dovody: Neboli ani jemne, tekutinu nasavajuce jednorazove plienky, ani elektricke pracky, ani dobre vonajuce pracie prasky. Balili nas do hrubych plienok, ktore drazdili nasu jemnu kozu. Prali ich hrubym, nevonavym tekutym mydlom. Citili sme sa bez nich jednoznacne lepsie, volnejsie.  

Porod, predkovia, rodicia
Seite 2
Seite 2 wird geladen
1.1.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – Porod, predkovia, rodicia.

Martin mal uz od dvadsiatych rokov minuleho storocia nemocnicu, ale budova porodnice v style „Bauhausu“ bola zasvätena az zaciatkom roku 1937. Primarom sa stal profesor Schwartz, porodnik s vynikajucou povestou. O tom preco upresdnostnil toto miesto akademickej kariere sa da len domnievat. Chcel sa odlucenostou v provincii vyhybat intrigam, napnutiam akademickeho zivota a byt vlastnym panom? Pre nas v Martine bolo jasne, ze si ho zasluzime, a nam zodpovedalo mat najlepsieho porodnika krajiny. Zdaleka prichadzali zeny rodit do Martina, najmä, ked mali tazkosti pocas tehotenstva. Ako vidno z jeho mena, bol nemeckeho povodu, a skutocne pocas vojny ho opustila politicka zdrzanlivost a slachetne obmedzenie na odbor, a na sklamanie mojich rodicov, velmi pravdepodobne pod tlakom krajanov, ktori zili uz storocia nedaleko od Martina v Hornej a Dolnej Stubni v nemeckej enklave, vstupil do nemeckej fasistickej strany NSDAP, preco na konci vojny usiel do Nemcka. Ja som sa narodil 8. marca 1937 ako jeden z prvych deti v Martine nie doma, ale v nemocnici. Sklon byt priekopnikom mi ostalo na cely zivot. Na porod sa nepamätam, ale tvrdim, moj odpor protic paradajkam prameni v tom, ze mi pripominaju chut porodnej vody, ktoreho som mal dost po mesiacoch stravenych v maternici a s radostnym hurra som sa objavil na svete. Prvykrat som si to uvedomil, ked som priblizne dvojrocny videl susedne dievca s chutou jest pekny cerveny plod. Ponukla mi zahryznut do nho, ale ja som hned s odporom vyplul ten maly kusok . Tento odpor ma neopustil napriek viacerym neskorsim pokusom. Dalej sa pamätam, ze ma este v nemocnici niekolko dni po porode viezla sestra v kociku na usne oddelenie, lebo som casto plakal a mysleli, ze mam zapal stredneho ucha. Stretla niekoho a sa zhovarali o tom, kto som, a ze som celkom podareny chlapec, co mi urcite dobre robilo, a vyjadrene tak skoro, pozitivne ovplyvnilo moj dalsi zivot. (Zazitok podobny Jezuliatku s Tromi kralmi.) Usi boli, to viem s istotou, vporiadku. Na kojenie sa pamätam len hmlisto, ale isto na oblubu urcitych obleceni, ktoru neskor blizsie popisem.


(1) Petricek v detskomm kociku pred vchodom do pivnice vo dvore. Foto Palko.

Petricek v detskomm kociku pred vchodom do pivnice vo dvore. Foto Palko.

  
Vlastne som sa vobec nemal narodit, Rodicia sa zobrali roku 1923. Oslavovali sme to vzdy 22. augusta. Po smrti mojej mamy, ked moja manzelka prezerala stare dokumenty, nasla na uradnom podklade 13. augusta. Najprv sme mysleli, ze rodicia, ktori mali, asi ovplyvneni im nie blizsie znamou Kabalou sklon k povercivosti a vyznamom cisiel a mien, nechceli oslavovat trinasteho. Ale preco sa sobasili trinasteho? Neskor nam znalec vtedajsich pomerov vysvetlil, ze v tom case neboli taketo posuny zriedkave vdaka pohodlnosti uradnikov. Ale nejak sa to nehodi k mojmu otcovi, ze nechal taku nepresnost v uradnom papieri. Mozno mal vtedy este ine stanovisko k takymto zalezitostiam. Vyrastol v malej dedinke Drazkovce, styri-pät kilometrov od Martina. Jeho rodicia boli tam jedini zidia a mali, ako bolo zvykom, jediny hostinec, v ktorom sa stretavali vsetky vrstvy, pocinajuc zemanmi po ich sluhov. Moji stari rodicia, zodpovedajuc podmienkam, neboli velmi nabozni a nevarili koser. Otec sa hral a priatelil s detmi susednych zemanov. Pred mojim utekom som sa bol na jar 1967, nikto nevedel preco, s jeho rodiskom rozlucit. Nemysleli sme, ze sa tam niekedy este mozem vratit. Jeho byvali susedia nas vrelo uvitali a pohostili ako znakom ucty desatrocia starou slivovicou, domacou klobasou a inymi lahodkami. Ked som ako skaut vandoval cez najmä v jeseni roznofarebne malebne male haje okolo Drazkoviec, narazali sme na male, liatinou pekne ohranicene zahradky s hrobami. Boli to privatne cintoriny drazkovskych zemanov na ich pozemkoch. Nepatrilo sa, aby boli pochovani na obecnych cintorinoch s obycajnymi smrtelnikmi. Popri Drazkovciach tiekli dva potoky so zvlastnymi menami Jordan a Hebron. Predkovia drazkovskych zemanov sa zucastnili v 12. storoci na krizovej ceste. Po navrate zo svätej zeme im dali tieto mena. Mojich starych rodicov samozrejme pochovali na novom zidovskom cintorine v Martine, ktory sa uz nenachadzal vedla synagogy, ale na k Drazkovciam priklonenej vychodnej strane miesaneho krestanskeho cintorina. S jeho velkolepymi hrobni a hrobkami vyznamnych ludi je slovenskym cintorinom Pére Lachaise. Po vojne, ked bol zrazu nedostatok zidov a vandali najprv znetvorilli zidovsky cintorin a casom skoro uplne znicili, zrusili hranicny mur medzi krestanskym a zidovskym cintorinom a pochovavali na nom krestanov Vzdy som dojaty, ked pridem do Martina, ze v malej casti zbytku zidovskeho cintorina, hned pri byvalom vchode do marnice, medzi tymi malo zachovanymi, teraz leziacimi hrobnymi kamenmi sa nachadza aj mojho stareho otca Jozefa (Josefa) Eksteina (Ecksteina). Zda sa mi, ze tak ako poloha, tak aj jeho stav svedcia zivo a nazorne o dejinach zidov na Slovensku, symbolizuje, co zazili, co utrpeli. Dufam, ze to tak ostane a tieto zachranene nahrobne kamene nechaju na pokoli, nebudu ich posuvat alebo dokonca nicit, co vsetko porusuje zidovske nabozenske predpisy a tradiciu. (Moja ufnost sa nesplnila a pri poslednej navsteve zmizli mnohe kamene, medzi nimi aj mojho stareho otca.)


(2) Leziaci nahrobny kamen mojho stareho otca Josefa E(c)ksteina. Foro dcera Corinne.

Leziaci nahrobny kamen mojho stareho otca Josefa E(c)ksteina. Foro dcera Corinne.

Ked sa jedneho suseda mojho otca raz pytali na velky pocet jeho nevlastnych deti, ktore mal so svojimi sluzkami, odvetil, ze on si robi svojich sluhov sam, co ma viacere vyhody. Ako vidno, Drazkovce boli uz vtedy velmi pokrokove, lebo pestovali sebestacnost. Iny sused zyvkol milo hovorit svojej zene "Anicka, dusicka, zradnik ta metau, kde si zapotrosila metlu?“ Hostinec mojich starych rodicov sa nachadzal vyhodne na krizovatke ciest z okolitych pokojnych dedin do nesmierne rusneho Martina, pred ktorym sa ceystujuci este zastavovali a posilnovali. Raz prerusil cestu k lekarovi v Martine otec so synom, ktory si pri neopatrnom hantovani s otcocou pistolou prestrelil ruku. Aby sa ukludnil, pil otec nielen slivovicu, ale zacal aj hrat karty. Ked ho syn rusil svojim stonanim, zavijanim a placom, obratil sa na pritomnych a vycitavo povedal „on si ruku prestrelil a teraz place!“ a hral s kludom dalej. Aj evanjelicky farar chodil pravidelne si zahrat karty. Katolickeho nemali.


(3) Salas pri Sklabinskom Podzamku. Zo Sklabine (dedina nad Drazkovcami) pochadzala rodina mojho otca. Foto dcera Corinne.

Salas pri Sklabinskom Podzamku. Zo Sklabine (dedina nad Drazkovcami) pochadzala rodina mojho otca. Foto dcera Corinne.

Ako jedine dieta bol otec asi zhyckany, o to viac, ze ako kojenec prezil zapal pluc, co bol vtedy polovicny zazrak. Mozno aj preto opatrne zachadzal so zdravim. Matka mu skoro zomrela a s macochou nevychadzal dobre. Aj otec mu zomrel este pred jeho svadbou. A tak sme zriedkavo chodili do Drazkoviec. Moja mama ale udrziavala dobre vztahy s otcovou rodinou, uz aj k voli jej vyvynutemu zmyslu pre spravodlivost.

 
(4) Batko Svätozar Hurban-Vajansky (SHV). Zo Slivka M. Strelinger A (bratranec Alino, ktoremu dakujem za Copyright): Sochan. Sochan bol fotografom, predchodcom a sucasnikom Palkovho neskorsieho zamestnavatela Antona Hornika (vlavo). Dolu Peter na Mädokysi priblizne 100 rokov po batkovi SHV. Foto Slavek Jelinek (vpravo).

Batko Svätozar Hurban-Vajansky (SHV). Zo Slivka M. Strelinger A (bratranec Alino, ktoremu dakujem za Copyright): Sochan. Sochan bol fotografom, predchodcom a sucasnikom Palkovho neskorsieho zamestnavatela Antona Hornika (vlavo). Dolu Peter na Mädokysi priblizne 100 rokov po batkovi SHV. Foto Slavek Jelinek (vpravo).

 

Priatelia mojho otca boli deti olejkarov. Ich otcovia a uz stari otcovia vyrabali rastlinne oleje, s ktorymi v putni na chrbte, neskor s vozmi chodili po celom svete, najmä ale do Ruska. Tam mali vdacnych zakaznikov, lebo oleje pomahali pri vsetkych potiazach a chorobach. Ked teraz vieme o moci raslinnych liekov a ucinku tzv placeba, ten uspech nas vobec neprekvapuje. Vdaka tomu boli zamozni a aj velky priatelia Rusov, ku ktorym pocitali aj Uktaincov a Belorusov -  stali sa slavofilmi. Tym padom bol Turiec centrom slovanskeho, slovenskeho a neskor ceskoslovenskeho povedomia. Olejkari boli väcsinou vzdelani ludia, ich pribuzni, priatelia a znami napriklad obdivovali Tolstoja a jeho predstavy o spravnom zivote. Jedneho z nich, velkeho slovenskeh basnika, batka Sväzozara Hurbana-Vajanskeho stretaval moj otec skoro kazde rano, ked siel do skoly a SHV k mädokysu v Jahodnickom haji, ktory je najlepsi nielen na Slovensku a le na celom svete. 


(5) Peter na Mädokysi priblizne 100 rokov po batkovi SHV. Foto Slavek Jelinek.

Tecie este ako vtedyz rury s roznou silou podla dazda v predoslych dnoch. Ked je mnoho zaujemcov, caka clovek trpezlivo, kym  pride na radu, lebo Mädokys sa nepije len na mieste, ale si ho plnia do demizonov pre domacu potrebu a pritom sa rozpravaju. Kto nechce cakat, musi prist skoro rano alebo neskoro vecer. Batko SHV, pocas chladnych obdobi zahaleny v pelerine, samozrejme netahal so sebou ani flasu, ani demizon, a nemusel nikdy cakat. Jeho nasledovnik, Batko Skultety, prezident Matice Slovenskej, uz nechodil na Mädokys. V prvej treiede ludovej skoly som bol na jeho pohrebe. Nim koncila rada batkov, kedze dalsi kandidat, basnik Stefan Krcmery, s ktoreho sestrou chodil mama a do skoly, a s ktorym brat Palko mal ako nadejny basnik kontakt, trpel na schizophreniu. Ale casy sa menili a tak ci tak koncil aj batkov. 


(6) Mama ako teenager a mlada zena (dolu)..

Mama ako teenager a mlada zena (dolu)..

Mama tvrdila, ze spoznala otca, ked sla raz do obchodu nieco vymenit. Ten fesak jej hned padol do oka. Vyzvedala sa, kto je, a kedze ziskane informacie sa pacili aj jej rodicom, nechali po obvyklych kanaloch nadviazat spojenie. Vlastnou volbou bola revolucionarka, ale nechcela mat osud jej starsej sestry, ktora, ako bolo zvykom, sa musela zosobasit so sprostredkovanym muzom, ktory jej vobec nezodpovedal. Mala s nim sice dve pekne, podarene dcery Valiku a Alisku, ale nezila s nim dobre. Pre tuto verziu hovori, ze mama chodila cely zivot vsetko vymienat s vynimkou jej muza. Bratranec Jano vie pravdepodobne nejaku menej romanticku verziu. Rodicia opustili predcasne svadobnu oslavu, lebo museli vyrazit na svadobnu cestu vlakom do Benatok. Otec nemiloval velmi len moju mamu, ale aj dyne a melony. Pocas cesty zazrel z gondoly nedaleko hotelu kopy oboch. Nechal cesrtvu manzelku v izbe a vydal sa kupit dynu. V uzkych, jedna druhej podobnych ulickach zabludil, co kazdemu navstevnikovi Benatok nie je cudzie, a z kratkeho skoku za dynami sa stalo skoro pät hodin, kym nasiel od strachu horko placucu manzelku, ktora sa obavala, ze ho v tomto cudzom, sice prekrasnom, ale svojim sposobom aj morbidnom meste zavrazdili a jeho mrtvolu hodili do nejakeho z nespocetnych kanalov. Chvalabohu este nepisala Dona Leon jej hrozostrasne prihody detektiva Brunelliho, a tak nemohol strach mojej mamy stupat do neznesitelnosti citanim jej detektiviek pred navstevou Benatok. 


(7) Mama ako mlada zena.
Otec absolvoval obchodnu skolu v Martine. V armade sa stal porucikom a velitelom roty. Rad sa rozpamätaval na jeho vojensku vychovu vo Viedni, a nielen preto bol privrzencom k.u.k. monarchie, jeho povahe zodpovedajuc triezvejsi ako otec mojej mamy, V boji ho poranili, z coho mu ostalo deformovane predkolenie, takze lekari vzdy najprv mysleli, ze ma tzv. Morbus Paget. Uprostred vojny sa dostal do ruskeho zajatia. Bol internovany v Turkestane. Nemal sa tam zle. Neprijemne bolo, ze okrem malarie dostal casto fasirku, a aj ked nebol inac priebercivy v jedle, s chutou jedol tak bravcovu ako rybaciu hlavu, dokonca, o hroza, hltal s chutou kozu na bielej kave, fasirky sa nedotkol, aj ked mama robila , preto len zriedka, vybornu. Ked zacala byt v Rusku neista situacia, dozor v tabore bol menej prisny, utiekol cez Petrohrad najprv do Danska. V Petrohrade bol v case Oktobrovej revolucie, co nezbadal. Prebehla menej velkolepo, ako neskor tvrdili. Bola to „palacova revolucia“ bez krvaveho utoku na Zimny palac. Pocas socializmu nesmel rozsirovat taketo kacirstvo. V Dansku pozvali k.u.k. dostojnikov, ktori usli zo zajatia, na vybornu veceru v kralovskom palaci, pri ktorej servirovali okrem ineho aj kuracie stehna. Ked sme pocas vojny drzali kosti v ruke, aby sme ich ako supy do biela oslobodili od vzacneho mäsa, co sme robili nielen z nudze ale aj rozkose, hovorieval otec, ze aj na danskom kralovskom dvore jedia slepacie stehienka rukami, na co poznamenala mama, ze boli ale na konci, kde ich drzali, zabalene v staniole. Vedela to aj ked nebola na kralovskom dvore, ale vyrastla len v Pribovciach.


(8) Otec ako (k.u.k. alebo uz ceskoslovensky) dostonik.

Otec ako (k.u.k. alebo uz ceskoslovensky) dostonik.

Otec zvladol a sa vysporiadal nielen s dosledkami poranenia, co bolo o to lahsie, ze okrem deformovaneho predkolenia, mu nezanechalo potiaze, ale aj so vznikom novej Ceskoslovenskej Republiky, co bolo v panslavskom Martine bezpodmienecne nutne, ked chcel uspiet ako podnikatel. Mal motorku, neskor auto k voli istote a povolaniu. Pamätam sa, ako sme raz navstivili nejakeho grofa v jeho kurii nedaleko Priboviec. V dedine sma mali pribuznycfh, ktori skoncili v Oswiecime. Isla s nami aj Milka, moj „Kindermädchen“, o ktorej bude cosko rec. Ostala so mnou pred kuriou. Zacal som plakat, viac zo zvedavosti, kde siel otec ako zo strachu a z urazenosti, ze ma nezobral so sebou. Dovolili mi ist dnu, co ma ukludnilo a prestal som plakat. Ako odmenu som dostal od grofky nieco zvlastneho, exotickeho – kusok svajciarskej cokolady. Po dvoch-troch tyzdnoch som smel ist znova, dokonca sam s otcom bez Milky. Samozrejme bez specialneho detskeho sedadla, o ktorych sme nemali ponatia. Kuria zaposobila na mna nielen cokoladou. Vo nezvykle velkych priestoroch s malo tmavym nabytkom vyseli obrazy predkov, ako sa patri pre sidlo dostojnej rodiny, co som videl prvy raz.


(9) Nas vtedajsi "newtimer". Foto Palko.

Nas vtedajsi "newtimer". Foto Palko.

S detmi sa rodicia neponahlali. Otec aj kvoli jeho vyvinutej potreby istoty cakal kym podnik dobre bezal a zariadili dom. Brat Palko sa narodil 10. decembra 1926, viac nez tri roky po svadbe. Po piatich rokoch preniesla mama chlapca, ktory sa narodil mrtvy. Ci preto, alebo z inych dovodov, cakali s dalsim dietatom. Pravdepodobne som bol "nehodou", kedze ma otec chcel nechat vyskrabat od uja Laciho, lekara. Dovodom bolo, ze v Nemecku prisiel k moci Hitler, a ako bolo vidno, zacali pre zidov neiste, nebezpecne casy, ktore neostanu len v  Nemcku. Ujo Laci sa zdrahal a aj zbytok rodiny bol za to, ze ma ma mama vyniest. Bol potom pravom moj "krstny otec" a teta Ella "krstna mama". Podla teorie nie su to vhodne zaciatky zivota. Myslim, ze to na mna ale neplati aj vdaka tomu, ze mi to otec nikdy nedal cititil, aj ked moja existencia im neskor komplikovala a stazovala zivot. Na druhej strane som bol dolezity dovod na prezitie a kotva v zivote po Palkovej smrti. 


(10) Teta Ella a ujo Laci.

Teta Ella a ujo Laci.

 *
Po mojom porode sme mali dve sluzky. Jednu okruhlejsiu, veselsiu Pavlu, ktora viac varila a upratovala, a tensiu, jemnejsiu, opatrnejsiu Milku, ktora sa starala o mna. Ako som spomenul, bola mojou "Kindermädchen". Ale ich ulohy sa prisposobovali okolnostami a potrebe. Paula sa rada zaoberala aj so mnou a Milka pomahala pri vareni, prani, umyvani riadu, ked som spal alebo dal pokoj. Ked ma rano polozila na pradlovnik, metal som sa a krical, ked mi nechcela obliect, co som si prial. Niekedy musela prist mama, ale aj tak prevladol moj esteticky cit a moja vola. Ked mi nanutili, co som nechcel, mal som cele predobedie zlu naladu. Viem presne, ze pradlovnik stal vedla "toiletty" s velkym zrkadlom a suplikmi s mastickami, hrebenmi a kefami. Ked som neposluchal, chcela ma niekedy Paula vychovavat pomocou strasidiel a povedala "pride bobak a zoberie ta so sebou", co na mna najprv neposobilo, lebo mi nebolo jasne, co je bobak a strach, a kde ma ma zobrat. Ale raz v neskorej jeseni alebo v zime, uz bola tma, vypadol elektricky prud, co nebolo zriedkavo a mali sme na to sviecky a petrolejky, Paula ma zobrala z postielky a niesla jednou rukou. V druhej mal petrolejku, ktorej zrkadlo vrhalo podla zmien plamena pohylivy tien, pripadajuci postavu zahalenu do plachty. Bolo mi to zahadne. Zrazu tu bol skutocne bobak. Dlho ma nemohli ukludnit. Spoznal som strach.

Bol som odporny nielen pri obliekani. Jedneho nedelneho popoludnia chceli Paula a Milka ist tancovat. Moji rodicia nemali nic proti tomu, ale z nejakych dovodov ma chceli zobrat so sebou. Dlho sa o tom hovorilo, zvazovalo, snad mali obavy, ako to prebehne a dopadne. Aj  ked som bol zvedavy a rad by som bol siel, zacal som zrazu plakat. Sotva som sa citil odstrceny, skor som myslel, ze  musia mat nejake dovody na pochyby, ci sa to podari, ked tolko o tom hovorili. K zhrozeniu celej tanciarne som v tom pokracoval s malymi prestavkami aj tam a pokazil Paule a Milke davno vytuzene "volne popoludnie". Ich sprievodcovia sa ma pokusali ukludnit nejakymi dobrymi limonadami - bezvysledne, nedal som sa podplatit. Je to priklad na to, ze sa neodovodnene nemame obavat, lebo obavy sa splnia. Viem presne, kde to bolo, a ako Martin poznam, stoji tam teraz urcite nejaka velka budova.

Este jedna osoba bola pre mna na zaciatku velmi dolezita. Teta Aranka mala to iste meno ako moja mama, a ja som ju mal aj prinajmenej tak rad. Bola sesternicou mojho otca a prisla pred mojim porodom z Madarska k voli rastajucemu obmedzovaniu zidov. Zhodou okolnosti bol na predaj maly suseddny dom, v ktorom bol obchod s miesanym tovarom. Otec nevahal, aj lebo v v jeho zadnej casti bolo miesto na sklad a v prostriedku maly byt, v ktorom mohla byvat teta Aranka. Vedla domu, na hranici k elektrarni bola mala zahradka, v ktorej obe Aranky, ktore spolu dobre vychadzali ako sestry, mohli uplatnovat ich "zelene palce" . Vedla uzkeho pasu travnika, na ktorom som sa mohol hrat s loptou, pri plote k elktrarni nasadili snezienky, konvalinky, zimozelen, nezabudky, sirotky a biele, silno vonajuce lalie, ktore smeli byt v izbe len pri otvorenom okne, lebo, ako mi povedali, sa clovek z ich vone moze otravit. Veril som to o to viac, ze mi v tom case teta Aranka rozpravala o Snehulienke. Ukazovala mi ako sa maluju jednoduche tvare a figurky (bodka, bodka, ciarka, palicka - hotova je hlavicka). Bola vesela, casto spievala nielen so mnou. Vsetci ju mali radi a si ju vazili, jej obchod bezal ako na masle. Spievala aj vtedajsi slager "Szomoru vasarnap, utolsö vasarnap" (Smutna, posledna nedela), ktory bol oblubeny aj na Slovensku. Ja som rozumel madarsky, lebo rodicia tak hovorili s teou Arankou, aj ked vedela celkom dobre slovensky, co bolo dolezite pre obchod. Jej rodicia pochadzali tiez zo Sklabine nad Drazkovcami. Mohol som sa zucastnovat na rozhovoroch s nou, ja som hovoril slovensky, a tak madarcinu ovladam len pasivne. Nielen nedele zacali byt smutne. Cely cas bol tazky, tragicky. Ako zahranicnej zidovke hrozil tete Aranke ako jenej z prvych transport do koncentraku, co vtedy este nebolo v Madarsku. Otec zorganizoval pre nu ilegalny prechod zpät do Madarska. Pre istotu mi nic o tom nepovedali, lebo sa bali, ze to niekde vyblabocem. Pre taketo stale castejsie zalezitosti hovorili spolu nemecky. Aj ked by som sa bol rad ucil aj tuto rec, nechali si ju len pre seba. Jedneho rana zrazu zmizla tato moja druha matka z mojho zivota. Ako sme sa coskoro dozvedeli, ten, ktory ju mal previest tajne do Madarska, za co dostal dopredu dobru odmenu, si usporil namahu a zaviedol ju na zandarsku stanicu, odkial odisla s prvymi transprtmi do Osviencimu. Nic sa nedalo proti nemu podujat, lebo vsetko bolo ilegalne a on sa mohol pomstit a postarat sa o nase skore nasledovanie tety Aranky. Ostalo to tak aj po vojne - tazko sa mu to dalo dokazat, a okrem toho sme mali ine starosti.


(11) Petricek s tetou Arankou pred jej obchodom. Foto Palko. Dolu dm tety Aranky 2012. Foto dcera Corinne.

Petricek s tetou Arankou pred jej obchodom. Foto Palko. Dolu dm tety Aranky 2012. Foto dcera Corinne.

Nikto, ani ja, nemohol pochopit, ze hoci som v prvej triede uz perfektne cital a dobre pisal, a ani inac nebol zly ziak, nevedel som kreslit najjednoduchsie formy, a ako trest som musel ostat cvicit po skole. Ked neskor zomrel aj brat Palko, nemal som nikoho, ktory by mal zaucaval v zrucnosti. Otec nebol na to vobec schopny, Ked som chcel mat po vojne maly vyber remeselnickych nastrojov, trvalo dlho, kym som ich dostal. Z principu, lebo sa detom nema splnit kazde prianie. Zopakovalo sa to, ked som bol dvanast-trinast rocny. Dostal som solidny, ale masivny, tazky bicykel nemeckej armady znacky NSU. Moji priatelia mali lahsie, niektori dokonca zavodne bicykle. Na vyletoch museli do kopca na mna cakat. Povravalo sa, ze pride vymena penazi a ja som dramkal u otca, aby mi kupil zavodny bicykel. Na moju nesmiernu zlost a este väcsie zadostucinenie, stratil pri vymene, ako väcsina, dost penazi a ja som ostal pri mojom NSU, co som mu pri kazdej prilezitosti otieral o nos. Napiek tomu, alebo prave preto, ked som usiel do Nemecka, chcel som si kupit auto znacky NSU. Kym som mal dohromady dost penazi, zanikla tato znacka, potazne presla do Audi. A tak sa mi ani toto prianie nesplnilo. Remeselnicke schopnosti ostali mojou slabostou a rozne male opravy v domacnosti musi robit moja zena, aj ked by si iste skor priala jej otcovi a bratom zodpovedajuceho manzela na tomto poli. A tak som s nesplnenymi prianiami neostal sam. K mojej sestdesiatke mi daroval moj byvaly sef, profesor Akert, disketu so slagrami, nahratymi znamim francuzskym jazz-hudobnikom Georgom Boulangerom. Medzi inymi je tam aj "Szomoru vasarnap". Ked to pocuvam, musim skoro plakat.  


(12) Dom tety Aranky 2012. Foto dcera Corinne.

Paula a Milka odisli od nas na iny, zvycajny sposob. Pre Paulu nasli dobre miesto a po nej zmizla stopa. Milku si zobral uilovny, schopny remeselnik, pravdepodobne jej sprievodca v tanciarni. Byvali v zadnej casti starorodicovskeho domu, mali pät deti, väcsinu z nich pekne dievcata. Po vojne som ich chodil na Velku noc polievat a vzdy sposobil malu povoden.

Otec bol rad, ze som sa nenarodil doma ale v nemocnici. Bol som posledne predvojnove dieta v rodine. Vsetci ma mali radi a zhyckavali. Aj ote sa s tym "nutnym dobrom" vyrovnal. Brat Palko nebol nadseny, ked sa musel ist prechadzat so mnou v kociku namiesto sa hrat s priatelmi.


(13) Dobri bratia. Foto A. Hornik, buduci Palkov zamestnavatel.

Dobri bratia. Foto A. Hornik, buduci Palkov zamestnavatel.

Inac bol Palko dobry brat, ktori sa o mna staral. Ked ho otec zriedkavo fackoval, lebo nieo vviedol, Najprv som myslel so zadostucinenim (skosoradostou), ze sa to nielen mne stava. Ked to ale trvalo dlhsie, zacal som horko plakat, co otca este viac nastvalo a len tak mimochodom som si tiez nieco odniesol, co samozrejme malo opacny ucinok. Raz dokonca zacal Palko krvacat z nosa a ja som plakal este viac ako obycajne. Bitka patrila k zakladnym vychovnym metodam nielen v nasej rodine. Museli sme s nou pocitat, ked sme boli neposlusni alebo nieco vyviedli. Ked som raz, okolo trojrocny pozoroval (a usmrcoval) s detmi od susedov cervikov a chrobakov pod kamenmi v malej zeleninovej zahrade hned vedla mastale, bol som tym tak zaujaty, ze som dlho potlacil nutkanie a po dlhej dobe sa pokakal. Bol som uz davno bez plienok, ale kedze tento vykal bol pevny, hral som sa dalej. Ked som sa smrdiac konecne vratil k obedu, zobral ma otec do dvora a bil palicou na zadok. Az potom ma mohli umyt. Kym moja mama nebola len usrozumena s tymto prehnanym zakrokom, teta Aranka ho nielen teraz otvorene predo mnou odsudzovala. Nie cudo, ze som ju mal tak rad.  

*


(14) Hostinec starych rodicov v Pribovciach. Vytah z pohladnice zo zaciatku 20. storocia. Zdroj sa uz neda zistit (vid. aj kap. 21: Rodinne stretnutie v Pribovciach o identite. Ako vidno, Pribovce boli velmi pokrocile, Mali uz vtedy pohladnice.

Hostinec starych rodicov v Pribovciach. Vytah z pohladnice zo zaciatku 20. storocia. Zdroj sa uz neda zistit (vid. aj kap. 21: Rodinne stretnutie v Pribovciach o identite. Ako vidno, Pribovce boli velmi pokrocile, Mali uz vtedy pohladnice.

   
Stary otec Langer, otec mojej mamy bol nekludny clovek, plny idei a cinnosti. Ako u takychto ludi zvykom, nebolo vsetko dobre a spravne, co robil. Chybala mu najmä trpezlivost. Prisiel do Turca z plodneho juhu okolo Zlatych Moraviec s plachetnym vozom plnym ovocia a zeleniny, ako to este bolo zvykom aj pocas mojho detstva, aby tieto dobroty dobre predal v chladnejsom, od vrchov ohranicenom Turci. Zapacila sa mu nielen Rosa Neumannova, dcera vtedajsieho hostinskeho, ktory ako ucitel v Mosovciach nezarobil dost aby vyzivil pät deti z prveho a tri dcery z druheho manzelstva, ale aj "Turcianska zahradka", v ktorom tato ruza (Rose) kvitla. Prastary otec Neumann sa zucastnil revolucie vo Viedni v roku 1848 a musel utiect z okolia Cernovice do Turca. Deti z prveho manzelstva sa roztrusili po celej k.u.k. monarchii, dcery z druheho ostali v Turci. Rosa mala silny rodinny zmysel a nasla si popri piatich detoch, hostinca s obchodom s miesanym tovarom, stale rastuceho polnohospodarstva este cas na obsiahlu korespondenciu s vzdialenou rodinou, ktorej posielala aj baliky s Pribovskymi dobrotami. Syn bankoveho direktora vo Viedni, znamy spisovatel Robert Neumann, bratranec mojej matky, spomina v jeho autobiografii pekne prazdniny, ktore stravil v Pribovciach. Mimochodom siel v slapajach jeho stareho otca a stodvadsat rokov neskor sa stal v Nemcku idolom studentskej revolucie 1968.     


(15) Robert Neumann, najmä ironiker a satyriker, president nemeckehovoriaceho PEN-klubu na titulnej strane "Der Spiegel" zo zaciatku 60. rokov minuleho storocia. Ziadost o povolenie uverejnenia bez odpovede.

Robert Neumann, najmä ironiker a satyriker, president nemeckehovoriaceho PEN-klubu na titulnej strane "Der Spiegel" zo zaciatku 60. rokov minuleho storocia. Ziadost o povolenie uverejnenia bez odpovede.

 
Siroke, skoro stvorhranne udolie Turca je ohranecene zo vsetkych stran vrchami. Ked neskor staremu otcovi navrhli, aby sa prestahovali ako vtedy mnohi, do Budapesti, nechcel zanechat jeho hostinec v Pribovciach, geografickom centre Turca, na sujazde viacerych ciest, kde sa koce a vozy zatavovali a kone, voly a cestujuci obcerstvovali, o to viac, ze tam bol vyznamnym obcanom. Napriklad, ked sa jeho detia oneskorili na vlak do skoly do Martina, stacilo, ked zavolal prednostu stanice, dobreho znameho a zakaznika, a ho poprosit, aby cakal s vlakom, kym sa onskorenci objavia. Moja zena to nechcela celkom verit, kym sme v roku 1991 necestovali z Krumlova do Lincu  cez Sumavu . Na nejakej zastavke sa uz pohol vlak, ked sme zazreli babku s batohom na chrbte ako sa ponahla k nemu. Vlak sa znovu zastavil, cakal na babku, zapiskal a znovu sa pohol. Ani pomyslenie na nieco takeho v Budapesti! (Medzicasom ani v Cechach alebo na Slovensku.)

Stary otec nemal len hostinec, ako rodicia mojho otca, ale vedla neho v tom istom dome aj obchod s miesanym tovarom, v ktorom bolo dostat vsetko - predchodca obchodneho domu v malom. Objednaval najnovsie vymozenosti, lebo ked uz nebol ani v Budapesti, ani  vo Viedni, nemohol zaostavat za tamojsimi obchodmi. A tak mali v Pribovciach nielen jeho deti prve lyze a koleckove korcule, ale aj ine hracky. Objednaval velkoryso, nepocitajuc s tym, ze v Pribovciach ma menej zaujemcov pre takyto tovar. Snad aj neobjednaval dokladne. Raz prisla velka zasielka novych topanok, bohuzial len lavych. Napriek tomu, ze viedol obchod skor z potesenia a pocitu uspechu, nahromadil pekny majetok. Bol velkym privrzencom k.u.k. monarchie, ktorej liberalizmus umoznil zidom uplatnit sa v roznych oblastiach. A tak nevahal investovat vsetky jeho peniaze do k.u.k. vojnovej pozicky, ktore stratil ked koncom 1. svetovej vojny zanikla monarchi. Ale tak hospodaril, ze jeho synovia mohli studovat a jeho dcery dostali pekne veno. Viac rokov zil s najstarsou dcerou Jolan a jej muzom Poldim a ich dvoma dcerami Valikou a Aliskou v Priboviach a pomahal spolu so starou mamou v hostinci a polnohospodarstve.


(16) Rodina Langer zaciatkom 20. rokov minuleho storocia: Zadna rada od lava Mikulas (Niklaus, Miki), Ladislav (Laci), moja mama Zlatica (Aranyios, Aurelia, Aranka), Oskar (Osi), dolna rada Jolanda (Jolan) s prvou vnuckou Valikou (Valeri), stara mama Ruzena (Rosa), stary otec Jozef (Josef), nepritomny muz Jolan Leopold (Poldi) Spitz.

Rodina Langer zaciatkom 20. rokov minuleho storocia: Zadna rada od lava Mikulas (Niklaus, Miki), Ladislav (Laci), moja mama Zlatica (Aranyios, Aurelia, Aranka), Oskar (Osi), dolna rada Jolanda (Jolan) s prvou vnuckou Valikou (Valeri), stara mama Ruzena (Rosa), stary otec Jozef (Josef), nepritomny muz Jolan Leopold (Poldi) Spitz.

  
V nedelu sa tam stretavala cela rodina. Pamätam sa, ako nas zaviezli kocom tam a zpät.
Dobre sme sa najedli a sli pozriet pekne simmentalske kravy na majetku v Rakove, ktire davali nezvykle mnozstvo dobreho mlieka. Okolo mojho porodu sa stari rodicia prestahovali do Martina. Kupili dom skoro vedla uja Laciho s malym obchodom v predu, aby stary otec nebol bez roboty. V sortimente sa musel velmi obmedzit a mal len zakladnee potraviny a potreby pre domacnost. V sucasnosti nam ho pripomina Idigliov obchod v Agre(kap. 36). Pre nas bolo dolezite, ze ako Idiglio, aj stary otec mal tam cukriky, ktore nam ale daval len s mierou. Vyhodou tohto maleho nevynosneho obchodu bolo, ze ho nikto nechcel mat, nechcel arizovat. A tak sa jednoducho zavrel spolu s dostatocnou zasobou cukrikov. Cokolady uz davno nebolo. Stary otec rad sedel v jeho hojdacom kresle a rozpraval nam samo vymyslene rozpravky, ktore koncili tym, ze ich hlavna osoba, ci kral alebo princezna, obor alebo trpaslik prdla a zmzila. Moji bratranci Duro a Jano nemali trpezlivost


(17) Duro a Jano, synovia tety Elly a uja Laciho. Dolu stary otec s Petrikom. Foto brat Palko.

Duro a Jano, synovia tety Elly a uja Laciho. Dolu stary otec s Petrikom. Foto brat Palko.

pocuvat a uz po prvej rozpravke nas oppustili. Napriek tomu dostali cukriky. Niekedy nam stary otec dal jednokorunovu minucu za ktoru sme dostali v nedalekej konskej mäsiarni platku cerstvej klobasy. Bola dobre korenena aby nebolo citit trochu sladkastu prichut konskeho mäsa.


(18) Stary otec s Petrikom. Foto brat Palko. 

Stary otec bol priamy a cestny clovek. Neznasal nespravodlivosi a podvody. Ked uz hrozili transporty, bojoval proti predsedovi zidovskej nabozenskej obce, lebo pravom myslel, ze sa obohacuje na ukor clenov. Otec mu mohol opätovane vysvetlovat, ze to ma nechat, lebo v tychto tazkych casoch su ine problemy, on od toho neupustil. Vasnivo spaciroval. (Aj zomrel na spacirovanie, lepsie povedane kvoli nemu.) V nedelu coskoro po obede, ked chcel otec zdriemnut, rad sa zastavil u nas na pokec. Ci uz vzdy, alebo len v starobe, bol, samozrejme bezdovodne, ziarlivy. Chora stara mama mala vsetko ine v hlave ako neveru. Ked hovorila s nejakym starym zidom, myslel, ze ma s nim nieco, a nenechal si to nechat vyhovorit. Asi to nebol znak demencie, lebo inac bol dusevne velmi culy. Stara mama bola mila, pokojna, skor zamyslava osoba, ktora mala zriedka klud vedla takeho muza. Pamätam sa, ako jej nasadzovali pijavice na predkolenie, aby trochu odpuchlo a sa jej ulahcilo dychanie. Na konci sa trochu posolili, aby odpadli. dali sa do zavaracej flase s vodou, a tak sa mohli viackrat pouzit. Bolo ich dostat v lekarni.


(19) Stari rodicia. Sibalsky usmev stareho otca. Foto Palko.

Stari rodicia. Sibalsky usmev stareho otca. Foto Palko.

Vedla domu mali pomerne velku zahradu s egresami a ribezlami. Stari rodicia nemali chut a silu ich zbierat. Ked sme ich navstivili, sedeli dospeli na lavicke pri stene a my sme sa mohli hodiny na nich past. Ostalo mi, ze nesmierne rad jem ovocie priamo na zdoji, ci v zahrade alebo lese.

Dalsi pribuzni a transporty do smrti
Seite 3
Seite 3 wird geladen
1.2.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – Dalsi pribuzni a transporty do smrti.
Stalo sa pravidlom a zvykom, ze dalsie pre mna viac-menej blizke a dolezite osoby rychlo mizli z mojho zivota. Zacali transporty. Najprv odvadzali zidov z ich domov gardisit, prislusnici Hlinkovej gardy, ktori boli ochotni nielen s hlasovacim listkom ale aj so zbranou sa zasadit pre Hlinkovu stranu. Hlinkova garda bola polovojenska organizacia nacionalistickej Hlinkovej strany, ktora povodne chcela len samostatny slovensky stat, ale casom dostala stale viac fasisticy charakter. Po smrti Hlinku, katolickeho farara v Ziline, ju viedol iny katolicky farar, Tiso. Snad by Hlinka nebol suhlasil s dalsim vyvojom tejto strany. Tiso vyjednaval s Hitlerom, ktory po rozbiti Ceskoslovenskej republiky, k comu tato strana vyznamne prispela, umoznil Slovakom mat samostatny stat. Pre nas to nebolo dobre, pre väcsinu zidov smrtelne. Robili to o to odusevnenejsie, lebo boli prvi, ktori dostavali zidovsky majetok. Ako vzdy v zivote, vladla aj tu hierarchia. Chudobnejsi sa mohli nastahovat do bytov a domov chudobnych zidov, bohatejsi dostali domy a majetok, stali sa "arizatormi". Zidov najprv zkromazdovali v prechudnych taboroch v Ziline, na Patronke v Bratislave a v Seredi, odtial ich transportovali v nakladnych vagonoch do konentracnych taboroch v Polsku. "Najprechodnejsi" bol tabor v Ziline, kde nezostavali viac ako 2-3 tyzdne.
Po tete Aranke prisli na radu mladi muzi nad 16 rokov bez rodiny, ktoir, zdravi a silni, vraj mali ucinne pomahat pri vitazstve Nemecka. Coskoro nasledovali cele rodiny. Z nasej rodiny to trafilo maminu starsiu sestru Jolan s muzom Poldim a dcerami Valikou a Aliskou.


(1) Valika, Palko a Aliska (od lava).
Valika, Palko a Aliska (od lava).

Ako ukazuju okolnosti mojho splodnia, dal sa tento vyvoj predvidat. Kazdeho leta sme sa stretavali s inymi rodinami a priatelmi na prekrasnej cistine pod horou nedaleko nad tehelnou  "Pri Studnicke" . Jedli sme, starsi hrali volejbal, zbierali lesne plody a huby. Uz pred deportaciami klesal kazdy rok pocet ucastnikov a dobra nalada. Niektori neprisli, lebo nechceli napadnut, provokovat. Zidia sa nemali zabavat, nemali mat dobru naladu. V lete 1941 sme nesmeli na kupalisku pouzivat spolu s krestanmi lepsie prezliekacie kabiny. Pre nas boli urcene starsie, osarpane, bezplatne. Najprv hral Palko s krestanskymi priatelmi volejbal. ale nikto z krestanov nehral v kruhu zidov. Po chvili sa zaradil, kde "patril".  Pravdepodobne ma to vsetko znervoznovalo a zneistovalo. Zacal som byt nespokojny, aj ked som ako maly mohol hrat s velkymi, stale som reklamoval, ked na mna nehrali, aj ked som loptu nevedel dalej prihrat. Radsej skoncilis s volejbalom a tak Palko ako sesternice sa hanbili za takuto otravu.

Na jar buduceho roku, slobodni mladi muzi boli uz prec, rozkazali zidovskym zenam sa zhromazdit  popoludni v jedej velkej sale a podobne ako mladi muzi byt uzitocnymi pre vojnu tym, ze sili pre armadu uniformy, alebo nieco podobne. Otec sa dozvedel, cez jeho dobre spojenia, ze je to aj priprava na odtransportovanie a dosiahol, znovu na nejaky zvlastny sposob, ze mamu od toho uvolnili, aby nebola na listine. Predtym boli u nas vasnive hadky, lebo mama to brala ako nedostatocnu solidaritu a chybajuci rodinny zmysel, v com ju Palko podporoval. Nie prvy a posledny raz sme povazovali otca, podobne ako v pripade gumovych gamasi, za prehnane opatrneho zbabelca. Valika a Aliska boli na mna, napriek pokazenemu volejbalu, nesmierne hrde, lebo som vedel prednasat dlhe basnicky a poviedky. Chceli, aby som zidovske zeny trochu rozputal pri ich robote a jedneho popoludnia prisiel s nimi, co mojho otca strasne rozculilo. V tomto pripade sme sa presadili. ale aj ked by som sa rad tam bol produkoval a velmi snazil, nedostal som zo seba ani slovo. napriek dohovaraniu mojich vrelo lubenych sesternic, ktore sa spolu s ostatnymi vedome alebo nevedome pre mna nachadzali vo velkom nebezpeci. Tato zabrana a neistota ma odvtedy zacala doprevadzat, ako popisujem neskor (kap. ). Otec mal, ako (skoro) vzdy pravdu. Bohuzial.


(2) Valika (vlavo) a Aliska ako mlade zeny nie dlho pred transportom do Osviecimu.

Valika (vlavo) a Aliska ako mlade zeny nie dlho pred transportom do Osviecimu.

Valika a Aliska vyrastali za okolnosti, ktore im nemohli dat istotu a dobre sebavedomie. Ich matka Jolan bola najstarsou z piatich deti, a ako taka musela sa starat o mladsich surodencov, zvlast ked stara mama trpela po porode Oskara( Osiho) pod tazkou depresiou. Stravila viac mesiacov v liecebni. Jolan bola poslusna, zvyknuta sa podriadit a prisposobit. A tak si zobrala muza, ktoreho jej sprostredkovali, aj ked sa nehodil k nej. Ujo Poldi (Leopold) bol okruhly, jednoduchy clovek, ktory ku vsetkemu este aj pil. Casto sa hadali, ale na rozvod nebolo pomyslenia. Ich vztah sa nezlepsil ani ked sa stari rodicia prestahvali do Martina a nechali ich samych. Valika a Aliska boli pekne dievcata, o Aliske sa da povedat krasavica. Boli casto v Martine u nas alebo u uja Laciho. O dva-tri roky starsie od Palka boli pre nho ako sestry. Aj my sme boli casto v Pribovciach. Stary otec, neskor Poldi nas nechali odviezt kociarom, alebo sme sli, menej zabavne, ale rychlejsie autom. Laciho trodina s bratrancami Durom a Janom boli s nami. Zriedkavo prisiel aj ujo Osi z Bratislavy s manzelkou Zokou a neskor dcerou Zuzkou. Dostali sme dobry olevrant, zabavali sa, isli do mastale s roznymi zvieratmi. Domov sme sa vracali nielen syti, ale aj s plnymi kosami s vybranymi dobrotami ako makovymi a orechovymi kolacmi, smotanou a cerstvym mliekom, ktore nam najprv stara mam napakovala, neskor len Jolan.


(3) Osi a Zoka pred odchodom do Ameriky.

Osi a Zoka pred odchodom do Ameriky.


Este davnejsie pred mojim porodom, Valika mohla byt desat-dvanast rocna, poranila sa na nohe. Poranenie nebolo tazke, ale dostala infekciu a otravu krve. Lekari povedali, ze jej musia amputovat nohu, ked ma prezit. Jolan to nepovolila, lebo myslela, ze pre dievca nema vyznam dalsi zivot s takym nedostatkom. Vtedy panovali aj taketo nazory. Valika sa uzdravela bez nasledkov. 


(4) Zuzka (vlavo) s Petrikom v nasom dvore. Foto Palko.

Zuzka (vlavo) s Petrikom v nasom dvore. Foto Palko.

Na Silvestra bolo zvykom liat olovo. Zohrialo sa v miske kym nebolo v tekutom stave a lialo do vody vo vani alebo v kybli. Vznikli rozne formy olova, z ktorych sa dalo predpovedat, co cloveka caka v buducom roku. Pamätam sa, ze toho Silvestra mienili obe, Valika viac ako Aliska, ze ich olovo neukazuje nic dobreho. Obe travili mnoho casu a hrali sa so mnou. Mal som ich velmi rad, ale vaznejsiu, pokojnejsiu Valiku o nieco viac. Raz, ked sme boli len mi traja spolu vo dvore elektrarne, kde bola kopa piesku na hranie pre deti riaditela, ale aj mne to dovolili, spytala sa ma Aliska, ktoru z nich mam radsej. Videl som, ze obe zaujima odpoved. Bolo mi to velmi neprijemne, lebo som ani jednu nechcel urazit, ale luhat alebo nedat odpoved som nemal, najmä takym blizkym ludom, a tak som predsa povedal, ze mi je Valika milsia.  


(5) Valika, Jolan a Aliska a Poldi a Jolan (od lava) pred odchocom do Osviencimu. Foto Palko.

Valika, Jolan a Aliska a Poldi a Jolan (od lava) pred odchocom do Osviencimu. Foto Palko.

 
Samozrejme mali "zaujemvov". Jeden z nich dokonca doprevadzal Alisku aj k vyletom "Na Studnicku" a chcel byt s nou, kedy len mohol. Ale preco aj, "nestacil" rodine. Ako slobodny mlady muz siel medzi prvymi do smrti. Transport hrozil aj celej Jolaninej rodine. Hladala sa pre nich zachrana. Lekari a ich rodiny patrili k tym, ktori dostali "vynimku". Povazovali ich za dolezitych, nenahraditelnych pre hospodarstvo, pre dalsi zivot na Slovensku. V tom case pracovali v martinskej nemocnici dvaja mladi slobodni zidovski lekari. Ujo Laci, ktory byval a mal aj prax vo vlastnom dome proti nemocnici, skusil, skor to bola vec tety Elly, ich s Valikou a Aliskou soznamit, co sa aj podarilo. Stretavali sa. Doprevadzali ich domov. Videli sme ich stat neskoro vecer pred Laciho domom. Ale mladi lekari sa nemohli rozhodnut. Asi mali strach pred zodpovednostou, nechceli sa viazat a v tazkych casoch zatazovat rodinou. Moja mama mienila, ze sa mohli len formalne zosobasit. Co sa s nimi stalo, neviem naisto. Hmlisto sa rozpamätavam, ze jedneho z nich po povstani, ako kazdeho zida, ktoreho chytili, bez ohladu ci lekar alebo nie, zavrazdili. 


(6) Poldi a Jolan pred odchodom do Osviencimu. Foto Palko.

Poldi a Jolan pred odchodom do Osviencimu. Foto Palko.

Coskoro potom museli ist Valika a Aliska spolu s rodicmi do sustredovacieho tabora v Ziline. Tesne predtym sa u nas s nami rozlucili. Palko robil fotky. Aj ked male, ziaria nasu zdeptanost a smutok. Ja som v pizame, lebo som bol znovu chory, ako casto v tych casoch,  Bolo by sa dalo dostat ich z tabora pomocou penazi. Sprostredkoval tol bratranec tety Elly Bubo (Jakob) Klein zo Ziliny. Vyslobodili rodinu mojej sesternice druheho stupna Hanky, ktora zije v Izraeli. Dalsie dva roky zili "skryti" u brata jej matky Laciho Strelingera (vid  kap. 4- Strelingerovci). Valika a Aliska to odmietli. Pod vplyvom zleho manzelstva rodicov, iste aj ponizujucou zalezitostou s mladymi lekarmi, nechceli nechat rodicov samych a rodinu zatazovat. Nas vsetkych sa to velmi dotklo, predovsetkym Palka, ktory bol s nimi najblizsie, najmä ked sme sa, cez aky aj kanal este za vojny dozvedeli, ze skoncili v plyne. Pravdepodobne sa vzdali a nebojovali o zivot. Ale mozno sa mylim a tato smutna sprava nas dosiahla az po vojne.  


(7) My pri rozlucke s Jolan, Poldim, Valikou a Aliskou pred ich odchodom do Osviencimu. Foto jeden z nich.

My pri rozlucke s Jolan, Poldim, Valikou a Aliskou pred ich odchodom do Osviencimu. Foto jeden z nich.

  
Ano, v tych casoch som bol casto chory. Bez dovodu, bez potiazi som dostaval vysoku horucku. Na zaciatku prisiel ujo Laci, vysetril ma, ale nevedel povedat, co mi chyba. Po jeho odchode sme najprv volali jeho kolegu doktora Pirozenka, ruskeho emigranta, poriadneho cloveka, ktory nebol antisemitom a mal ocividne porozumenie pre nasu a moju situaciu. Postupom casu bola mama skusenejsia a nevolali sme ho, aj lebo sme museli sporovat. Na jednej strane neboli choroby pre mna neprijemne, lebo mama sa o mna viac starala, aj ked som väcsinu casu stravil sam. Dospeli boli dostatocne zaujati, sluzky sme uz davno nemali. Len vecer po robote a veceri prisla mama alebo Palko a citali mi. Mal som dve-tri pekne knihy, ktore som smel citat len ked som bol chory, aby sa neposkodili, ako som smel nosit pekne saty len v nedelu a pri zvlastnych prilezitostiach. Ked som uz nemal vysoku horucku, mohol som sa posadit a sam pozerat knihy. Mimo zvedavosti a snahy po samostatnosti prispeli aj horucky k tomu, ze som chcel vediet citat. Uz styri a pol rocny som cital nadpisy, casom cele detske knihy. Pamätam sa na knihu s versami o roznych zvieratach, v ktorej stalo o strake-rapotacke: "Co ty, co ty, co ty vies, co ty tomu rozumies, ty len kvaky, kvaky, kvak, jak tvoj otec i ty tak", cim trapim blizkycha vzdialenejsich, ked (sa mi zda, ze) tvrdia nieco falosne. Dalsia kniha bola o chrobakoch, v ktorej svätojanske musky svietili pod zemou inym chrobakom pri praci. Nezabudnutelni su "Budkacik a Dupkacik" a rozpravka o Valibukovi, Lomidreve a Laktibrade. Ked horucka presla, dostal som na posilnenie zltko s cukrom, lahodku, kvoli ktorej sa oplatila horucka. Pocas choroby by to bolo zatazilo travenie a stazovalo boj tela s chorobou. Pocas vysokej horucky nad 40° som mal halucinacie - lietal som vsade bez hranic a aj ine prijemne zazitky. Proti horucke bojovala mama energicky aspirinom. Ked som ho nezhltol rychlo, chutil strasne horko, ako aj pomocou Priesnitzovych obkladov. Pozostavali z v chladnej vode ponorenych a nie velmi vyzmykanych uterakov, ktore mi zavila na nohach a potom zabalila suchymi. Na nohach sa to este dalo vydrzat, ale kvoli väcsej ploche ich davala aj na chrbte a hrudi, pricom som sa musel vrhnuts od horucky ziarivym telom na chladny, vlhky uterak. To bol nielen boj s horuckou ale aj cvicenie sebeovladania a odvahy. Ci vdaka tejto liecbe alebo prirodzene, po troch dnoch bola horucka prec. V prvej treiede som bol viac doma ako v skole, lebo som dostal vselijake detske choroby, medzi inym aj zltacku, o ktorej som neskor zistil, ze bola len sprievodcom nejakeho neskodneho viru. Sposobovali horucky okolnosti, boli, co sa dnes vola psychosomaticke? Okrem Priesnitzovych obkladov posilnoval sebaovladanie, ze som nesmel ist z dome, kym som nebol bez horucky jeden cely den!


(8) Petricek zamysla. Foto Palko.

Petricek zamysla. Foto Palko.

Uz po prvych transportoch mladych zidovskych "pracovnych sil", bol Martin ako polomrtvy. Skoro mrtvy bol, ked nasledoval cele rodiny. Mnohi znami zmizli, ktorych som zdravil, ktori mi pri stretnuti priatelsky kyvali, so mnou sa zabavali. Martin sa vyprzdnoval od zidov. Aj kazdy z nas mal pripraveny ruksak, plny najdolezitejsich veci. Najväcsi, tmavozeleny mal otec, mensi, svetlozeleny mama, Palko taky velky ako mama ale tmavozeleny ako otec a ja upne maly, svetly. Vsetky mali menovku. Ja som mal mydlo, maly uterak, zubnu kefku a pastu, hreben a kefku na vlasy - vsetko upne nove, neopotrebovane. Bol som na to hrdy. Neskor pribudla, neviem od koho, tabulka cokolady, ktora samozrejme nebola tak fajnova ako od slachticky v Trebostove. Len pri zvlastnych prilezitostiach ako narodeninach som si doprial z nej cast rady, maly quadrat, Cokolada mi ostala az po oslobodenie (vid. kap. 17). Zaciatkom leta alebo jesene 1942 to bolo zvlast nebezpecne. Nesmel som sa ist hrat daleko, lebo kazdu chvilu mozu prist gardisti nas odviest. Ja som posluchal, ako som len mohol a ked som zasiel len do zadu dvora elektrarne, trapila ma neprijemna zmes zo zleho svedomia a strachu. Ale do tabora som tiez nechcel ist, ked bol tak nebezpecny a sa ho vsetci tak strasne bali. Citili sme sa opusteni a osamoteni, a tak to aj bolo. Kontakt k tym malo zidom, ktori ostali sa nielen zdal nebezpccny. K starym rodicom isla mama len vecer za tmy. Dokonca ai pani Cunecka, nasa pracka, ktora sa u nas skoro kazdy den zastavila, sa neukazala cely tyzden. Ked konecne prsla jedneho vecera, bezal som jej oproti s otvorenymi ramenami a neopisatelnou radostou a volal: "Pani Cunecka, vy ste znovu tu!". Vierohodne nam vysvetlila, ze mala zvlastne zatazenia a ulohy a slubila, ze sa to uz nikdy nestane, co aj dodrzala.

Zazitky s pohlavim
Seite 4
Seite 4 wird geladen
1.3.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – Zazitky s pohlavim.

Ked so mal styri roky jedneho pekneho rana zaciatkom teplych mesiacov roku 1941 vyliezlo z vedlajsieho domu, ktory ohranicoval nas predny dvor zo zapadnej strany, odo mna o dva-tri roky starsie dievca, ktore ma chcelo, bohuzial bezuspesne, naucit samostatne sa hojdat na nasej koliske. Aj inac sa casto hrala so mnou. Ona mi ponukla prvu paradajku (kap.2). Byvala s rodicmi a prinajmenej styrmi-piatimi od nej starsimi surodencami v dvoch miestnostiach, ktore boli povodne pracovnou susedneho domu, a ten bol skoro dvojcatom nasho. Spytala sa ma, ci sa chcem ist hrat na rodicov. S radostou som suhlasil. Na ulici na nas uz cakal jeden jej rovesnik. Tiahli sme do velkeho dvora susednej elektrarne, kde medzi uradnou budovou vpredu a dielnou vzadu lezali rozne velke cementove rury. Chceli s nimi skrotit nejaky divy potok, ale vojna to prekazila, ako mnohe inych ucelnych podujati. Casto sme sa medzi nimi a v nich hravali na schovavacku, na co boli ako stvorene. Tym predsa sluzili rozumnemu mierovemu ucelu.

Cestou mi vysvetlovali, preco nas pri tejto hre nikto nesmie prichytit. Lahko som to pochopil, lebo, bratranec Jano ma uz davno poucil, co dospeli ludia rozneho pohlavia, dokonca rodicia, spolu potajomky, vacsinou v noci, pachaju. Pri rurach nas uz cakal dalsi zaujemca o hru na rodicov, ktory byval v prvom poschodi blizkeho domu smerom k zeleznicnym kolajam. V priizemi byvali starsi seriozni bezdetni majitelia, ktori boli zavisli od dobreho najomneho. Bol este o dva-tri roky starsi od mojej susedky a neobycajne vhodny na tuto hru, lebo jeho sestra bola prostitutka, a  tiez v nie velmi priestrannom byte, prijimala, obsluhovala a ukajala navstevnikov. Jej zakaznici pozostavali väcsinou z vojakov pocetnych martinskych kasarni. Samozrejme mi ohromne imponovalo, ze sa s nami zapodieva tak stary chlapec, co ukludnilo aj zbytok mojho zleho svedomia, ze sa davam za bieleho dna na nieco, co aj rodicia prevadzaju len potajomky v noci.

Vliezli sme do najsirsej, dost vysokej rury, ktora stala otvorom nahor. Moja susedka si stiahla spodky, zdvihla suknu, my otvorili nohavice a skusali striedavo triet nase udy na jej lone. Pri nasej roznej vyske sme nastavovali tehlami, ktore lezaly roztrusene okolo, jej alebo nasu na to potrebnu vysku. Nas skuseny vodca nas poucil, ako si mozme odpomoct, ak by nase udy neboli dostatocne pevne. Na jeho rozkaz sme sa striedali nielen v treni, ale na sposob svistov aj v pozorovani okolia, aby sme pre istotu videli, keby sa nejaky dospely k nam blizil, aj ked sa tam zriedkavo niekto plietol. Spravodlivo rozdeloval dobu trenia a urcoval prestavky, ale pozorovatelom bol väcsinou on. Slo mu viac o rolu veduceho, o moc, ako o trenie, co potvrdzuje skor Adlerove ako Freudove nazory. Ja som sa dostal len pomerne kratko k tejto zodpovednej cinnosti, lebo, ako najmladsiemu, nie velmi doverovali tejto mojej schopnosti. Nevyvolaval nas menami, ale podla toho, co nas pri tejto cinnosti oznacovalo – podla formy udu. Moj spoluhrac bol slivka, ja hruska, co bolo nielen vystizne, ale aj velmi potesitelne. Jednak som mal velmi rad hrusky z nasho jedineho ovocneho stromu, ktory ostal vo dvore, obluba, ktora trva cely zivot, a nas hlavny kocis sa volal Hruska. Videl som, ze moj obrezany ud vyzera inac, ako u krestanskych chlapcov. Ale zdalo sa mi skor vyhodou, mat nieco ineho, zvlastneho. Este som nemal preto pocit viny, menejcennosti a strachu. Asi prispel k tomu aj moj „lepsi“ povod a „vyssi“ stav ako syn podnikatela uprostred tychto deti robotnikov. Tuto nie castu zabavu s meniacimi ucastnikmi, na ktoru boli zriedkavo vsetky podmienky priaznive, nam prerusila najprv tuha zima roku 1941, ktora prekazila aj nemcom zabranu Moskvy, na nasledujucu jar deportacia, lebo nasi susedia sa prestahovali do väcsieho, krajsieho domu dalej od nas, po jednej chudobnej zidovskej rodine, ktora mala tiez niekolko, ale uz väcsich deti. Vsetci museli ist do koncentraku. Najprv starsie deti, ktore mali robit a tak prispievat k vitazstvu, coskoro po nich rodicia. Boli nasi vzdialeni pribuzni, a moj otec sprostredkoval tuto zmenu, dufajuc, ze ked sa raz vratia, dostanu zpät dom spolu so zariadenim od nasich vdacnych susedov. Ale oni sa nemuseli nikdy podriadit tejto skuske cestnosti, lebo samozrejme sa z povodnych obyvatelov nikto nevratil. Aj nas vodca sa prestahoval na druhu stranu kolaji. Prebrali nielen dom od jedneho zidovskeho inziniera, ale aj ich prvorodeneho syna, este kojenca, cim ho zachranili pred urcitou smrtou. Tak sa sestra mojho priatela stala matkou, da sa povedat na uplne opacny sposob ako panna Maria. Po matke, vynimocne prirodzenej plavovlasej, peknej zidovke vyrastal z neho tiez plavovlasy pekny krestansky chlapec. Boli k nemu dobri, brali ho ako vlastneho. Vdaka nemu sa dostali nielen k lepsiemu pristriesku, ale aj k pomernemu blahobytu, lebo jeho rodicia im zanechali aj dostatocny obnos na jeho vychovu. Zda sa mi, ze jeho nova matka zanechala prostituciu a neskor sa dokona vydala. Vedel zlatovlasok o svojom povode? Ako sa mu zilo s jeho hruskou medzi slivkami? Co bolo z neho neskor?


(1) Traja rozkosnici. Foto Palko, ktory samozrejme nevedelo nasej tajnej cinnosti .

Traja rozkosnici. Foto Palko, ktory samozrejme nevedelo nasej tajnej cinnosti .

Pocas transportov sa uvazovalo aj o pripadnom skryvani, a ako by to bolo zenam lahsie, najmä ked nevyzeraju zidovsky, lebo chlapi sa daju lahko odhalit podla obrezania. Uvedomil som si, ze moja „hruska“ nie je tak dobromyselna a vyhodna, ako sa mi to zdalo pocas nasho skupinoveho sexu. Ale na moj zaujem a zvedavost o pohlavie to zdanlivo nemalo negativny vplyv. Nase prenasledovanie mi pripravilo novu spoluhracku, novu obet. Ujovi Lacimu Strelingerovi (vid- buduca kapitola 5) sa podarilo dostat z koncentraku v Ziline, kde zhromazdovali zidov pred odchodom do Osveincimu, rodinu jeho sestry tety Vali, ktora pozostavala z nej a jej muza Bandiho, a pre mna najdolezitejsie, aj z ich odo mna o dva roky starsej dcery Hanky. Dva roky sa skryvali u Strelingerovcov. Hanka bola rada, ked som k nim prisiel, lebo som bol skor ochotny sa hrat s jej babami ako jej bratranec prveho stupna Alino,  Niekedy sa nam podarilo hrat sa s nou na doktora, myslim, ze na zaciatku spolu s Alinom a Janom, neskor sa od nas odvratili, lebo sa im asi zdalo, ze su na to zu prilis velky. Bol som rad, ked sa Hankovci museli u nas skryvta niekolko dnt, aby ich neodvliekli znovu do Ziliny. To patrilo k spolupraci uja Laciho Strelingera a mojho otca. Otec mal priatela, velitela zandarov, ktory mu vzdy ukazal zoznamy zidov, ktorych mali zobrat gardisti. Ked sme vedeli, ze Weilovci (Vladarovci) su na rade, prisli na niekolko dni k nam. Bola to ako hra na zandarov a zbojnikov, lebo z nejakeho zbytku slusnosti, slachetnosti, pozostatku zo stredoveku, ktory prezil prvu svetovu vojnu, ale ku koncu druhej, po Povstani, uplne vymizol, ked ich u Strelingerovcov nenasli, nehladali dalej. Pravdepodobne bol niekto z nich pre istotu za tuto nedoslednost, lajdackost aj dostatocne odmeneny. Ked boli Vladarovci u nas, presviedcal som Hanku, aby sme sa znovu hrali na doktora. Nebola tym velmi nadsena, ale bud robila, ako prava zena, drahoty, alebo nechcela byt zlym hostom, a ako nam vsetkym, priatelsky a nenasilny zaujem jej robilo dobre, a tak niekedy privolila. Dostal som ju pod stol na verande, k tomu tam premontoval stolnu lampu, aby som videl, co a ako to ma pod suknou. Samozrejme sme mali, najmä ja, strach od dospelych, ktori boli styri-pät metrov od nas v otvorenej kuchyni. Hnala ma k tomu menej vasen ako zvedavost, ktorej ukojenie je ale v podstate tiez velkou vasnou. Odhliadnuc od tohto druhu hry, tesil som sa, ked museli prist k nam, lebo som sa aj inac mohol s niekym hrat. Palko uz robil a na hry so mnou bol prilis velky.

Ci v tom case, alebo uz predtym, stalo sa nieco pozoruhodneho. Mamu som smel vidiet nahu len do pasa, nikdy nie uplne. Aj to asi len preto, ze ma raz kojila. Nesmel som ist do kupelne, ked sa kupala. Dalo sa ist do nej zo spalne a z druhej strany z mensej izby, kde po sluzkach spaval Palko. V nej zomrela neskor stara mama. Ja som vasnivo rad behal cez byt, okolo cez verandu, predizbu, dennu izbu, spaln,  kupelnu a "malu" izbu, alebo opacne. Raz, nie v sobotu po obede alebo vecer, case na kupanie, som bezal zo spalne do kupelne, ktora bola ale zavreta. Nikto sa nehlasil, a tak som bol zvedavy, co je dnu. Zmenil som smer a bezal z malej izby do kupelne. Tieto dvere neboli zamknute. Vystrasil som nahu mamu, ktora prave vystupila z vane a susila sa uterakom. Zbadal som jej ochlpenie, ale nic viac, lebo som po jej zdesenom vykriku hned zavrel dvere. Rodicia to brali ako nehorazny priestupok, a chceli vediet, preco som tam vosiel, co ma k tomu viedlo. Ked som povedal, ze som len tak bezal, neverili mi, dokonca ma nechali vypocuvat od Palka. Mysleli, ze jemu to skor prezradim. Nebolo mi jasne, ako som mal vediet, ze mama sa kupe, a nechapal, preco neberu do uvahy, ze mala zavriet kupelnu z oboch stran. Ale nebranil som sa, zdalo sa mi to bezvyhladne. Trochu som aj myslel, ze som sa predsa nejak prehresil, lebo v case, ked mali starosti s Palkovym zamestnanim, stale stupajucim obmedzovanim a prenasledovanim, sa tak dokladne venovali mojmu hriechu. Prispelo to k tomu, ze zenska nahota bola pre mna nieco zvlastneho, za ktorou sa v hlbke skryvaju napriek mojim obtiaznym vyskumom nedosiahnutelne tajomstva. Zvysovalo to moju zvedavost a tuzbu sa k nim dostat, co ma aj dobre stranky. V pokrocilom veku sa mama priznala, ze ako dieta velmi rada chodila naha s jej Strelingerovskymi sesternicami aj tetou Vali, ked byvala u nich v Martine pocas strednej skoly, lebo v Pribovciach ju este nemali. Taki pokrytci boli vtedy dospeli. Myslim, ze my sme sa v tomto ohlade uz trochu zlepsili.

Strelingerovci
Seite 5
Seite 5 wird geladen
1.4.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – Strelingerovci.

Kratko pred a po transportoch sme mali najuzsi vztah okrem Laciovcov k Strelingerovcom  Urcity, najnebezpecnejsi cas, ked boli Laciovci vo „vyhnanstve“ v Hrachove, ostali v Martine jedinou nasou rodinou okrem starych rodicov. Hlavou rodiny bola, prinajmenej v mojom case, jej muz zomrel uz pred vojnou, mamina teta Terezia, ktoru sme vsetci volali „Teri néni“. Jej sestra, teta Hermina bola vydata vo Vrutkach tiez za Strelingera, pekara a pijana, ktory ale nebol pribuzny so Strelingerom v Martine. Lebo pil, co u zida bolo opovrhutia hodnehym zvykom, aj inac nebol velmi schopny, boli chudobni a museli zit velmi skromne, podporovani od Langerovcov v Pribovciach, ktori boli dlhy cas „Krosussovia“ rodiny. Z vrutockych Strelingerov sa zachranila jedine dcera Ida, lebo mohla emigrovat pred vojnou do Anglie. Viaceri z langerovskej a martinskeh strelingerovskej rodiny sa jej zlozili nielen na cestu, ale najmä na urcitu sumu, ktora opravnovala vizum na pobyt v Anglii. Ostatni jej surodenci sli prvymi transportami do Osviencimu.

Ked chodili Langerovske deti do strednej skoly, byvali cez tyzden u Strelingerovcov v Martine. Prinajmenej ti starsi, pre Osiho a Mikiho mozno uz bola stredna skola v Pribovciach. Mama sa tam vyborne citila, mala dobry vztah k ich detom, najmä k Elle a Valy(ke) a rada sa rozpamätavala, ako tam bolo veselo a co spolu vystrajali. Samozrejme musela pomahat pri domacich pracach. Pondelok vcas rano sli vlakom do Martina, sobotu domov.

Stara mama Langerka mala dobry dovod sa revanzovat Strelingerovcom roznymi potravinami za pritulenie deti. Bola dobromyselna rozdajka a okrem chudobnych Strelingerovcov vo Vrutkach, posielala baliky dokonca aj polosurodencom Neumannovcom do Viedne, ktori neboli na to odkazani, ale mali radi pribovske pochutky a okrem pravidelnych listov aj tym udrziavala rodinny vztah, na ktorom jej velmi zalezalo. Moja mama a moja dcera zdedili tento sklon k pestovaniu nielen rodinnych vztahovn. Ako majitelia octarne ani Strelingerovci v Martine neboli najprv na tom financne velmi dobre. Zmenilo sa to ku koncu prvej svetovej vojny. Pokial nas dovercivy, snily, trochu lahkomyselny stary otec sa citil byt povinnym kupovat vojnove pozicky, ktore po konci monarchie uplne stratiliy hodnotu, a on velku cast majetku, Strelingerovci na druhej strane zbohatli. Na produkciu octu dostavali lacno alkohol, krory bol pocas vojny velmi vzacny. Studium bol dalsi dovod revnivosti medzi Strelingerovcami a Langerovcami, najmä muzskymi potomkami. Zatial co Laci a Miki mali vysokoskolske studium a aj Osi, povodne od stareho otca urceny za rabina, sa pohyboval medzi intelektualmi, Laci Strelinger, nie ze by nebol studia schopny, ale z povinnosti k rodine a podniku, ostal nie na ocot ale octarom.


(1) Strelingerovci. dolna rada od lava; Hanka, teta Teri, Alino; horna rada od lava: ujo Bandi (Arpad), teta Valy, teta Bözi (Bozena), ujo Laci.

Strelingerovci. dolna rada od lava; Hanka, teta Terry, Alino; horna rada od lava: ujo Bandi (Arpad), teta Valy, teta Bözi (Bozena), ujo Laci.

 
To bol jeden z dovodov, preco si s nim moj otec tak dobre rozumel. Obaja boli pre Langerovcov jednoduchi, prizemni podnikatelia, „kramari“. Obaja nemali a ani nemohli mat mnoho pochopenia pre ich komunisticke rojcenie. Ale obaja pomahali kolko len mohli Lacimu a Mikimu, snilkom, idealistom ako ich otec, ked ich zavreli, lebo v 1941 tlacili protifasisticke letaky. Vztah medzi ujom Lacom Strelingerom a mojim otcom sa dalej upevnil, ked si coskoro pomahali zachranit nielen vlastne rodiny vratane u nas starych rodicov, u Strelingerovcov Teri néni, ale aj Weilovcov-Vladarovcov – rodinu tety Valiky s Hankou.


(2) Alino s jeho drevenou pistolou v nasom dvore. Ma kozene nohavice, ktore som mu velmi zavidel a ked ich vyrastol, zedil. Foto Palko.

Alino s jeho drevenou pistolou v nasom dvore. Ma kozene nohavice, ktore som mu velmi zavidel a ked ich vyrastol, zedil. Foto Palko.

 

 

Boli sme casto u Strelingerovcov. Pre moju mamu „sa patrilo“ ich navstivit prinajmenej raz do tyzdna. Byvali len par domov od nasich starych rodicov, a tak zaskocila aj k Teri-neni. Ked som mohol sam chodit tak daleko (od nas to bolo okolo dvoch kilometrov), siel som sa hrat k Alinovi, najmä ked Langerovci uz boli prec. Mal krajsi, väcsi vlak a ine hracky ako ja, s ktorymi sa mi velkodusne dovolil niekedy hrat, ale nemal velkeho brata, ako ja. Aj ked mame fotky s Alinom u nas vo dvore a na koni, pokial sa pamätam, my sme chodili k nim, oni boli u nas, ked tak, len pri zvlastnych oslavach, ale pomaly nebolo co oslavovat. Väcsinou sme sa hrali u nich vo dvore a v zahrade, skoro vzdy aj s chlapcami zo susedstva. Len ked sme boli isti, ze ich jediny robotnik (okrem kvasiniek) urcite tam nie je, schovavali sme sa aj dole a hore v octarni. Ujo Laci nam to samozrejme zakazal, lebo octaren mala byt tak cista, ako sa len dalo. Pachal tam ocot a tie velke sudy stali hrozivo ako obry. Bali sme sa, ze v cistote zanechame stopy a dospeli nam, najmä Alinovi, nielen vynadaju ale nas zato aj zbiju, aj ked sa nepamätam, ze by k poslednemu k voli tomu doslo. V zahrade boli pekne, cerstve kvety a zelenina, na ktore sme pri hrani museli davat pozor, ale menej malinovych, ribezlovych a egresovych krikov ako u mojich starych rodicov, takze sme ich nemohli bezhranicne trhat a jest, lebo to bolo hned vidno. Mali ostat na zavaranie. V prostriedku zahrady bola koliska.


(3) Tienovy box Alino - Peter. Foto Palko.

Tienovy box Alino - Peter. Foto Palko.

Od nepamäti nemam rad chut a zapach octu. Neviem do akej miery hra ulohu epigenetika s historkou o octovom zbohatnuti Strelingerovcov, ale urcite, lebo sa pouzival na cistenie vselijakych nadob, a najmä na pripravu plucok, ktore sme mali prinajmenej raz do mesiaca. Uz ta gumova konzistencia pluc bola strasna, k tomu sa pridruzila prichut octu, lebo inac pluca nemali ziadnu chut. Je to priblizne taka hroza ako koza z vareneho mlieka, ktoru nasa mladez uz nepozna vdaka specialne spracovaneho mlieka. Ked nemusim, nejem salat s otcom, vyhybam sa kyslej zelenine vcitane kapusty a uprednostnujem slane uhorky.


(4) Po boji dobri bratranci Alino a Peter. Foto Palko.

Po boji dobri bratranci Alino a Peter. Foto Palko.

Mama ma varovala pred prisnou Teri-néni. Pokial sa pamätam, nemal som s nou, potazne ona so mnou problemy. Aj ked starsia, bola daleko aktivnejsia, rychlejsia, culejsia a stihlejsia, ako nasa stara mama. Jej syn, ujo Laci, Alinov otec mi imponoval, lebo bol uplne iny ako moj otec a moji ujcovia. Bol velmi ochlpeny, mal huste dlhe obrvy a vlasky mu trcaly tak z nosa ako aj z usi. Asi ako spomienku na nho si od holicov a holiciek nikdy nenecham pristrihavat obrvy, som za ich prirodny rast, ale som nedosledny, chlpy z nosa a usi si predsa sam trham. Bol kludny, niekedy dlho premyslal, co ma povedat, zahlbeny v myslienkach a casto pri tom zahaleny v dyme jeho fajky, nikdy nepovedal hlupost, ale ani nic veseleho – pre mna bol velmi vazny a vazeny clovek. Otec ho volal Onkel Dondeg (Dondeck?) podla postavy z nejakeho romanu alebo filmu. Najradsej som mal Alinovu mamu, tetu Böszi. Bola velmi scitana, vrela, vrucna, aktivna osoba, aj ked z nej trochu vyzaroval smutok. Mama ju lutovala, lebo myslela, ze trpi pod Teri-néni. 

Tak ujo Laci-Strelinger ako aj moj otec mali svojich krestanskych priatelov, ktori im vyzradili tajomstva. Ujo Laci najmä svojho poriadneho arizatora, pana Chorvata, moj otec najmä velitela zandarov, ktory dostaval zoznamy ludi, ktorych mali gardisti v blizkom case zobrat. Iny sposob sa vyhnut transportu bola choroba nejakeho prislusnika rodiny. Na to pouzivali sluzbu primara usneho oddelenia Kustru, ktory bol jednym z martinskych Schindlerov, suknickar, kartar, nie prilis velky pijan, ktory mal radost ukazat, ze je mocnejsi ako vladnuci ludia a pomery, s ktorymi ako poriadny clovek a luteran nebol usrozumeny. Pri hroziacom transporte vybral mandle tak Alinovi ako aj Janovi. Palkove a moje mandle ostali v rezerve. Hankine nepripadali do uvahy, lebo Vladarovci neboli uradne zahlaseni v Martine. Nasi rodicia by vedeli, ako to, ze ich napriek tomu hladali u Strelingerovcov. Neboli to jednoduche casy.

Nas podnik
Seite 6
Seite 6 wird geladen
1.5.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – Nas podnik.
Vlastnit a viest spediterstvo nebolo lahke uz za normalnych, mierovych podmienok. Bolo treba podla potreby ucelne zadelit robotu vhoddnym robotnikom pre styri pary koni. Mali ist na najkratsich cestach od jedneho k druhemu zakaznikovi a prist k nemu v case, ked si to prial, a ktory sa mu aj prislubil. Kone mali medzitym zrat a pit, podla moznosti doma v mastali pocas obednej prestavky. Ked to neslo, zrali z vriec prevesenych cez hlavu, tam kde boli. Dnes sa tomu hovori stres. Tak medzi konmi ako ich kocismi vladla hierarchia. O najkrajsi, najsilnejsi, najvykonnejsi par na lavej strane mastale sa staral, da sa povedat patrili panu Hruskovi, vaznemu, premyslavemu clovekovi, ktory po robote fajcil fajku. Jemu a jeho konom boli zverene najtazsie, najzodpovednejsie prace. Väcsinu stahovani, najmä tazkych robil on, lebo vedel najlepsie posudit, kolko priestoru, kolko vozov to vyzaduje. Mali sme jeden väcsi a jeden mensi stahovaci voz. Pre bohatych zakaznikov s ich velkym, pocetnym nabytkom a kysnami bolo treba oba. Hruskove kone boli tmavohnede stajeraky (zo Steiermark v Rakusku). Väcsinou prisiel aj v nedelu rano a cistil, napajal a daval zrat vsetkym. nielen svojim konom. Mal rad zvierata a len vynimcne ich pohanal bicom. Naklonnost bola obojstranna. Nepamätam sa, ci to bolo este pocas vojny alebo skoro po nej, ale nebolo dost zradla pre kone. Ked sa otec v nedelu predobedom pozrel do mastale, ci je vsetko vporiadku, videl, ze kone mali miesto zradla v zlaboch rozprestrene noviny. Ked sa prekvapene pytal, co to ma znamenat, Hruska odpovedal kludne: "Ked kone nemaju co zrat, maju aspon citat noviny". Druhy po Hruskovi bol Brako. Mal tiez pekne sede kone - simle. Ale nebol tak perfektny ako Hruska. Pokial Hruska vobec nepil, Brako  nikdy pocas roboty.

Ako tazko to bolo, pripomenul mi nedavno bratranec Alino Strelinger. U nich  bolo treba odviest plne sudy s octom a priviest prazdne. Vchod do dovora bol velmi uzky. Raz nejaky kocis, asi este nevyspaty, mozno nie celkom vytriezveny z vecernej pijatiky, narazil a poskodil roh domu, co poburilo Alinovho otca a to dorazne vycital mojmu otcovi. Pri nasledovnom transporte sa objavil aj moj otec, aby osobne dozrel, ako to bezi, co velmi zaposobilo na Alina. Vseobecne boli zidovski zakaznici velmi narocni, lebo nie zriedkavo neboli spokojni s robotou a uctom. Ale casom ich bolo ako zakaznikov stale menej, kym prakticky vymizli aj ako obcania  .


(1) Petrik na jednom z Hruskovych koni, ako sa patrilo v lete do hola ostrihany. Ma uz Alinove kozene nohavice? Foto Palko.
Petrik na jednom z Hruskovych koni, ako sa patrilo v lete do hola ostrihany. Ma uz Alinove kozene nohavice? Foto Palko.

 Ako som spomenul, vdacime roznym okolnostiam, ze nas neodtransportovali do koncentraku. Do velkej miery nasmu "arizatorovi" panu Hanzlovi, malemu, dusevne nekomplikovanemu bankovemu zamestnancovi, ktory nemal ani potuchy o spediterstve. Niektori zidovski podnikatelia, aj ujo Laci Strelinger, si mohli sami volit ich arizatorov, a naopak, niektori arizatori volili zidovske podniky podla ich schopnosti a sklonov. Pana Hanzla nam pridelili. Ci ti za to zodpovedni vedeli, co robia a mali na to dobre dovody, alebo len nahodou? Otec trpel velmi pod touto zatazou, prial si niekoho lepsieho, ale ci by to bolo skoncilo lepsie? Hanzel nielen rad pil, ale aj vasnivo, aj ked nie uspesne hral karty, co sa dalo hahko kombinovat. Ako casto u alkoholikov, mal velmi poriadnu, veriacu manzelku. Nemali deti. Nas podnik bol dobry na vyrovnanie jeho strat. a vsetci jeho spoluhraci mali zaujem, aby nezmizol tento zdoj, tato "dojna krava". Vsetkym bolo jasne, ze podnik neprezije bez mojho otca, a pan Hanzel nemoze vyrovnavat jeho dlhy. Problem bol, ze pan Hanzel nie zriedka viac prehral ako podnik vyniesol, a tak si musel otec poziciavat peniaze. Napriek velkej neistoty takychto poziciek, otec nasiel ludi, ktori mu dali penaize. Ako "zaloha" a zaroven ukryt sluzili medzi inym nase obrazy. Najväcsiemu pozickarovi otec po vojne nielen vyrovnal dlhy, ale naviac im prenechal obraz podla ich volby. Ked pan Hanzel potreboval peniaze, co zodpovedajuc podmienkam nebolo prilis zriedkavo, hrozil otcovi transportom do koncetraku. Na jednu takuto udalost sa dobre pamätam. Ked zomrela moja stara mama u nas v zadnej izbe na slabost srdca, dali sme to vediet ujovi Mikimu, ktory sa schovaval v Ziarskej doline (prekrasna dolina, v ktorej sme 2009 mali rodinne stretnutie). Predstieral tam debila s recovou chybou a pasol kravy. Napriek velkemu nebezpeciu prisiel sa rozlucit od matky. Ked sa plizil pod oknom kacelarie, nezohol sa dostatocne, a tak ho nahodou pritomni Hanzel zazrel a po chvili sa pytal, koho u nas mame, koho schovavame, aj ked vedel alebo prinajmenej tusil napriek jeho obmedzenym schopnostiam o koho a o co sa jedna. S rozkosou to vyuzil a vymackal z otca par tisic korun. Skoncil tragicky. Po potlaceni povstania a obsadeni Slovenska nemcami siel polovat s priatelmi. Porazka Nemecka bola uz vsetkym jasna. Hanzlovi priatelia sa obavali, ze po vojne pred sudom, ktory ho ocakaval, by vypovedal nieco proti nim. Ako preventivny zakrok sa dohodli, ze ho odstrania predstieranou nehodou pri polovacke. Otec bol rad, ze tym mu boli zosporovane problemy so sudom a aj inac a utesoval vdovu: "Aj vdaka vasemu manzelovi sme ostali na zive". Podporil ju aj financne.


(2) Ziarska dolina na jar. Foto dcera Corinne.

Ziarska dolina na jar. Foto dcera Corinne.

Este pred vojnou zalozil velkostatkar Horvat iny speditersky podnik v Martine. Konkurent nebol sice velmi vitany, ale s otcom dobre vychadzali. Dokonca si vzajomne niekedy prejimali pracu. Zakladom boli charakterove vlastnosti oboch stran, ale aj, ze pan Horvat bol plnokrvny rolnik a nie spediter. Mal len maly stahovaci voz, jeho kone a zamestnanci boli dost zaneprazdneni polnohospodarstvom, a tak sa mu stahovacka niekedy nehodila a prenechal ju otcovi. Aj ked sa ho otec pytal, ci nechce byt jeho arizatorom, s vdakou odmietol, co na konci nebolo zle, lebo by mal menej vplyvu a zaujmu nas zachranit pred koncentrakom  ako Hanzel. Ale aj on nemal zaujem zabvit sa konkurenta.  


(3) Nas vo vojne neskor skasirovany nakladak. Vlavo otec. Foto Palko.

Nas vo vojne neskor skasirovany nakladak. Vlavo otec. Foto Palko.

  
Podobne sa otec choval a mal vztah aj k inym ludom. Nemal vaznych nepriatelov, ale mnoho dobrych priatelov, co sa ukazalo ako rozhodujuca vyhoda. Pri tom ale nebol podlizavy. Pochadzajuc z dediny bez zidov, bol zvyknuty zit, zachadzat a jednat s krestanmi. Nesporoval ani cas ani peniaze a chodil kazdy den k holicovi Slivkovi. Pocas cakania a holenia sa rozpraval s inymi zakaznikmi a sefom, ktory sa tiez stal gardistom. Pri ich zasedaniach a rozhodnutiach sa skor zasadil pre otca. Jeho brat mal kadernictvo na inom mieste. Vsetky zeny nasej rodiny chodili k nemu. On nevstupil do gardy. Aj mne tam strihali vlasy, co som na zaciatku bezdovodne doprevadzal placom a krikom - prirodzena nedovera pred zakrokom do tela, podobne strihaniu nechtov. Neskor, ked som uz pri strihani neplakal, chodil som s otcom k jeho Slivkovi. Bratia Slivkovci mohli mat pre ich rozny vztak ku garde rozne dovody. Bol jeden z nich poriadnejsi? Ku kaderovnikovi chodili zeny, ktore nemali gardu, a tym stratu moznych zakaznikov. Alebo sa chceli bratia zaistit pre oba pripady - vitazstvo alebo porazku nemcov? Jedneho dna sa pre zida zrazu nepatril pansky zvyk nechat sa holit od holica. Lepsie bolo, neukazat sa na verejnosti, nebyt napadny. A k tomu bolo trapne pocuvat nemcom priaznive a zidom nepriatelske rozhovory, ktore prisli do mody. K tomu este pomaly otec nemal prebytok penazi na taky luxus. 

Pred vojnou chodil otec na olovrant do "Bodegy" na Hlavnej ulici. Nie zriedka pozostaval z bravcovych produktov ako sunky, klobasy, salami, tlacenky, co bolo staremu otcovi Langerovi trn v ociach. Este viac mu vadilo, ze otec k tomu pil vino alebo liehoviny, co sa poriadnemu zidovi tiez nepatrilo. Na druhej strane sa to krestanom pacilo a cenili, ze to ako zid robil. Vdaka jeho priatelskej povahy mal mnoho dolezitych priatelov, ktori ho podporovali, ked bolo treba. Patrilo to prirodzene k jeho povahe, nerobil to ucelne..

Dolezite bolo, ze dobre vychadzal aj s robotnikmi. Nebolo to vzdy lahke. Pocas velkej hospodarskej krizy zaciatkom tridsiatych rokov neprepustil ani jedneho zamestnanca, aj ked by to byvalo vyhodne tak financne ako organizacne. Robili a zarabali menej. Boli radi, ze mali miesto a zriedkavo ho menili, co bolo vyhodne pre robotu. Ked povedali, ze robili u Ecksteina dostali lahsie a lepsia miesta. Podobne to bolo so sluzkami mojej mamy.

Jeden z mala, ktori nas opustil bol vyborny znalec konov. Otec ho vzdy bral so sebou, ked potreboval noveho kona. Raz sli na velky konsky trh. Obom sa zapacil jeden pekny kon, ktory bol este k tomu pomerne lacny. Sli s nim okolo, mozno urobili aj skusobnu jazdu. Boli nadseni a zaplatili bez velkeho jednania  vyzadovanu sumu. Ked ho na druhy den zapriahli a nechali tahat, poculi, ze hlasno piska. To neovplyvnilo sice jeho dobry vykon, ale bolo pod dostojnostou mojho otca, lebo sme boli siroko-daleko povestni nasimi peknymi, dobre vyzivenymi konmi. Ked som po viac ako desatroci prisiel do Martina a povedal, kto som, starsi ludia spominali, ake pekne kone sme mali. Bolo jasne, ze nemozme mat takehoto piskaveho kona. Po nie dlhom case sa znovu vydali, otec a jeho znalec na ten trh. Otec mu povedal, ze ked sa mu ho podari predat, dostane zvlasnu odmenu. Netrvalo dlho a kon zmenil majitela. Kupil ho nejaky rolnik. Dlho nepoculi nic o konovi, novy majitel neocakavane nereklamoval. Ale potrebovali znovu kona. Sli na trh. Po kratkej chvili videli, ze ten sedliak, ktoremu predali kona, im vasnivo kyva, krici a smeruje k nim. Robili sa, ze ho nevidia a skusili zmiznut a sa skryt. Novy majitel ich ale predsa dobehol a na ich prijemne prekvapenie sa ich priatelsky pytal, ci nemaju este jedneho takeho dobreho kona. Riesenie zahady: Kupec bol polohluchy a na velkom poli piskanie nikomu nevadilo. Aj kon bol spokojny, ze konecne cenili jeho schopnosti a tahal este lepsie ako doteraz.

Kazdu sobotu bola vyplata. Medzi piatou a siedmou mala mama neprijemnu ulohu, vypocitat a vyplatit odmenu. Robotnici boli plateni na akord, podla toho ako tazkoa a dlho robili. Nebolo jednoduche to presne vypocitat, co bol vitany dovod pre rozne mienky, reklamacie, nespokojnost, hadky a zlost, o to viac, ze niektori boli uz podnapiti. Ked zacali jednat s mamou prilis hrubo, prisiel otec a skusal to vyjasnit, co v tej situacii tiez nebolo lahke. Niekedy musel pocut, ze je smradlavy zid. Uz za normalnych casov to nebolo lizanie medu, ale pocas vojny s hrozbou deportacie to bolo velmi zatazujuce. Ale na stastie sa nikto nesiel stazovat na urady. Ked vytriezveli, chapali, ze sa im nechcelo ukratit. Tak ako kartovi spoluhraci Hanzla vedeli, ze bez otca by podnik skrachoval a oni by stratili predsa len nie tak zle miesto. So zenami tazkych pijanov to tiez nebolo lahke. Prosili mamu, aby im vyplatila mzdu. Islo to jeden-dva tyzdne, ale ked boli dlhy splatene, reklamovali muzi znovu vyplatu pre seba. Nezniesli to ponizenie a obmedzenie pijatiky. 

Fero bol jednym z robotnikov. Otec ho "zdedil" od stareho otca, ktoremu sluzil v Pribovciach. Nadalej drzal nad nim ochrannu ruku. Fero nevedel dobre hovorit a bol aj inac telesne a najmä dusevne zaostaly. Kedze nehovoril o komplkovanjsich zalezitostiach, sotva sa na nieco pytal, o nieco zaujimal, dalo sa s nim dobre vychadzat, o to viac, ze bol mierumilovny a doromyselny, aj ked sa napil, co sa pravidelne a casto stavalo, takze by sa bolo dalo preukazat jeho vyplatu priamo do "jeho" krcmy. Bez odporu, dokonca s radostou vykonaval najtazsie a najspinavejsie roboty. Stale nieco cistil, napriklad ulicu po konskych vykaloch. Jedneho roku bolo na Vianoce velmi chladno. Pocas sviatkov zistili, ze jedla, ktore mu postavili na Stedry vecer pred jeho utulkom vedla pracovne sa ani nedotkol. Robili si starosti, kde by mohol byt, co sa s nim stalo? O to viac, ze sa cely cas neobjavil ani v hostinci. Rano po Vianociach vyliezol Fero z kopy hnoja, kde mu bolo teplejsie a v klude sa mohol vyspat a vytriezviet. Mat ho priamo v dome bolo vtedy nepredstavitelne aj kvoli jeho hygiene, ktora sa nedala zlepsit. Odvtedy spal v zime v pracovni, kde sa dalo kurit. Invalidne poistenie nebolo. Coskoro po vypuknuti vojny odviedli Fera. Nikdy sa nevratil. Splnili predsavzatie, ze sa maju vynicit taketo zivota neschopne kreatury. Len stary otec si robil starosti, co je s nim. Pre dalsich "zivotanehodnych" bol to znak, co ich ocakava, aj ked sa zatial utesovali, ze to ich nepostihne. Ale po "zivotaneschopnych" jednotlivcoch nasleddovali "zivotanehodne" masy. Nad tymito zaciatkami je zavreta opona. Pokial viem, na rozdiel od Nemcka, nikdy nehladali za to zodpovednych lekarov. Svajciari maju heslo "Wehret den Anfängen" = zabrante zaciatky. Nezda sa, ze sa ludstvo poucilo.

Nedaleko za tretou koloniou bolo ciganske sidlisko. Ked nieco zmizlo, myslelo sa, ze su oni za tym, ale vcelku neboli problemy s nimi. Kedy-tedy sa objavil jeden z nich ako brusic a zaostril noze a noznice. Ich zeny prinasali v lete lesne plody. Male deti ich drzali za dlhe, pestre, ziarivo zlte, modre a cervene sukne. Mama kupila od nich nieco. Na moje polutovanie sme tieto lesne jahody, maliny a cernice nejedli, kvoli podozreniu nedostatocnej hygieny ich zbieraciek. Bol to druh almozny. Niekolko mesiacov pred zidovskymi transportmi potajomky, bez toho, ze to obyvatelstvo zbadalo, zmizli cigani a aj ich ubohe sidlisko. Diskusia o tom, ci ludia, ktorych odtransportovali, vedeli na com su, je prebytocna - vsetci sme to tusili, bali sa toho a chceli sa tomu vyhnut, aj ked chybali este  dokazy.


(4) Drotar na ceste, iny pri robote a sklenar. Fotografie zo Slivka M. Strelinger A. : Sochan, Jednemu z autorov, bratrancovi Alinovi dakujem za Copyright. Sochan bol predchodca ( a urcitu dobu) sucasnik A. Hornika, neskorsieho Palkovho zamestnavatela.

Drotar na ceste, iny pri robote a sklenar. Fotografie zo Slivka M. Strelinger A. : Sochan, Jednemu z autorov, bratrancovi Alinovi dakujem za Copyright. Sochan bol predchodca ( a urcitu dobu) sucasnik A. Hornika, neskorsieho Palkovho zamestnavatela.

Aj ini remeselnici chodili z domu do domu. Sklenari nosili v putni na chrbte skla roznej velkosti a nahradzali rozbite okna. Ked neboli na dome ale na mastali a nie celkom rozbite, zalepili sme ich sami. Prichadzali v jeseni, aby v zime neprenikal chlad dovnutra. V teplych castiach roka robili svojeo okruzne cesty drotari, ktori zdrotovali rozbite misy, krcahy a ine nadoby. Uz pred vojnou to bolo lacnejsie ako kupovat nove, cez vojnu niektore vobec nebolo dostat. V zime, ked bolo vonku menej roboty, prichadzali do domov krajcirky. Podla schopnosti len platali, opravovali, presivali, alebo dokonca sili nove saty, najmä pre deti. 

Este jedneho remeselnika by som bol zabudol. Po uverejneni vo Svajciarsku som dostal ako ozvenu knihu Meira Shalova "Meine russische Grossmutter und ihr amerikanischer Staubsauger" (Moja ruska stara mama a jej americky vysavac),
ktora mi pripomenula, ze aj spodna cast nasej kuchyne bola natreta lakovou farbou, aby sa spinave flaky dali na nej lahsie zmyvat. Asi polovica nahor a cely plafon neboli nalakovane. Boli posiate malymi ciernymi bodkami musnych vykalov. Muchy mali u nas urodnu podu na rozmnozovanie a boli v nesmiernom mnozstve v mastali, na hnoji a na dvore. Trapili nas a zvierata od jari do jesene neprijemnym steklenim a nie zriedka stipali, najmä pred burkou. Ohanat sa bol nutnym zvykom tak nas ako aj zvierat. Bojovali sme proti nim mucholapkami, lepkavymi pasmi natretymi hmotou, ktoru muchy milovali a na ktoru sa nalepili. Ked bola mucholapka cierna od much, alebo vyschla, zavesila sa nova. Najlepsie miesto na lapanie much bola lampa nad stolom v kuchyni, kde sme väcsinou jedli. To bolo masove vykynozovanie. Jednotlive sa zabijali roznymi klopacmi. Bohuzial sa nase muchy nedrzali hranice lakovej farby a nechavali svoje stopy aj nad nou. Preto musel prist kazdu jesen maliar a natieral nelakovanu cast kuchyne lacnejsou farbou a v pracovni len zabielit stenu. Neviem, preco lakovali len spodnu cast kuchyne. Nestoji to ani v spomenutej knihe. Bola lakova farba drahsia ako rocne malovanie? Spinila sa dolna cast steny prilis casto? Musela stena "dychat"?    

Pokrstenie
Seite 7
Seite 7 wird geladen
1.6.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – Pokrstenie.
Pre mojho opatrneho, predvidaveho otca bolo zidovstvo uz od nepamäti a casom stale nebzpecnjesia zalezitost, ktorou riesenie je asimiacia, prisposobenie. Nabozenstvo nebolo pre nho dolezite. Aj moji ujcovia, komunisti, nemali k nabozenstvu dobry vztah, co ich otca velmi bolelo. Otec nebol rad, ked ma mama alebo seternice brali do synagogy v tej zidom nenaklonenej dobe. Nebol spokojny ani s oddelenou castou pre zeny a muzov. Jednoduche, temne vnutro synagogy, neznama rec, ktoru som inac nikdy nepocul, ma nie velmi pritahovali. Ani ja som nepochopil, ze som uz ako male dieta nesmel byt pri oblubenych zenach, ale musel byt spolu s bratom Palkom s muzmi. V synagoge som zacal plakat uz po kratkom case, lebo som chcel byt so vsetkymi, tak ako pred a po nabozenskej sluzbe. K otcovej a mojej spokojnosti ma prestali brat so sebou. Coskoro uradne zavreli synagogu,  Pomaly nebolo tak ci tak nikoho, kto by ju potrebeoval a navstivil.


(1) Martinska synagoga s cintorinom. S vdakou z www.judaica.cz. Zdroj bez zamedzenia uverejnenia. Dotaz o povolenie bez odpovede.
Martinska synagoga s cintorinom. S vdakou z www.judaica.cz. Zdroj bez zamedzenia uverejnenia. Dotaz o povolenie bez odpovede.

 

Myslim, ze to bolo ku koncu roku 1942, ked vlada rozhodla, ze kto sa pokrsti, nemusi ist do koncentraku. Uz ostalo len malo zidov na Slovensku a tym padom aj v Martine, Dovod pre tuto milosrdnost nebol jasny. Presadili sa nejaki poriadni ludia, neoplatilo sa pre tu hrstku udrziavat celu masineriu, alebo boli koncentraky preplnene zidmi z inych krajin? Mozno, ze to medzicasom historic vedia. Ako aj, mali sme vyhlad na kludnejsi, istejsi zivot. Ale na ako dlho?


(2) Synagoga v Mertine. Po vojne sluzila ako sklad. 1972 ju zburali. S vdakou zo www.judaica.cz. Zzdroj bez varovania pred dalsim pouzitim. Dotaz o povolenie bez odpovede.

Synagoga v Mertine. Po vojne sluzila ako sklad. 1972 ju zburali. S vdakou zo www.judaica.cz. Zzdroj bez varovania pred dalsim pouzitim. Dotaz o povolenie bez odpovede.

 

Pri vztahu mojho otca k zidovstvu, a mama teraz tiez nepochybovala o tom, bolo jasne, ze sa nechame pokrstit, ako aj, ze napriek nasej dobrej oddanej pani Cunecke, ktora bola velmi naboznou katolickou, staneme sa evnjelikmi. Katolici boli nielen skor privzenci Slovenskeho statu, ktory nam sposobil tolko utrpenia, este k tomu katolicky farar bol svagrom predsedu parlamentu, ktory odhlasil zakony proti zidom. (S jeho synom som bol po vojne v jednej triede a boli sme dobri priatelia. Evanjelicky farar, pan Bucko bol naopak odvazny, otvoreny protivnik rezimu. V svojich kazniztzach odsudzoval jeho zle ciny nakolko to vtedy mohol. Bolo pre nho ctou a krestanskou povinnostou pomahat a zachranovat prenasledovanych. Jedno popoludnie nas poucil o evanjelickom nabozenstve a zvykoch a coskoro sme boli pokrsteni spolu s inou zidovskou rodinou pocas vecernej bohosluzby, aby to bolo menej napadne.. Ci sa aj im podarilo zachranit? Pokrstene boli vsetky zidovske rodiny v Martine. Len od stareho otca sa nieco takeho nedalo vyzadovat. Stara mama, ktora by preto bola mala zmysel, bola, da sa povedat chvalabohu, uz mrtva.


(3) Martinsky evanjelicky kostol. Foro Corinne.

Martinsky evanjelicky kostol. Foro Corinne.

Otec sa nechcel nechat krstit spolu ani s rodinou uja Lacho Langera, ani Laciho Strelengera. Zdalo sa mu lepsie, istejsie nedemonstrovat, ze je este cela martinska rodina na zive. Iste nechcel aj ukazat blizkost k Lacimu, tomuto bezocivemu nebezpecnemu komunistovi, ktori uz bol pretou väzneny. Taketo opatrnosti viedli k tomu, ze otec mal v rodine povest zbabelca, co mu bolo jedno, hlavne, ze jeho uzka rodina sa nedostala do nebezpecia, pricom tym neposkodzoval nikoho. Mama a Palko boli bezmocni a ja som vtedy este nemal co hovorit k takymto zalezitostiam, aj ked som, ako vzdy, bol na mamainej strane. 

Stal som sa vdacnym a presvedcenym krestanom. Zidovske nabozenstvo bolo pre mna spojene len s prenasledovanim a nebezpecim. Vianoec, ktore sme bez nabozenskeho obsahu uz vzdy oslavovali, znamenali pre mna stromcek, darceky a dobre jedlo, pokial este bolo. Teraz so mal mileho, milostiveho boha ako velku oporu a ochranu. Ked sa budem slusne, poriadne chovat a jemu dostatocne oddany vrucne modlit, odvrati od nas nebezpecnsie. Modlil som sa nielen kazdy vecer  "Otce nas" a ine odo mna vymyslene modlidby, ale pri kazdej neprijemnej situacii, ktorych bolo bohuzial dost. Okrem toho som chodil kazdu nedelu do kostola, niekedy aj s mamou. Otec mienil, ze by to bolo neprirodzene a prikre, keby tam ludia vidlei aj jeho. Palko siel s jeho priatelmi. Upokojovalo a posilnovalo ma, ze som sa stal prislusnikom takejto velkej a mocnej spolocnosti a organizacie. Na zaciatku to bolo aj vesele, lebo kym Laciovci boli este v Martine, bratranec Jano. ktory rychlo a lahko nachadzal spojenia a priatelov a ziskaval dolezite vedomosti, bral ma zvonit na zaciatku a konci bohosluzbyt. Väcsi chlapci sa vesali na hrube lana velkych zvonov, hupali sa sem i tam. Najstarsi, najskusenejsi dirigoval. V Martine to bolo umenie, lebo na rozdiel od Talianska a juzneho Svajciarska zvuk zvonov nesmel byt disonancny. Len starsi chlapci vydrzali zvonit cely cas. Mladsi sa striedali. Niekedy som mohol spolu s Janom lietat na lane stredneho zvonu. Skusali mi zverit najmensi zvon, ale na hanbu, ani to som nezvladol. Mal som aj strach, ze nestihnem zatiahnut lano v pravom momente a nielen v kostole, ale aj hore v nebi to budu pocut. Po tom, co Laciovci museli ist do Hrachova, chybal mi nielen pri zvoneni moj ochranca Jano. Bohosluzby boli vaznou zalezitostou s modlenm, spevom a zaujimavymi, zavaznymi kaznami pana farara Bucku, o ktorych sme hovorili nielen my, ale "cely Martin". Po potlaceni povstania odviezli farara Bucku, ako privrzenca povstalcov do koncentracneho tabora Mauthause, kde skoncil aj stary otec.


(4) Pamätna tabula pre pana farara Bucku na cirkevnom dome v Martine. Foto Corinne.

Pamätna tabula pre pana farara Bucku na cirkevnom dome v Martine. Foto Corinne.

  
Pan farar Bucko zomrel este pred nim na podvyzivu a crevnu infekciu. My, jeho vdacni ochranenci sme prezili. Na cirkevnom dome, kde byval, a kde som chodil do nedelnej skoly, je hore uvedena pamätna tabula. Organista pan Batel bol neskor mojim ucitelom. Aj kvoli osudu jeho farara sa stal komunistom. V jeho dobrote a dobromyselnosti si nevedel predstavi, aky postoj budu mat komunisti k nabozenstvu a cirkvi, ked pridu k moci. Urcity cas po vojne boli s ujom Lacim jedno telo, jedna dusa, co dlho neslo a z roznych dovod sa rozpadlo toto priatelstvo.

Ostal som veriacm krestanom, aj ked som, podmienene vekom a okolnostami, sa stale menej modlil. Este pri konfirmancnej vyuke uz v Bratislave, som bol jeden z najlepsich ziakov a pan farar Cibulka, ktory pravdepodobne vedel o mojom zidocskom povode, myslel, ze by som mohol ist v jeho stopach. Ostalo jednym z mojich najbolestnejsich vycitiek svedomia, ked sa neskor dozvedel ako som sa stale viac vzdaloval od nabozenstva. Dufam, ze mi to odpustil, a ho v nebi s kludom mozem stretnut. Moj otec sa zdrahal vystupit z cirkvi v casoch, ked to bolo za socializmu caste a vyhodne. Mienil, ze mame jej ostat verni a vdacni, lebo nas zachranili, co mu ale nebranilo po emigracii podla potreby byt raz zidom, raz krestanom. V Nemcku obe nabozenstva neboli ohrozene a odkazane na jeho podporu, v jeho situacii znovu skor naopak. Napriek tomu zomrel pokojne, bez strachu pred trestom jedneho alebo druheho, v podstate spolocneho boha. Drzim sa jeho postavenia a platime cirkevnu dan, dokonca som o tom presvedcil aj  Silviu, ktoru kvoli manzelstvu s jej prvym muzom, protestantom Ursom, vylucili, exkomunikovali z katolickej cirkve (vid kap. 20, Nomen est …).

Nas vztak k banozenstvu snad najlepsie ukazuje, ze uz vzdy sme mali vianocny stromcek a oslavovali, ked sa dalo dobrym jedlom najväcsi zidovsky sviatok Jom Kippur a na Vsetkych Svätych chodili aj na hroby zidovskych pribuznych, polozili kvety a zapalili sviecky.

Moj brat Palko
Seite 8
Seite 8 wird geladen
1.7.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – Moj brat Palko.


(1) Palko, 10.12.1926 - ?.10.1944
Palko, 10.12.1926 - ?.10.1944

 
Basnik Paul Celan a literarny vedec Peter Szondi, syn zakladatela osudovej analyzy Leopolda Szondiho, boli priatelia. Zatial co ich rodinny prislusnici, priatelia a rovesnici zahynuli vo vojne, oni ju prezili. Neboli jedini, ktori trpeli pod tarchou tohto stastia. Pravdepodobne nielen preto spachali obaja samovrazdu.

Pocas najväcsich deportacii v roku 1942 Palko este nebol sestnastrocny. Preto nemusel ist do koncentraku medzi prvymi ako dobra pracovna sila s jeho o par mesiacov starsimi rovesnikmi a o nieco skor alebo neskor do plynovej komory, ako aj jeho sesternice Valika a Aliska. Mohol ostat pod ochranou rodiny a s nou zdielat dalsi osud. 



(2) Palko ako Stredoskolak a nastavajuci muz.

Palko ako Stredoskolak a nastavajuci muz.

Palko bol vyborny, vsestranne talentovany ziak a samozrejme zacal chodit do gymnazia. Po dvoch alebo troch rokoch ho musel opusti kvoli norinberskym zakonom, ktore coskoro po zalozeni prebral Slovensky stat - medzi inym zakazovali zidom studium. Nebolo jednoduche hladat pre nho miesto ako ucna. Predovsetkym bolo treba najst niekoho, ktory ho ako zida vobec chcel zamestnat. Okrem antisemitismu musel ochotny zamestnavatel pocitat s tym, ze nebolo dobrei platit ako priatelia zidov, alebo sa bat rizika, ze ho nadarmo zauci, lebo po urcitom case ho strati do koncentraku. Napriek tejto tazkej situacii, mal Palko mat povolanie, z ktoreho by mal radost, a ktore by ukojilo jeho schopnosti a sklony a by mu do urcitej miery by mu nahradilo sudovanie


(3) Palko ako nastavajuci muz

Palko ako nastavajuci muz

Po dokladnych, ale nie dlhych uvahach, na ne nebola vhodna situacia, rozhodli sa pre fotografa pana Hornika, u ktoreho sme sa pravidlene nechavali fotografovat, ako sa to patrilo "v lepsich kruhoch". Bol sice gardistom, ale nie z presvedcenia, ale na ochranu, lebo jeho manzelka bola Ceska. Uz to  vtedy nebolo celkom vporiadku. Okrem toho zle pocul. Kvoli tymto "slabostiam" ma snad pochopenie pre prenasledovanych a ich potreby. Dal otcovi termin, co uz bolo dobrym znakom. Ked sa s Palkom u nho objavil, a pan Hornik pocul ich prosbu, vyziadal si na premyslenie tri dni. Boli to napinave, tazke tri dni. Jasne bolo, ze pan Hornik nie lahko dostane taku schopnu pracovnu silu, ktora mu nebude robit konkurenciu, lebo bud skonci v koncenraku, alebo, ked nemcov porazia a my sa zachranime, pojde studovat. Pan Hornik prijal Palka - svetla udalost v tychto tazkych, temnych casoch! S radostou, dokonca nadsenim zacal Palko pracovat. Coskoro sa jeho radost zakalila. V atelieri robil starsi ucen, ktory nebol ani velmi schopny, ani velmi usilovny. a ako aj v armade zvykom, myslel, ze musi trapit mladsieho, o to viac, ked bol zid. Okrem toho sa bal Palka ako konkurenta. Napriklad miesal potajomky nieco do vyvojky alebo ustalovaca, co kazilo fotky. Vinu daval Palkovi. Otec hovoril o tom s panom Hornikom, ale ten nemal chut nieco podujat. Po vitazstve Cervenej armady pri Stalingrade sa Palkov kolega umiernil a zanechal jeho pichy. Medzicasom uznaval pan Hornik Palkovu robotu a najprv ho mohol doprevadzat pri fotografovani v divadle, neskor dokonca zastupovat. V Martie, evanjelickom centre odporu proti vladnucemu rezimu, zalozili stale divadlo, do ktoreho presla najlepsia cast Narodneho divadla z Bratislavy (u.a. Bagar, Filcik, Kroner). Neboli spokojni s tym, co tam museli hrat. Fotky nemohli byt samozrejme uverejnene pod Palkovym menom. Palko bol nadseny, lebo sa dostal do prostredia, ktore mu velmi zodpovedalo. Nielen mnoho cital, ale aj pisal a prekladal basne madarskeho basnika Adyho. Bol nesmierne rad a hrdy, ked niektore uverejnili, tiez pod pseudonymom oba vtedajsie kulturne casopisy "Elan" a "Tvorba". Abonoval ich napriek financnej nudzi. Priatelil sa aj s o niekolko rokov starsim nadejnym slovenskym spisovatelom Petrom Karvasom. Soznamil sa s nim este pred vojnou na lyzovacke. Väcsina kulturnych pracovnikov bola proti vladnucemu rezimu a tuzila po predvojnovych casoch so sirsim, pestrejsim, otvorenejsim kulturnym zivotom. "Elan" a "Tvorba" uverejnovali preklady basni surrealstov, ktorych fasisti nemali radi, ani ich predchodcov Baudelaira, Rimbauda a Verlaina, dokonca zida Appolinaira. Petöfi patril k Palkovym milackom. Prekladal jeho do slovenciny este neprelozene basne. Casto recitoval Petöfiho basne "Nezomriem v posteli", potazne "Z myslienky jednej hrozu mam" v preklad Jana Smreka, ktora zacina :

"Z myšlienky jednej hrozu mám:
V posteli umriet, v duchnách priam!",

co sa podarilo na podobny sposob tak Petöfimu ako aj Palkovi - nezomreli v posteli, ale na vojnovom poli.


(4) Dom, v ktorom bol fotoatelier A. Hornika. Foto Corinne.

Dom, v ktorom bol fotoatelier A. Hornika. Foto Corinne.

To vsetko mu umoznilo sa pohybovat medzi divadelnikmi ako ryba vo vode. Velmi sa mu pacil „Cyrano de Bergerac“, ktoreho hrali v Martine. Nielen jeho nos, ale aj ine jednotlivosti z hry pripominali sucasne pomery (zidia s ich typickym nosom a inymi stigmatami). Predstavenia sa povazovali za skryty protest proti rezimu a mali obrovsky uspech. Palko recitoval nazpamät miesta, ktore sa mu najviac pacili. Nie cudo, nebol skaredy, zapacil sa jednej od neho trochu starsej herecke. Rodicia sa s tym museli uspokojit, aj ked ako od neho starsia, k tomu herecka a z robotnickej rodiny, nie celkom zodpoedala ich malomestiackym predstavam. Mysleli, tato laska nebude trvat vecnost. Bohuzial sa nemylili. 


(5) Palko.

Palko.

 

Zabijacka
Seite 9
Seite 9 wird geladen
1.8.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – Zabijacka.

Ppocas vojny som mal dva bezstarostne, od stastia a spokojnosti ziariace, tym nezvycajne, vynimocne zazitky. Oba su spojene s nasou prackou. S dlhym a, teda nie so strojom, ktore vtedy este neboli, ale pani Cuneckou, presne, uradne pani Cunekovou. Raz do tyzdna, v utorok, prisla na male pradlo, ktore pozostavalo z kosiel, bluz, spodiek, ponoziek a raz do mesiaca na velke aj s uterakmi a postelnym pradlom. Pracovna s kotlom, v ktorom sa pradlo vyvaralo, bola vo dvore. Kurilo sa pod nim drevom a uhlim, tak ako aj pod boillerom v kupelni. Pradlo sa dokladne zmykalo rukami. Na postelne pradlo a velke obrusy bolo treba dvoch silnejsich. väcsich ludi ako som bol ja. Kupali sme sa v sobotu, aby sme boli cisty do cerstveho pradla a nedelnych siat. Pri tyzdnovom odstupe by som bol v lete  prilis spinavy, a tak ma strcili v kuchyni do malej detskej pocinkovanej vane, ktora sa pouzivala aj na male pradlo. Tepla voda z boilleru sla len do vane a stacila na dva kupele. Ako aj bol otec uzkostlivo cistotny, zriedka si nasiel cas na kupanie, za to sa umyval kazde rano dokladne a dlho chladnou vodou od hlavy do päty, zvyk z prvej svetovej vojny a zajatia. Tyn padom mala mama vodu len pre seba, a ja, ako spinavec, som siel do vane za Palkom. Sprchu sme nemali, na konci kupela sme sa polievali cerstvou vodou z kanvy.

Ako som uz spomenul, Cunekovci byvali s tromi detmi, dve boli v strednom, jeden na zciatku teenager-veku, v jednoizbovom byte bez kupelne, hned na zaciatku prvej kolonie priamo proti vchodu do celulozky. Zachod bol von vo dvore. Za takychto okolnosti boli nocniky pochopitelne nielen u nich predmetom dennej, potazne nocnej potreby. Ani mojmu otcovi neprichadzalo, a ani mne neprichadza do umu v pokrocilom veku, ktory to so sebou prirodzene prinasa, viackrat za noc vstavat a motat sa na zachod. Pouzivam na to velku zavaraciu flasu, ktora sa da aj v polospanku lahko otvorit a uzavriet kovovym zaverom. Vyuzivam pokrok, ktory panuje na poli zavarania aj na pohodlne, prijemne mocenie. Na cesty beriem lahku plasticku nadobu, ktoru plnim cistymi ponozkami smerom tam a spinavymi zpät. Kvoli Silviinej prehnanej cistotnosti musia byt, ci ciste alebo spinave, ako aj nadoba, dobre zabalene v platickych sackoch. Tym padom sa nevzdavam jednej z malo vyhod, ktore nam muzom poskytuje priroda. Dufam, ze sa tento prakticky, osozny pristup a postup stane rodinnou tradiciou. Kolkym zlomeninam by sa dalo vyhnut, keby boli vsetci stari muzi tak rozumni. Prinajmenej mojich pacientov som sa snazil o tom presvedcit. Z pre mna neznamych a nepochopitelnych dovodov zriedka s uspechom.

Pan Cunek bol v celulozke specialista na najtazsie roboty. K jeho povinnostiam patrilo aj raz-dva razy za tyzden cistit steny kotlov od usadenych chemikalii, co sa vtedy robilo bez akejkolvek ochrany. Zatial co tieto chemikalie smrdeli uz podstatne zriedene vo vzduchu nielen v blizkosti fabriky, ale pri nepriznivom vetre v celom Martine, on im bol vystaveny priamo, bezprostredne. Ci si chcel toto zatazenie trochu ulahcit, ci zo zleho zvyku a neskor zavislosti, pil ako duha. Myslim, ze aj fajcil. Pani Cunecka to dosiahla casom s nim a spravou fabriky tak daleko, ze jeho tyzdenny plat, ako to bolo vtedy u robotnikov zvykom, dostavala ona namiesto neho, co ale velmi nepomahalo, lebo vzdy nasiel skrysu, v ktorej ho schovala. V ich malom byte to nevyzadovalo prilis mnoho vynaliezavosti a namahy. Pocas velkej nudze, lebo prepil posledny halier, ulozila peniaze u nas. Potom prisla nielen ked prala, ale skoro kazdy den, ako by clen rodiny, lebo pre istotu zobrala peniaze len pre potrebu jedneho dna. Bola velmi usilovna, sikovna, poriadna a velmi nabozna osoba, ako sa patri na zenu alkoholika (vid aj pani Hanzlova v kap. 6). Prinajmenej raz do dna bola v kostole, bud na omsi, alebo len sa pomodlit. Väcsinou oboje. Ako to uz v zivote nie zriedkavo byva, zomrela este nie sestdesiatrocna na rakovinu creva, zatial co pan Cunek, aj ked desatrocia dychal jedovate plyny, mohol do devätdesiatky v klude prepijat penziu, lebo uz nebolo nikoho, kto by mu na starobu zneprijemnoval a kazil zivot vycitkami a obmedzeniami. Bud vdaka vnucatam, ktore, vzdy uz detimilovny, chcel uzivat, alebo casom zoslabnuty, stacila mu flasa piva, ktoru mu  kazde ranon priniesla dcera Viera po ceste do roboty. Ocividne sa za nho jeho mazelka dobre modlila, ale aj za nas – my sme nemuseli dychat v Polsku urcity druh plynu a sme prezili, rodicia tiez do devätdesiatky.

Ich byt hned na zaciatku kolonie mal tu vyhodu, ze k nemu patril maly kusok pody, na ktorom bolo miesto nielen na niekolko sliepok, ako u ostatnych bytov, ale aj pre jednu svinu. Chovanie svine bolo okrem prania u nas a zemiakov zo zdedeneho maleho kusku pola, dalsia moznost prilepsit skromny plat pana Cuneka. Pokial sme boli pocas vojny v Martine, ani ich svine, ani my sme netrpeli v zemiakovej sezone pod ich nedostatkom. (Trvala do zaciatku jari. Napriek skladovaniu v chladnej a tmavej pivnici zacali z nich vyrastat jedovate vypucky.) Tak ako ovocie, ani zemiaky sa nedali skladovat cely rok, Zbierali sme odpadky z kuchyne do plechovej nadoby z jedinej a jednotnej marmelady, ktoru bolo vtedy este dostat. S pokracujucov vojnou ani na ne nebol kov, a tak dochadzala v drevenych kysnickach z Prievidze, stredu vtedajsieho slovenskeho ovocneho raja. (Plodny juh dostali od Hitlera Madari.) Kysnicky mali inu vyhodu - dalo sa nimi kurit. Vsetko bolo vzacne a na nieco uzitocne. Nemohli sme uz varit vlastny lekvar, lebo cukor bol len v malom mnozstve na listky. Tato marmelada s cudnou, skor odpudzujucou tmavou cervenohnedou farbou skoro uplne vykynozila moju tak ci tak nie velku oblubu lekvarov. Pri ich vareni a zavarani som lutoval, ze som mohol jest z cerstvych jahod, malin, ribeziel, maruliek, jablciek a hrusiek len nie vela nepodarenych a roztlacenych, Nechapal som, ze nicili ovocie s vybornymi roznoradymi chutami, a premienali na lepkavu, nie velmi rozlisnu, prilis sladku zmes. Este menej mi je to jasne v dnesnych casoch, ked dostat cerstve ovocie cely rok. Ked nemusim, nejem klasicke svajciarske ranajky kavu, chlieb s maslom a lekvarom. Kazdy treti-stvrty den prisla pani Cunecka zobrat plnu nadobu s odpadkami. Ked sme mali viac,  priniesol som ich medzicasom k nim. Ak som prisiel v dobe, ked svina smela zrat, aj ona mala na to presne vyhradeny cas, prizeral som sa, ako pani Cunecka vyliala nadobu do zlabu a svina s rozkosou krochkajuc s vdakou vsetko rychlo zpucovala. S dobre vymytou nadobou som sa vracal sice nekrochkajuc, ale podobne spokojny ako svina, lebo sme jej tak ulahodili. Aj inac som sa chodil hrat s detmi do kolonie a tak som s radostou a zadostucinenim sledoval ako svina rastla, tucnela a prospievala, ako sa jej dobre viedlo. V zime 1942/1943 rozhodli, ze som dost velky, aby som mohol byt pri zakalacke. S este väcsim napätim som sledoval zpravy pani Cunecky, ako svina pribera. Ked prestala, dohodli s mäsiarom a dalsimi pomocnikmi termin, lebo krmit svinu, ktora uz netucnie, nema vyznam.

Toho dlho ocakavaneho, pamätihodneho dna som bol uz skoro rano, este za tmy u Cunekov. Coskoro prisiel aj mäsiar a ostatni ucastnici zakalacky. Inac vzdy kludnej, priatelskej, bezstarostnej, da sa povedat stastnej svini sa zdala podozriva tato aktivita v nezvyklom case, na co zacala hlasno kvicat a nervozne sem i tam behat, takze ju mäsiar nemohol dobre trafit jeho dlhym nozom, dokonca sa jej podarilo vyslobodit z chlieva, a krvacajuc a este viac kviciac behala po celom dvore. Len s namahou sa podarilo prekazit jej unik na ulicu, do prechodnej slobody. To vsetko bolo prilis mnoho pre moje jemne nervy, mozno som bol vojnou, zmiznutim a stratou blizkych este citlivejsi na takyto zazitok. Ku vsetkemu som aj ja zacal sice nie kvikat ale  plakat a nariekat. Musel som ist do bytu, ale vdaka Cunekovcov dcere Viere chvalabohu nie domov, Ostala ma ukludnovat a utesovat, cim som bol zatial viac na zataz ako na pomoc. Medzicasom prisiel niekto s puskou a zastrelil tuto zdivenu svinu. Zo zakalacky sa stala zabijacka. Dosledkom tohto vzburenia, povstania, stratila uboha svina vsade krv, len nie do pripravenej misky, ako je zvykom a povinnostou dobrych, poddajnych, osudu odovzdanych svin. Tym padom sme nemali dost krve na krvavnicky. Namahavo zabitu ju konecne hodili do velkeho pocinovaneho koryta, v ktorom sa inac kupali a prali, poliali ju najprv z jednej, potom z druhej strany vriacou vodou, ktoru uz dlho varili aj u susedov, lebo na jednom sporaku nebolo dost miesta na dva velke hrnce. Z oparenej kozi sa dala srst lahko zoskrabat ostrymi kefkami. Este vzdy som ju lutoval, ale uz trosku menej. Ked bola pekne na hladko oholena, zavesili ju pomocou velkeho klina na dvere, ktore vybrali z pantov a opreli sikmo na stenu, lebo v byte na to nebola ina moznost, a panty by neboli vydrzali vahu dobre vykrmenej svine. Najprv ju mäsiar pomaly po dlzke postupne rozrezal, pri com hladal a vybral gulku a cistil strelny tunel, ako je to zvykom u diviny, peclivo vyberal vnutornosti a nakoniec odrezal hlavu. Okrem criev sa vsetko spotrebovalo. Zaludok dokladne vycistili a neskor plnili zvlastnou tlacenkovou zmesou. Creva zo svin su prilis jemne na jadernice a klobasy, a tak niekto zaskocil na bitunok a priniesol, ako uz bolo dopredu dohovorene, cerstve hovädzie creva. Zabijacka vyzadovala dobru organizaciu a spolupracu. Bola to nielen tazka telesna ale aj narocna dusevna robota – vsetko muselo ist ako na snurke. Creva z bitunku, aj ked uz vyprazdnene, sa museli dokladne cistit kvoli smradu vonku na dvore. Potom sa trochu privarili, aby neboli ani uplne surove, ale ani varenim tak slabe, ze by pri plnenim praskli.

S pokrocilym casom sme zacali byt hladni, a kedze sa nevarii len creva, ale aj podhrdlina, dostali sme ju jemne nakrajanu na lopari. K tomu sol, korenie, papriku a cibulu, a samozrejme tmavy, plnozrneny chlieb. Kto chcel, aj stamperlik domacej slivovice. Podhrdlina je vzdy vyborna, ale este tepla, s tymi pridavkami a za tychto okolnosti - bola to pohadka. Ja som pomahal pri krajani hrubej prasacej koze na male kusky. Hadzali sme ich do plochych panvi na sporaku, kde sa z nej vyprazala mast a ako zbytok ostaly nahnedle, fajnove, chrumkave skracky, z ktorych sme na desiatu znovu kostovali s chlebom a trochou soli. Majster mäsiar, so skusenejsimi pomocnikmi ako som bol ja, triedil a spracovaval mäso. Mala cast ostala na jedenie, väcsia na udenie alebo na klobasy, menejcennejsie mäso a vnutornosti sli do jadernic, tlacenky a huspeniny. Do tlacenky, klobas, jadernic a aj krvavniciek patrili vselijake korenia a dobra davka cesnaku, do jadernic pohanka, ktora im davala, zvlastnu, zrnitu chut a vitane zväcsovala ich objem a tym aj mnozstvo, tak ako jemne nakrajane zemle v krvavnickach. Dvadsat rokov neskor, uz sme davno nebyvali v Martine, na lyzovacke na Donovaloch jedla vedla nas jedna rodina. Zacitil som vonu martinskych klobas, ktore som uz roky nejedol (pani Cunecka bola mrtva a nikto iny nam ich neposielal). Spytal som sa ich, ci by mi mohli dat trochu z ich klobasy. Ja im za to zaplatim veceru. Mali uz len jednu nenacatu. Chceli za nu len tortu pre deti, ktoru som im, spolu so sirupom s radostou zaplatil. Coca-Cola a ine Soft- a Energydrinks u nas neboli. Neodvazil som sa im priznat, ze by mi vobec nevadilo, ze ta druha je uz nacata. Chut klobasy zodpovedala jej voni a mojmu ocakavaniu. Po dalsich styridsiatich rokoch som bol s dcerou Corinne v Martine. Navstivili sme mojho byvaleho kolegu Vila Mezesa, ktory tam bol dlhe roky dekanom lekarskej fakulty. Na stenach viseli hlavy a koze diviakov, jelenov, srn a dokonca jedneho medveda, ktorych on skolil. Corinne bola mierne zhrozena. Ale po chvili nas zacali hostit vselikjakymi pochutkami, medzi inym aj klobasou, ktoru on sam robil. Bola presne taka, ako kedysi u Cunekov. Ked ju Corinne ochutnala, stratila vsetky predpojatia, podobne ako ja, ked sa uboha ziva svina pomaly premienala na potraviny. Ked sme sa vratili domov, chcela mat recept. Mezesovci mi ho poslali, takze, sice zatial len teoreticky, je jedinecna martinska klobasa zachovana v nasej rodine. Dufajme, ze sa este za mojho zivota dostaneme k premene na skutocne, realne existujuce klobasy.

Z rypaka, casti hlavy a z kolienok, dokonca z hornej casti paprciek sa varila huspenina, ktora sa nechala chladit vonkut, dobre zatazena kamenmi, aby sa psy a macky nemohli namiesto ludi na ne labuzitj. Tak ako zidia vedia vyuzit poslednu bunku z husy a kacky, tak to krestania dokazu so svinami. Vlastne len kedysi vedeli, lebo v nasej zhyckanej spolocnosti s prebytkom, su len najlepsie casti mäsa dostatocne dobre pre nas a ine nas nezaujimaju, aj lebo ich spracovanie vyzaduje cas a trochu namahy. Radsej sa divame na telku.

Jazyk, rebra, sunky a klobasy treba udit. Po viacerych rokoch smeli Cunekovci postavit hned vedla chlieva vlastnu udiaren. Tym padom mohli zakalat, ked sa im to hodilo, nemuseli cakat na volne miesto v cudzej udiarni a platit za to. Ddokonca prirabali, lebo teraz ini udili u nich. Udiarna bola uzka, nie velmi vysoka drevena vezahore s malym otvorom, ktorym mohlo unikat trochu dymu. Na udenie bolo treba zvlastnu zmes dreva a vetiev. Smeli len tliet a nie horiet. Podla ich zlozenia dostali udeniny urcitu, zvlastnu prichut. Udit mäso sa muselo vediet tak ako menit drevo na uhlie, co robili takzvani uhliari. Ludia, ktorych predkovia sa tym zamestnavali, sa volaju Uhliar alebo Uhliarik, v nemcine Köhler. Hute sa nachadzali v horskych udoliach nielen kvoli rude, ale aj drevu. Kedy-tedy zlyhalo toto umenie a z udiarne, spolu so sunkami a klobasami ostal len popol. Preto sa nesmeli stavat blizko domov. V Simmentale som mal pacienta, ktory udil „Grubenwalder Chämiwurst“ (grubenwaldsku udenu klobasu). Niekedy som ho musel navstivit. Ako znak spokojnosti a vdacnosti zasiel do udiarne a priniesol mi par klobas. Udiarna bola u nho priamo v dome. Casy sa menia, alebo Svajciari ich vedia istejsie stavat. Ale este nikto z nich neprisiel na ideu, exportovat okrem syru a hodiniek aj udiarne. Grubenwaldske klobasy boli sice naisto vyudene, ale ich chut sa nedala porovnat s martinskymi.

Na trochu oneskorenom obede sme jedli kapustnicu, v ktorej sa vyvaralo mastne mäso, cerstve klobasy, susene huby, cesnak a rozne korenia a pridavky. Kapustnica je vzdy dobra, ale pri zabijacke je to po podhrdline dalsia pochutka. Plavali na nej mastne oka, lebo v Martine sme jej chut nikdy nemiernili smotanou, ale davali do nej zemiakovu kasu, aj aby sme k nej nejedli pomerne drahy chlieb, ktory, pokial sa pamätam, bol uz vtedy ako cukor na listky. Zemiakova kasa ma tu vyhodu, ze si kazdy moze zahustit polievku ako chce. Silvia vari vybornu kapustnicu, co je vedla jej orechovym a makovym kolacom, jednym, ale nie jedinym nosnym stlpom nasho manzelstva. Bola ochotna a schopna sa to ucit od mojej mamy, jej svokry! Klobuk dole. Dufam, ze tak ako sa v muzskom rode udrzi tradicia nocnych zavariacich flias, tak v zenskom kapustnice a kolacov, pricom nemam nic proti tomu, ked to preskoci aj na protichodne pohlavie. Mozem v tom sluzit ako priklad, lebo na stare kolena zacinam znovu varit a piect, zatial jednoduchsie jedla ako kapustnicu a kolace.

Okolo stvrtej poobede zacali upratovat, na co ma nepotrebovali. Vtedy este neboli plasticke vrecka, a tak s taskou, plnou klobasami, jadernicami, jednym hrncom s kapustnicou a jednym s huspeninou, som sa pobral domov, hrdy tak na moj vykon ako aj na vysluzku. Neprehajdakali sme ju ako rozpravkovy „Stastny Jano“, ale  dlho vychutnavali do posledneho hltu.

Nase odpadky jedal sa zmenili na lahodky. Cudoval som sa, ako je to mozne, a snad aj preto som sa stal biochemikom. Ale aj inac sa mi tato zabijacka hlboko zapisala do duse, tela a pamäti. Nielen k voli podhrdline, kapustnici, huspenine, klobasam a jaderniciam. Ten bezhranicny, aj ked len kratkodoby dostatok jedla, najmä mäsa, tak ako aj ta bezstarostna, uvolnena nalada a dobra spolupraca, vsetko islo bez odporu a zvady, boli pre mna nezvykle, zvlastne. Otec sa musel neustale snazit a namahat, aby kone mali co zrat, aby robotnici dobre, bez chyb robili, ale oni boli casto nespokojni s vyplatou, arizator prehraval v kartach a aj inac potreboval a spotreboval mnoho penazi. Niekolko hodin som stravil bez problemov, napätia, zatazenia, nebezpecia, vojny a strachu. Zaoberali sme sa len jedlom, jeho pripravou a jeho jedenim. Bolo to nieco tak zivocisneho ako zivot s malymi detmi. Dovolenky sme v tom case nepoznali a tak som este nikdy nebol sam tak dlho z domu sam. K tomu este v krestanskom svete. Pekny, stastny svet. Ako rad by som bol k nemu patril. Uboha svina mi vymyzla z mysli. Zabijacka bola aj skolou na ovladanie citov. Vo vtedajsich tazkych casoch ich prebytok ohrozoval zivot, ako ukazuju aj priklady z nasej rodiny, lebo vedie k pochybovaniu, vahaniu. Ale cim su okolnosti nebezpecnejsie, tym menej ma clovek vahat – mam, nemam, a pochybovat - ci a co je spravne, a tym dolezitejsie je sa rychle a spravne rozhodnut. Bohuzial aj to nie vzdy pomohlo, nielen nasej svini. Nie z mojho mocu, ale z nocneho mocenia vidno, ze ta zabijacka bola pre mna aj uspesnou citovou vychovou.

Urcite uz nikde na svete niet takych dobrych jadernic a klobas ako vtedy u Cunekov v Martine, ale kde aj, a ake aj, mam ich nesmierne rad. Cudujete sa?

Virina svadba
Seite 10
Seite 10 wird geladen
1.9.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – Virina svadba.

Druhy pekny, bezstarostny, ziarivy zazitok pocas vojny bola Vierina svadba. Viera bola prostrednym dietatom Cunekovcov. Dva-tri roky starsi bol Jan, Janko a o tolko mladsi Rudolf, Rudo. Jan bol skor vazny, bez problemov sa vyucil za elektrikara a na rozdiel od otca, pil len prilezitostne. S Rudom boli uz väcsie tazkosti. Nbol neschopny, ale mal to, comu sa dnes hovori "tazka puberta". a tiez sa vyucil. Hviezdou rodiny bola Viera, ktora ma pri zabijacke utesovala. Aj ked by sa urcite dobre ucila, ako dievca absolvovala len kurzy varenia, sitia a domacich prac Jej ulohou bolo, podla moznosti sa dobre vydat a byt dobrou manzelkou a matkou. Ale vydat sa, k tomu este dobre, nebolo ani vtedy lahke.

S jej vyzorom a vlastnostami nemala nudzu o zaujecov. Po kratkych zmätkoch s mladymi chlapcami zalubila sa do jedneho statneho, veseleho o tri roky starsieho remeselnika z robotnickej rodiny, ktory tym padom nemal mnoho penazi. Hral v dychovke a ako ona rad spieval a tancoval. Dobre vychadzali, a asi by to nebolo inac aj v buducnosti, aj ked by "neplavali v peniazoch". Ale "vladla mienka", ze Viera si zasluzi niekoho "lepsieho," Ako aj, majitel vulkamizacnej dielne, ktoru zdedil od otca, sa zacal zaujimat o Vieru, potazne cez nejaku sprostredkynu hlasil svoj zaujem. Tato dielna, v ktorej sa aj vyucil, bola istym financnym zdrojom, Cesty boli zle, casto pokryte strkom, pneumatiky sa rychlo opotrebovavali a duse prepichali. Pocas vojny boli aj pneumatiky vzacne a drahe. Tym padom bola tato dielna "zlatou banou". Tak ako dielna bol aj jej majitel solidny clovek, na ktoreho bolo spolahnutie. K tomu este nebol pijan, ale ani vasnivy tanecnik. Jeho najväcsim zaujmom bola jeho dielna. K tomu este bol aj katolikom. Po dlhsom uvazovani a dohovarani bola s nim usrozumena aj Viera.   

Coskoro zacali pripravy na svadbu. Nielen sme boli my Ecksteinovci pozvani, ale ja som bol povereny zodpovednou a tazkou ulohou nositela zavoja. Mojou partnerkou bola dcera zenichovych susedov, ktori mali dobre iduci obchod mimo ineho aj s hrackami. Zavidel som jej, lebo som myslel, ze v tomto kralovstve moze podla chuti volit medzi roznymi harckami. Bola pekna v jej bielych satach, v ktorych na Nanebevstupeni Jezisa Krista rozdiella z kosicka kvety a mi pripadala ako mala princzna. Mal som moj biely nedelny oblek. Nasu ulohu sme splnili na plnu spokojnost, lebo ani nevesta, ani zenich a svedkovia sa nezamotali a nepotkli na dlhom nevestinom slajeri.


(1) Katolicky kostol Sväteho Martina v Mrtine. Vdaka za prevzatie z internetnej stranky fary. Dotaz o povolenie bez odpovede.

Katolicky kostol Sväteho Martina v Mrtine. Vdaka za prevzatie z internetnej stranky fary. Dotaz o povolenie bez odpovede.

Nebol som prvy raz v katolickom kostole. Pani Cunecka ma brala niekedy so sebou. Kostol sa mi zdal trochu nebezpecny. Na bohatu ozdobu som z " nasho" evnjelickeho nebol zvyknuty. Rozdiel medzi nadherou v kostole a jednoduchym, skromnym zariadenim bytu u Cunekov ma zarazal. A pani Cunecka obetovala  napriek jej chudobe pri kazdej navsteve nejaky obnos. Este viac mi vadila na pravej strane kostola oddelene leziaca, dobre osvetlena socha mrtveho Jezisa Krista v zivotnej velkosti. Bola daleko viac posobiva ako vzdialey obraz ukrizovaneho Jezisa na oltari v evanjelickom kostole, ktory tam bol ale len okolo Velkej noci. Mylel som, ze je to prebytocne a pre mna osobne nebezpecne, ked sa stale pripomina navstevnikom kostola, ze zidia zapricinili tu krvacajucu ranu na lavej strane Jezisovho hrudnika, na ktoru musel zomriet. Bolo to aj od pani Cunecky odvazne, ze pri svadbe jej dcery cerstvo pokrsteny evanjelik a nie katolik pomahal niest slajer jej dcery. Este pred mesiacmi by moji rodicia zo strachu nesuhlasili s takouto provokaciou, ale teraz prestali, prinajmenej sme to dufali, transporty do taborov v Polsku. Vieru nesobasil farar, ktory bol svagrom prezidenta parlamentu, ale tolerantny kaplan, u ktoreho sa väcsinou pani Cunecka spovedala.


(2) Vierina svadba - svadobny par, svedkovia a nositelia slajeru. Vpravo Viera s nositelmi slajera.

Vierina svadba - svadobny par, svedkovia a nositelia slajeru. Vpravo Viera s nositelmi slajera.

Vsetky taketo myslienky, obavy, strach sa skoro uplne rozplynuli pocas svadobnej ceremonie. Sustredoval som sa na moju ulohu, ale citil som sa nadalej cudzo, lebo som nielen nerozumel latinsku omsu, ale nemohol ani nieco mrmlat ako väcsina pritomnych, zahrnujuc aj moju spolunositelku slajera. Tesil som sa, ked sme sa dostali von z kostola, kdef fotograf prisiel k cinu. Jednak nesmel dnu rusit dostojnu ceremoniu, jednak este neboli blesky, ktore by  dostatocne osvetlili vnutro. Kym on dalej fotografoval svadobny par, my sme sa vydali peso do kolonie, do Cunekovcov jednoizboveho bytu. Bolo to len vyse kilometra. Svadobny par prisiel v aute svadobnika, ktore bolo vyzdobene bielymi paskami. Bolo to vznesenejsie ako v koci. Obyvatelia kolonie mohli obdivovat, aku "partiu" Viera spravila. My nositelia slajeru sme najprv sedeli na kraji vedla seba. Za chvilu nas poslali sa hrat von. Na to, co by som sa s nou bol najradsej hral, "na doktora", ale aj na ine hry neboli jej dlhe biele saty velmi vhodne. Nevedel som tam na to ani istu skrysu. Skusili sme sa spolu zabavat, ale coskoro sme sa vratili a sedeli oddelene pri rodicoch. 


Jedinu izbu vyprazdnili uz predpoludnim, pozicane stoly usporiadali do U-formy a prikryli aj od nas pozicanymi sviatocnymi obrusmi. Bolo nas v tom malom priestore dobre vyse dvadsat. Jedlo pripravovali v malej kuchyni. Na jedalny listok sa nepamätam, ale viem, ze mama priniesla predjedlo "polske vajicka", zidovsku specialitu, ktoru vedela vyborne pripravovat. Ako aperitiv, ale aj k jedlu pili dospeli slivovicu. Z maleho pohara som mohol prvy raz v zivote okostovat trochu vtedy velmi vzacneho vina, lebo hrozno sa pestovalo len v malom okruhu okolo Bratislavy a zo zhranicia sa dovazali dolezitejsie produkty. Len liehoviny z roznych druhov ovocia a pivo boli pristupne a ostali na rozptylenie.  Doma, okrem pri "pokazenom zaludku", nikto nepil alkoholicke napoje. V zlych casoch sme nemali na co pripijat. Torty a zakusky po hlavnom jedle boli ciastocne od mojej mamy, ciastocne mozno z najlepsej martinskej cukrarne "U Horacka".


(3) Viera s nositelmi slajera.

Viera s nositelmi slajera.

Pri zabijacke som obdivoval a uzival uvolnenost a dobru naladu mne cudzich krestanov, pri Vierinej svadbe ma prekvapilo, ze aj moji neustale ustarosteni, vazni rodicia su toho schopni. Smiali sa na vtipoch, ktore dokonca aj otec a Palko rozpravali, a ostatni to cenili, ako aj nasu pritomnost. Zrazu sme neboli ti slabi, ponizovani, vinni a prenasledovani. Dokonca jeden ucastnik, ktory neplatil ako priatel zidov, nam nedal citit odpor. Bohuzial som bol stale ospalejsi az som zaspal a este pred polnocou siel s mamou domov. Bol som milo prekvapeny, ked som na druhy den pocul, ze otec ostal do druhej a Palko este dlhsie. Cudoval som sa, ze je nieco takeho vobec mozne.

Po vojne, ked 1948 zavladol socializmus, zostatnili aj dielnu Vierinho muza a coskoro na to ju uzavreli. Viera zila s muzom dobre a bolöa velmi starostlivou matkou jednej dcere a jednemu synoci. So svojimi schpnostami a vlastnostami sa stala pravou rukou nejakeho doleziteho riaditela vo velkej tovarni, ktoru postavil na pode pocnuc koloniami skoro az po "Pod Studnickou". Produkovali zbrane, najmä tanky, ktore vyvazali do celeho sveta. 

Tak brat Rudo ako aj syn Jozef si zobrali zeny "zatazene zidovskym povodom".

V Dolnej Lehote a vhorach nad nou
Seite 11
Seite 11 wird geladen
1.10.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – V Dolnej Lehote a vhorach nad nou.
Casom bolo stale jasnejsie, ze Nemci nevyhraju vojnu. Odpor proti rezimu rastol nielen medzi divadelnikmi v Martine. Palko nadviazal spojenie s jeho zastupcami, neskor dokonca s partizanmi, ktorych pocet rastol v okolitych horach.Martin sa stal strediskom povstalcov. Otec bol samozrejme velmi proti Palkovej aktivite. Zdalo sa mu to zbyocne, neucinne a nebezpecne. Palko ale chcel prispiet, ako jeho oblubeny basnik Petöfi k vitazstvu poriadnych a statocnych ludi a nechcel cakat, kym ho aj pre nho dosiahnu ini. Myslel aj na jeho sesternice a mnohych priatelov, ktori zmizli v konentrakoch a ktorych osud nezdielal len pre malo dni oneskoreneho narodenia. Niekolko tyzdnov pred vypuknutim povstania boli u nas vecer jeho novi znami, ozbraneni partizani, z coho otcovi stalivlasy dupkom. Pri manipulovani so zbranou uvolnil sa vystrel, chvalabohu len do plafona. Otec sa bezdovodne bal, ze to susedia nahlasia. Väcsina ludi bola uz na strane povstalcov. Vypuklo koncom augusta 1944 v Martine.

Nemcka vojenska misia cestovaöa vlakom z Rumunska cez Martin domov. Nielen ju zakerne zajali, ale proti medzinarodnej konvencii zastrelili spolu so zenami a detmi. Ako dovod (a vyhovorku) mali, ze Nemci tak isto zaobchadzali s ich zajatcami na od nich okupovanom uzemi. Vsetci muzi nad 18 rokov na povstaleckom uzemi museli ist do armady. Aj ked Palko este nemal 18 rokov  sa zahlasit, lebo povazoval za svoju povinnost a ulohu dobrovolne bojovat proti Nemcom. Nadarmo skusali rodicia ho odradit vysvetlovanim, prosbamia a zaklinanim. Dostal uniformu, zbran a kratku vojensku vyuku. 


(1) Palko ako prislusnik povstaleckej armady.
Palko ako prislusnik povstaleckej armady.

Nas predvidavy otec nas uz davnejsie pripravoval na vypuknutie povstania a co robit potom. Ako obycajne sa radil su jom Lacim Strelingerom a s novymi priatelmi Picklerovcami, ktori sa az za vojny pristaovali do Martina. Mali sme uz falosne legitimacie na meno Cierny. Za niekolko dni, este pred koncom augusta sme opustili Martin a Palka a stareho otca prenechat ich osudu. Stary otec by bol prilis velkou zatazou pre nas. Spolu s Teri-neni Strelingerovou ho este previezli do 20 km vzdialenej Blatnice, dufajuc, ze ho tam Nemci nenajdu po ocakavanom postupe. Blatnica lezi na zaciatku prekrasnej Gaderskej doliny. Boli tam skryti v znamych rolnikckych rodinach. Ked Nemci postupovali, Palkova jednotka sa stiahla tiez tam.


(2) Vchod do Dolnej Lehoty 2003. Foto Corinne.

Vchod do Dolnej Lehoty 2003. Foto Corinne.

  
Boli sme prvi "utecenci" v Dolnej Lehote. Volili sme tuto dedinu na Pohroni, lebo ju odporucal bratranec uja Laciho Strelinera, zubar v nedalekom Brezne nad Hronom, ktoremu sa na rozsiel od nas nepodarilo zachranit. Bola vzdialena od frontu s postupujucimi nemckymi jednotkami a Picklerovci tam poznali horara. Byval v peknom velkom murovanom, vile podobnom dome, co zodpovedalo jeho dolezitemu posrtaveniu. Bol cestny clovek, ktory podobne ako farar Bucko, chcel pomahat prenasledovanym. Nepamätam sa dobre, mozno Picklerovci byvali dokonca u nich. Iste ale ich neskor pomahali zasobovat potravinami). Paralelne, ale trochu vyssie, celych 160 metrov,  lezi Horna Lehota.

Dolnanovci patrili k zamoznejsim rodinam v Dolnej Lehote. Patrilo im kusok lesa a viacre, od seba vzdialene male polia a pomerne velky dom v prostriedku dolneho konca dediny, nedaleko od kostola. Dom bol tak velky, ze ked nam prenechali jednu izbu, mali kde spat s ich dvoma detmi aaj jeho matka. Kupelnu samozrejme nemali. Umyvali sme sa pri studni vo dvore, z ktorej sa cerpala aj voda pre domace zvierata. Za zleho pocasia doniesli vodu vo velkom cinkovom krcahu a naliali ju v kuchyni do velkej emailovej misy. Raz do tyzdna sme sa umyvali v neprebytku zohriatej vody dokladnejsie.Voda na pitie a varenie sa nosila vo velkych nadobach a vedrach trochu hore kopcom z vyse 200 metrov vzdialenej studne. Tuto vodu kontrolovali a bola cistejsia ako zo dvora. "Vodu z vodovodu" sme nemali. Matka pana Dolnana bola chora, na pomoc odkazana vdova. Jej mut zomrel pri rubani lesa, ked jej syn bol este mlady. Dolnanovci mali odo mna dva-tri roky starsieho syna Jaroslava, Jara a o tolko mladsiu dceru Annu. Denna izba, v ktorej sme teraz my spali. bola na ulicu. Velmi sme cenili, ze nas Dolnanovci napriek s tym spojenym zatazenim pritulili a okrem penazi sme sa snazili ich odskodnit, ako sme mohli. Mama casto varila, pomahala pri opatere starej matky a aj inac preberala robotu pani Dolnanovej. Aj ked otec vyrastol na dedine, vlastnil kone, co asi neprezradil, nenasli pre nho robotu. Neviem, sko sme zdovodnili nasu pritomnost vDolnej Lehote. Snad tym , ze Palko bojoval proti Nemcom? Ale nikto sa o tovelmi nezaujimal, o to viac, ze coskoro prisli z Martina aj krestanske rodiny. Ludia boli dobromyselni, jednoduchy, poriadni malorolnici, a ako evanjelici, podobne Turcu skor proti rezimu. 


(3) Senne kopy v skanzeni pri Martine. Celtove pokryvky su novodobou vymozenostou a zmiernuju vplyv dazda. Foto Corinne.

Senne kopy v skanzeni pri Martine. Celtove pokryvky su novodobou vymozenostou a zmiernuju vplyv dazda. Foto Corinne.

 
Skola nezacala ako obycajne zaciatkom septembra, lebo ucitel sluzil v armade. Ziaci a rodicia nemali nic proti tomu. Mohli sme cely den pomahat doma alebo past kravy a kozy na lukach. Mali sme aj viac casu na hranie. Ked sme prisli koncom augusta, dozrieval nejaky druh obilia, ktory kosili samozrejme kosou, kedze este neboli masinove kosacky. Pre ne by boli tak ci tak tie polia prilis male, uzke a strme. Pokosene obilie ako aj seno sa susilo na drevenych sennikoch. Od pocasia zaviselo ako dlho. Suche obilie sa mlatilo v stodole. Aby to slo rychlo, okolo kopy obilia stali traja - styria statni muzi a mlatili na nu cepami az kym z klasov nic nevychadzalo. Mlatili pravidelne, aby si neprisli cepami do cesty. Ked sa niekto unavil, vystupil a spravil prestavku. Pre svoju a obklopucich zabavu niekedy menili rytmus ako bubenici. Semena sa dokladne zmietli a nasledovala nova kopa obilia. Plne vrecia zaviezli volami alebo u bohatsich konmi do mlynu pri Hrone, v ktorom bolo vzdy dost vody.Termin bolo treba ako pri zabijacke dopredu dohovorit, aby pred mlynom nevznikla zacpa a nezabijal sa cas.


(4) Cepar. Zo Slivka M. Strelinger A (bratranec Alino, ktoremu dakujem za Copyright): Sochan.

Cepar. Zo Slivka M. Strelinger A (bratranec Alino, ktoremu dakujem za Copyright): Sochan.


V Dolnej Lehote som spoznal kvaku. Neviem, preco sme ju v Turci nemali. Podnebie a poda by mali byt podobne. Kvaka ma mierne sladkastu chut, Radi sme ju jedli surovu ako kalerab. V chlade vydrzala niekolko tyzdnov. Da sa z nej varit dobry privarok, ale varena sa davala najmä sviniam. Nebolo dost hnoja, umele hnojiva sme nepoznali. Kvaka, podobne ako datelina sluzila v starobylom trojpolnom polnohospodarstve na zurodnovanie pody. Velke luky na kopcoch v predhori Nizkych Tatier delia rady krikov z olsi a lieskovych orechov. ktore poskytuju utulok roznym malym zvieratam.  Ked sme pasli kravy a kozy, zbierali sme lieskove oriesky a jedli spolu s divymi malymi trochu trpkymi hruskami a jablkami z roztrusenych stromov, ktore nam stahovali usta. Niekedy nas poslali len zbierat oriesky na zimu. Dive jablcka a hrusky susili aby coskoro nehnili.


(5) Dom Dolnanovcov 2003. Dolu vchod do domu, podobnemu Dolnanovskemu. Foto Corinne, 2003.

Dom Dolnanovcov 2003. Dolu vchod do domu, podobnemu Dolnanovskemu. Foto Corinne, 2003.

Poomaly koncila robota na poliach, dni boli stale kratsie a vecere dlhsie. Po skorsej veceri, muselo sa sporovat so vzacnym elektrickym prudom, stretavali sa blizke a spriatelene rodiny striedavo v ich domoch. U nas v dennej izbe, inde aj v kuchyni, ked bola na to dost velka. Zeny pripravovali chumace lanu na pradenie, a jedna, ktora to vedela, tkala na tkacskom stave. Muzi prisli neskor, ked boli hotovi s robotou v mastali. Pomahali, co mohli a pili slivovicu. Aj bez nej bola dobra nalada, Spievalo sa a rozpravalo vesele a hrozostrasne, skutocne a vymyslene historky. Oblubene boli polovnicke, potazne pytliacke prihody, lebo rolnici nemali dost penazi na drahe loveckey povolenia. Horara nepozyvali uz kvoli jeho vysokemu postaveniu. Pan Dolnan rozpraval, ako raz isiel rubat drevo. To sa robilo v zime, ked nebolo roboty na poliach. Cestou stretol dobrych priatelov a este pred zaciatkom roboty sa zacali zohrievat pinesenou slivovicou. Ked vypili celu zasobu, vratili sa do dediny a zasli do krcmy, Az vecer za tmy sli domov. Matka sa ho spytala: "Kde je to dervo, ktore si mal rubat?", na co on odpovedal "mama, v lese dreva niet". Dobrych, zabavnych rozpravaov velmi cenili a boli vsade vitani, az na to ked boli znepriateleni, co bolo zriedka. Snazilisa coskoro uzmierit, lebo pri tazkom zivote boli jeden na druheho odkazani - jeden z dovodov pre dobromyselnu a pomocnu povahu, pre poriadnst  obyvatelov horskych oblasti. To boli vlastnosti, ktore boli pre nas velmi dolezite. Podobne ako pri zabijacke u Cunekov a Vierinej svadbe boli to pre nas svetle okamihy v temnosti neistoty a strachu, ktora nas obklopovala.


(6) Vchod do domu, podobnemu Dolnanovskemu. Foto Corinne, 2003.

Tieto prijemne vecere netrvali dlho napriek dobrej nalade - skoro na druhe rano bolo trebaist  v dobrom stave do mastale a zacat s domacou robotou. Na ceste domov sa dalo pocut kazdu plnu hodinu hlasnika, ltory zatrubil a vyvolaval "Udrela ta a ta hodina, chval kazdy duch hospodina". Medzitym siel cez celu dedinu a sa dival, ci je vsetko vporiadku, najmö, ci niekde nehori. V takom pripade vyvolal poplach tym, ze neustale trubil inu melodiu. Hlasnik musel byt spolahlivy clovek, ktory sa nespojil so zlodejmi a najmä sa neopijal v noci a nezanedbaval svoje povinnosti. Dvakrat do tyzdna siel cez obed alebo k veceru, ked ludia boli uz doma cez dedinu, na urcenych miestach najprv zabubnoval a ked uz nikto sa k nemu neponahlal, hlasil novosti a uradne prikazy. Ked sa udialo nieco dolezite, robil to aj mimoriadne. Martin bol uz v mojom case  prilis veky pre hlasnika, ale az na zaciatku vojny nahradili  uradneho bubenika ampliony, velke reproduktory, upevnene na elekrtickych stlpoch a inych vhodnych miestach. Na tento sposob dosiahli tam vsetkych viackrat za den nielen nove cenzurovane spravy, ale aj vojnova propagand. a


(7) Mama ako rolnicka v Dolnej Lehote. Fotografia v novej legitimacii.

Mama ako rolnicka v Dolnej Lehote. Fotografia v novej legitimacii.

V roku 19444 bola pekna jesen, Ale ked par dni prsalo, alebo prisla velka burka, zdvihla sa hladina vo Vajskovom Potoku, ktory prudil cez dedinu. Drevorubaci to vyuzivali a posielali z lesa hore dolu vodou na vyhodnych miestach uz pripravene kmene stromov. Doprevadzali ich a davali pozor, aby sa nezovreli a tym zamedzili nielen ich dalsiu cestu ale aj prud vody a zapricinili povoden. Blizko dediny im pomahali pritom aj väcsi chlapci. Aj Jaro Dolnan mohol uz zacat s tym. Bola to napinava ale aj nebezpecna hra, pri ktorej sa cvicili na ich robotu ako dospeli muzi. Pomocou dlhych hakov niekedy viaceri väcsinou z brehu tahali a posuvali hrube a dlhe kmene, ale niekedy museli skakat na kmene, drzat rovnovahu a k tomu tahat tazke stromy, aby sa potom zacali znovu hybat. Museli dobre uvazovat a rachlo dusevne a telesne reagovat - druh akrobatiky, pri ktorej sa stale menili podmienky. Samozrejme dochadzalo pritom k nehodam. Pocas mojho pobytu si zlomil jeden chlapec rameno. Nehody sa brali ako neprijemne ale neodvratitelne vedlajsie ucinky, ktore su nutne pri uceni, robote a v zivotu.


(8) Splavovanie dreva. Zo Slivka M. Strelinger A (bratranec Alino, ktoremu dakujem za Copyright): Sochan.

Splavovanie dreva. Zo Slivka M. Strelinger A (bratranec Alino, ktoremu dakujem za Copyright): Sochan.

Ked sa Nemci nebezpecne blizili k Martinu, prisli do Dolnej a Hornej Lehoty zo strachu pred pomstou a prenasledovanim aj mnohe krestanske rodiny privrzencov Povstania s detmi, Medzi nimi bol aj starsi ucitel. Zacala skola. V dedine sa nasla pomoc pre nho. V skole nas bolo mnozstvo deti rozneho veku v jednej triede. Skoro praskla od nas. Pri peknom pocasi sme mali vyuku vonku. Islo viac o to, nas nejako zamestnat, ako o zbieranie vedomosti. Mali neodovodneny strach, ze by sme celkom zleniveli a zdiveli.

Napriek odporu povstalcov Nemci sa priblizovali k Dolnej Lehote. Nevedeli sme, ako to dalej pojde a co nas ocakava.

Nebezpecna hra s pohlavnym udom
Seite 12
Seite 12 wird geladen
1.11.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – Nebezpecna hra s pohlavnym udom.
Pred odchodom do Dolnej Lehoty ma otec varoval pred hrami, pri ktorych by mohli vidiet moj obrezany pohlavny ud, ktory by prezradil, ze sme zidia. Tym by bolo cele schovavanie nadarmo, co by nas mohlo stat zivot. Samozrejme ma to velmi obmedzovalo, lebo som sa nemohol zucastnovat na nielen v tejto dedine zvyklych sutaziach, kto dokaze najdaalej mocit. Raz pri paseni krav na od dediny vzdialenej luke, navrhol moj spolupastier, aby sme sa hrali s nasimi pohlavnymi udami, co sa mi podarilo odmietnut.  


(1) Luky okolo Dolnej Lehoty. Foto Filip Majercik, s vdakou z www.dolnalehota.sk/okolie/ bez zakazu dalsieho pouzitia, o ktore som poziadal bez odpovede.
Luky okolo Dolnej Lehoty. Foto Filip Majercik, s vdakou z www.dolnalehota.sk/okolie/ bez zakazu dalsieho pouzitia, o ktore som poziadal bez odpovede.

 
Ako dieta som dobre spal.  Po tom co mi bratranec Jano vysvetlil, co rodicia pachaju tajne v posteli, snazil som sa bezvysledne nezaspat, aby som to pocul a zazil, ale napriek tomu som vzdy coskoro zaspal. Aj rano som dobre a dlho spal. Ale jednej noci v Dolnej Lehote som sa zobudil nieco po stvrtej ranol. Nemci sa blizili stale viac, ale vlak este premaval medzi Breznom a Banskou Bystricou. Zrazu som pocul, ze sa rodicia ticho spolu rozpravaju. Naostril som usi a sa dozvedel, ze otec pojde predobedom o desiatej vlakom do Banskej Bystrice navstivit rodinu maminej sesternice Ely Kaudlovej-Strelingerovej aazobsztarat revolver. Uz vedel, kde je obchod so zbranami. Nasa situacia je bezvyhladna. Najprv zastreli mamu, potom mna a na konci seba. Palko je uz dost velky, aby sa mohol sam prebijat zivotom. Na co sa mame trapit v horach, Nemci nas tak ci tak chytia. Mna Chytil strasny stracha a zlost, ze su toho schopni a nechju Palka sameho, a ze dokonca mama s tym suhlasi. Nemohol som zaspat, neslo mi do umu, ze ma otec chce zavrazdit a rozmyslal, co mozem proti tomu robit. Z Biblie som vedel, ze Izakov otec Abraham to tiez chcel spravit, ale Pan Boh to zamedzil.

Rano som bol dohovoreny s viacerymi chlapcami ist past kravy a kozy na kopci za dedinou. Obaval som sa, ze moze znovu niekomu napadnut sa hrat s pohlavnymi udami. K tomu sa pripojil iny, novy strach tejto noci. Samozrejme som ziaril moj stav- nebol som myslou pri paseni, ale rozmyslal, ci sa nemam vratit domov este pred odchodom otca a ho prosit, aby nekupil revolver a nas nezastrelil. Este sme neboli dlho na pasi, kravy a kozy boli este poslusne v stade, navrhol najstarsi a najsilnejsi ucastnik, aby sme si ukazali pohlavne udy. Prosili ma, aby som ako cudzi s tym zacat. Ked som sa zdrahal, chcel ma prinutit k tomu. Vyslobodil som sa z jeho objatia a tak rychlo ako som len mohol, bezal skutocne o moj zivot dolu do dediny. Najprv ma chceli dohonit, ale nemohli opustit zvierata, ktore by vyuzili ich nepritomnost a sli sa jednotlivo past do okolitehych poli s datelinou a podobnymi pochutkami. Z cerstvej dateliny by sa mohli smrtelne zdut. V zime bola susena datelina vybornou potravou. A tak, aj ked nie ako stvorlistok, datelina a zvierata, podobne ako v Biblii mi velmi pomohli. Cestou som sa stale dival na kostolne hodiny, ci este zastihnem otca pred odchodom k vlaku v Lopeji. Skoro bez dychu, ale plac som nemohol potlacit, sa mi to podarilo.  Ked sa ma pytali, co sa stalo, co je so mnou, prezradilsom im, ze som v noci vsetko pocul a prosil otca, aby nesiel do Bystrica, nekupil revolöver a nas nezastrelil. Slubil to, ale vysvetlil, ze kvoli inym zalezitostaim musi predsaa ist do Bystrice. Nevratil som sa na luku. Ked prisiel vecer zpät ukazal mi, ze nema revolver. Udalost na luke som neprezradil. Na jednej strane som nechcel znepokojovat rodicov, na druhej strane, typicky pre obete, citil som sa vinny, ze k tomu doslo.

Rodinu tety Elly Kaudlovej chytili po potlaceni povstani a zavrazdili.

V banickej chate
Seite 13
Seite 13 wird geladen
1.12.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – V banickej chate.
Koncom oktobra stali Nemci nedaleko pred Dolnou Lehotou. Pripravovali sme sa na nevyhnutny odchod do hor. Skoro vsetci dospeli utecenci z Martina sli do banickej chaty vo Vajskovej Doline nad Dolnou Lehotou. Boli tam teraz opustene animonove doly. Deti nechali väcsinou v dedine, v rodinach, ktore ich utulili, ufajuc, ze Nemci sa nedozvedia, komu patria, a ked, nechaju ich na pokoji. Moji rodicia ma tiez chceli ochranit pred zatazeniami zivota v zimnych horach a Dolnanovci suhladili s tym. Bratranec Alino ostal v Hornej Lehote u tej rodiny, kde zili po prichode z Martina. Ja som sa zdrahal. Mal som zavazny dovod: Bal som sa, ze za tazkych podmienok v nebespeci by im znovu mohlo prist do umu skoncit so zivotom, alebo ich Nemci chytia a zavrazdia a ja ostanem sam, co som im aj povedal. Mozno som mal aj strach z chlapcov v dedine, ktorych zvedavost na moj ud a snaha ma ponizit mohla stupat. Radsej som siel s rodicmi do akychkolvek zlych podmienok alebo dokonca do smrti. Livia, priblizne sest rokov starsia dcera nasich priatelov Picklerovcov sla s nami. Dva dni neskor prisli Nemci do Dolnej Lehoty.


(1) Ovce nad Dolnou Lehotou. Foto Filip Majercik, s vdakou z www.dolnalehota.sk/okolie/ bez zakazu dalsieho pouzitia, o ktore som poziadal bez odpovede.
Ovce nad Dolnou Lehotou. Foto Filip Majercik, s vdakou z www.dolnalehota.sk/okolie/ bez zakazu dalsieho pouzitia, o ktore som poziadal bez odpovede.


Do hor sme sa vidali skoro rano. Cesta viedla na zaciatku cez luky. Zastavili sme sa pri salasi. Bol plny oviec, ktore museli stiahnut z vyssie polozenych luk pred bliziacom sa snehom. Napili sme sa sladkej alebo kyslej zincice, jedli cerstvy syr a zobrali so sebou ostieply. Este kusok nad salasom som bol schopny ist peso, potom som smel sediet na voze s nasim vystrojom, ktory tahali kone. Za "Dvoma Vodami" (stretavaju sa tam potoky z dvoch ramien udolia) to slo stale strmsie, takze som musel zosadnut z voza a niest sam moj ruksak. Chata bola preplnena a nalada zla, ale napriek tomu sme sa vsetci dobre znasali. Nebolo jasne, ako to vydrzime dlhsi cas. 


(2) Potok vo Vajskovej Doline. Foto Corinne.

Potok vo Vajskovej Doline. Foto Corinne.

Snad na treti den vyvolal niekto poplach: Nemci idu, Nemci idu! Skryte sa v najblizsej bani! Panicky bezhlavo sme vsetci tam utekali. Ked sme tam stali v chlade a temnote, napadlo niekoho, ze to nebolo dobre, lebo staci na vchod hodit rucny granat a vychod a my sme zasypani. Citili sme neprijemny zachodovy smrad. Neskor vyslo na javo, ze jedna pani uz pri skakani cez vodu, ktora tiekla z bane pustila do nohavic. Bol som hrdy, ze sa to nestalo mne. Coskoro ohlasili koniec poplachu a mohli sme vyjst na cerstvy vzduch. Po dalsich troch-styroch dnoch prisla z dediny sprava, ze pre krestanov udelila vlada amnestiu a vsetci sa mozu vratit do ich povodnych bydlisiek. Tato velkodusnost mala druhu, krutu stranku: Ked teraz chytili partizanov a zidov, nerobili dlhy proces a ich zavrazdili. Tak skoncila aj mamina sesternica Ela z Banskej Bystrici s rodinou. Vsetci z Martina a okolia Lehoty odisli. Z deti ostala len Livia. Neskor sa pohybovala podla podmienok medzi chatou a dedinou, nosila potraviny nielen pre rodicov, ale aj partizanov. Aj to bolo riesenie, samozrejme spojene s poriadnym strachom na oboch stranach, u nej a u jej rodicov. 


(3) Byvala antimonova huta vo Vajskovej pod Dolnou Lehotou. S vdakou za priatelske povolenie k uverejneniu len v tejto publikacii: Juraj Lipscher, Opustena antimonova huta vo Vajskovej, © Juraj Lipscher 2019, vsetky prava vyhradene.

Byvala antimonova huta vo Vajskovej pod Dolnou Lehotou. S vdakou za priatelske povolenie k uverejneniu len v tejto publikacii: Juraj Lipscher, Opustena antimonova huta vo Vajskovej, © Juraj Lipscher 2019, vsetky prava vyhradene.

Zrazu sme mali v chate dost miesta. Kzazdy mal dokonca pre seba vlastny slamnik! Navratnici nam nechali dost potravin. Vladla dobra nalada, lebo sme dufali, ze Rusi sa budu velmi snazit coskoro zvitazit a nas oslobodit. Ostalo nam aj par stastnych oviec, lebo ziaden pes ich nezahanal a mohli sa volne past, kde chceli na nie velkej luke okolo chaty. Nam bolo jasne, ze ich stastie skonci, ked coskoro sneh pokryje lulu. K tomu este sme nemohli mat drahe mäso z dediny. Najprv sa zabijali najslabsie, najchudsie. Este bez sbnehu sa mäso nedalo skladovat. Kazdy den sme mali baraninu, najmä ako gulas, co uz ako takeho bolo dost, ale ovce boli stare, ich mäso tvrde a malo najmä zo starych baranov neprijemnu pachut. Mama ma nutila zjest prinajmnej niekolko hltov, ktore som s namahou dlho zuval, nesmel vyplut a musel zhltnut. Prisahal som, ked prezijem, nikdy nebudem jest baraninu (ako moj otec fasirku, kiez by teraz a neskor bola!). Ked sa moja ufnost splnila, po rokoch som skusil jest jahnacinu a teraz ju mam velmi rad. Ale jahna neni stary baran!  

Kvoli poriadku bola urcena samosprava. Otec, ako byvaly k.u.k. dostojnik so skusenostami z I. svetovej vojny sa stal jej predsedom. Po niekolkych dnoch hlasila straz, ze ku chate sa blizi zdola kopa ozbrojenych muzov, nie Nemcov. Straz im sla v ustrety a viedla ku chate. Boli to komunisticki veduci povstania Sverma, Slansky a lavicovy socialny demokrat Lausman. Ako mnoho vojakov zoskocili ako parasutisti po vypuknuti povstania na oslbodene uzemie. Teraz utekali pred Nemcami do najvyssie polozenej turistickej chaty v Nizkych Tatrach pod Chabencom vo vedlajsom udoli. Otec im podal vojensku spravu o nasom stave, co na nich nie velmi zaposobilo. O to viac na nas, skoro sme odpadli, ze okrem troch-styroch ruskych dostojnikov z poverenia vedenia povstania chranili tieto velke zvierata prislusnici povstaleckej delovej baterie, ktorej velitelom bol najmladsi mamin brat ujo Miki!

Sverma, Slansky a Lausman sa stiahli s ich ruskymi sprievodcami do malej izby za kuchynou. Ocividne doletuty bol jeden s vysielackou. Pnovalo napätie, lebo dlho nemohli nadviazat spojenie s centralou v Sovietskom Sväze. Nenadväzovali styk s nami. Len Lausman vysiel kusok vedla chaty chvilu na vzduch a sa so mnou kratko rozpraval. Dokonca nechceli od nas nic jest, len z ich zasob. O to viac si posluzili vyhladovani Mikiho vojaci vratane ich velitela, Na moju Radost jedli aj barami gulas. Po trtoch-styroch hodinach oznamili Mikimu, ze idu dalej sami bez neho a jeho vojakov. My sme sa ohromne tesili, ze Miki ostane s nami. Bol tiez rad, ze sa zbavil tohto zatazenia. Rusky dostojnici jednali ocividne zhora nielen s nim a jeho vojakmi, ale aj so Svermom, Slanskym a Lausmanom. Este pred zatmenim sa vydali dalej hore kopcom. Ich ciel sme nesmeli vediet. Dva dni neskor prisiel prvy sneh. Posledne dve ovce sa museli zabit. Nemaliuz ani trpchu skromnej jesennej travy.


(4) Chabenec v zome. Foto z www.nizketatry.sk/ciele/chabenec/chabenec.html. e-mail adresa na ziadost o Copyright sa nedala zistit.

Chabenec v zome. Foto z www.nizketatry.sk/ciele/chabenec/chabenec.html. e-mail adresa na ziadost o Copyright sa nedala zistit.

 
Miki ostal s nami. Jeho vojaci mohl este vyuzit amnestiu ako prislusnici armady a nie partizanii a vratili sa k svojim rodinam. Bol nam oporou. Niekedy sme lezali vedla seba hore na slamnikoch pre banikov a sa bavili o vselicom. Raz som mu vysvetlil, preco myslim, ze sa zachranime - dobra tema pre sedmrocneho chlapca. Velmi ma ukludnilo a este viac presvedcilo, ze vazne pocuval a suhlasil s mojimi vyvodami. Myslim, ze to aj na nho tak ucinkovalo. Neskor sa niektori clenovia rodiny divili, preco sme mali zvlastny vztah. Na konci Zivota si prial, aby som ja drzal pohrebnu rec. Nie som si isty, ci bol s nou spokojny. Specialny vztah mal aj k pani Picklerovej, co sa mojej mame menej pacilo. Tato idyla netrvala viac ako dva tyzdne, lebo Miki dostal prikaz z vyssich miest a musel sa presunut. Stretli sme ho az po  vojne.
 
*

Na rozdiel od vyssie polozenej chaty "Pod Chabencom", ku ktorej viedla dobra cesta, do nasej banickej chaty sa Nemci nikdy nedostali, Asi vedeli, ze "Od Chabencom" je komunisticke vedenie povstania. Chatu vypalili. Pri uteku zomrel Jan Sverma, ktory mal tuberkulozu. Neskor v "Slanskom procese" obvinili Slanskeho z jeho smrt- vraj mu dal male bagandze a nemohol dobre utekat so zmrznutymi nohami, Po  roku 1989 vysvitlo, ze bol obetou naapäti a intrig komunistickeho vedenia v Moskve. Moji obaja ujcovia Osi a Miki boli spojeni so Slanskeho osudom. Miki ako doprovod a ochrana, Osi ako svedok obzaloby. K jeho falosnej, nezmyselnej vypovede ho prinutili mucenim a inymi metodami telesneho a dusevneho tlaku (kap. 23 - Procesy).

V bunkri
Seite 14
Seite 14 wird geladen
1.13.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – V bunkri.

Jedneho dna prisiel cez vysielacku rozkaz, ze vojaci a partizani, ktori medzicasom znovu oludnovali chatu, sa maju premiestnit inde, lebo hrozi nebezpecie, ze pomerne dobre vybudovana ceste, na ktorej sa trenasportovala antimonova ruda, moze lakat Nemcov k najazdu, podobne ako do chaty pod Chabencom. Ocividne nie je tento pribytok bezpecny. Maju sa rozdelit na male skupiny, a ako uz ini, budovat pre seba bunkry. Na jednej strane bolo dobre, ze nasa chata znovu  nebola preplnena, na druhej strane, teraz bez ochrany vojakov je to tu este nebezpecnejsie. A kto nam ma zadovazit a priniest potraviny z dediny? A tak mali by sme sa aj my roztrusit a kazda rodina hladat utulok v bunkri s vojakmi. Otec myslel, ze by bolo lepsie, keby sme neboli u vojakov, ktori nas poznali z chaty a vedeli, ze sme zidia. Pri dalsej spolocnej strazi dolu na "Dvoch Vodach" spoznal jedneho podkarpatskeho Rusa, poddostojnika, ktory mu bol sympaticky, a v jeho bunkri este neboli civilisti. Vyjadril a vysvetlil mu svoje prianie. Ten nemal nic proti nemu a slubil, ze to povie velitelovi a prislusnikom jeho jednotky. Kedze to nahlilo, nechceli cakat na dalsiu spolocnu straz, ale dohodli stretnutie aj s velitelom na "Dvoch Vodach". Aj dostojnik sa  pacil otcovi. Tak ci tak sme nemohli byt priebercivy. Cas utekal a nemali sme moc moznosti. Dohodli prestahovacku za par dni.    

Preco nas civlistov, k tomu este zidov, brali k sebe a zachranovali? Väcsina z nich asi nevedela, ze sa jedna o zidov. Tito vojaci, ktori podobne ako Sverma, Slansky a Lausman zoskocili padakmi na povstalecke uzemie, nevedeli presne o vtedajsich pomeroch na Slovensku. Cast z nich prisla ruskymi, cast anglickymi lietadlami.Ti z Ruska boli vojnovi zajatci, ktori sa radsej hlasili do novej ceskoslovenskej armady, ako trpiet pod hladom, zimou, tazkou robotou a roznymi chorobami v zajateckom tabore. Z Anglicka prisli lepsie situovani, vyskoleni a informovani presvedceni bojovnici za novu demokraticku Ceskoslovensku Republiku. Boli ale pohodlnejsi a povyseneckejsi. Neboli ochotni prijat a chranit zidov. Bolo to jenym z dovodv, zdrojov nasej naklonnosti a obdivu Sovietskeho Sväzu, co sme chybne spajali aj s vtedajsim politickym systemom. Coskoro sa to ukazalo ako bolestny omyl. Ochota nas prijat v krutom, nebezpecnom case svedci o prastarom ludskom sklone, ktory sa prejavuje nielen pri vyraste potomkov, pomahat slabsim, na pomoc odkazanym, pri com hra rolu uspokojujuci pocit vlastnej sily a prevahy. V tom case sa zdalo, ze v takom bunkri sa dabez tazkosti vyzivit tri-styri osoby viac. Predpokladalo sa aj, ze to nebude dlho trvat, kym nas Cervena Armada oslobodi. Ale podobne ako v pripade povstania vo Varsave, boli sme obetou taktiky a strategie velmoci a najmä Stalinovych zamerov. Nasi osloboditelia vahali a cakali s utokom cez Slovensko. Nasich ochrancov sme sa samozrejme snazili odkosnti. Pri kazdom nakupe v dedine sa obnos delil na viac osob, My sme sa na tom prirodzene viac podielali. Prinajmenej prijemne bolo pre vojakov, ze nemuseli varit a sa starali o domace prace. Nasi vojaci nemohli vopred tusit, aku vybornu kucharku dostali v mojej mame, aj ked z nedostatku surovin nemohla plni dokazat svoje umenie. Ale o to dolezitejsie bolo dobre varit z toho mala. Mozno, ze to otec spomenul v "prijimacom" rozhovore. Skoro v kazdom bunkri bola rodina, ale s dietatom sme boli snad jedini. Uz len nasa pritomnost spestrovala ich zivot a dieta im pripominalo normalny zivot. Boli sme na urcity sposob zmesou sluhou a domacich zvierat. Pre muzov medzi dvadsiatkou a tridsiatkou mohlo byt problemom tak uzko a dlho spat so zenou v malej miestnosti, Pokial viem, nikdy sme nepoculi o tazkostiach v tomto ohlade aj v inych bunkroch. Tito mladi muzi sa obdivuhodne ovladali  aj zo strachu pred trestom zo strany velitelov. Disciplina musela byt, lebo inac v takom malom priestore nebolo mozne spoluzitieaj bez zeny. Zdiveny muzi, ci so zbranou, alebo bez nej su nebezpecni.

Coskoro prisiel den rozlucky s tymi, ktori ostali v banickej chate. Pozostalci nam zavideli. Vsetci sme dufali, ze prezijeme vojnu. Nemohli sme vsetko zobrat do nasich plno napakovanych ruksakov. Nastastie prisli z bunkru dvaja vojaci s ich ruksakmi do ktorych napakovali nase postelne pradlo a satstvo a zobrali kysnu s riadom a hrncami. Tato ochota bola dalsim dobrym znakom. Neisty, co nas ocakava, vydali sme sa do nasho noveho, podla vsetkeho isteho utulku, dufajuc na dobru buducnost. Menej opartrn, menej bojazli i Picklerovci ostali v chate. Nemci nikdy neprisli k nej. V podstate sme si mohli zosporovat pobyt v bunkri .


(1) Vajskova Dolina. Vpravo hore bol bunker. Jeho miesto sme s Corinne namahavo ale bohuzial bezvysledne hladali v roku 2003.

Vajskova Dolina. Vpravo hore bol bunker. Jeho miesto sme s Corinne namahavo ale bohuzial bezvysledne hladali v roku 2003.

Aj ked surilo, vybudovali nasi vojaci solidny bunker z kmenov stromov na juhozapadnej strane velkeho balvanu. Z tych dobre vyse tucta bol prinajmenej jeden stolarom alebo tesarom. Dvadsat-tridsat metrov sikmo hore bol maly potocik, ktory mal vzdy dobru, cistu vodu na pitie. Velitelom bol cesky dostojnik, jeho zastupcom bol poddostojnik, Podkarpatsky Ukrajinec, s ktorym otec nadviazal spojenie s peknym menom Petruska, ako znamy Stravinskeho balet, ale opacnymi vlastnostami ako tohto hlavna postava. Okrem jedneho Slovaka boli vsetci Podkarpatski Ukrajinci. (Podkarpatska Ukrajina patrila pred II. svetovou vojnou Ceskoslovensku.) Diery medzi brvnami zapschali malymi vetviskami, machom a pilinami. Pred vchodom napnuli zvonka celty, pod ktorymi skladovali napilene drevo, aby bolo na kurenie aspon trochu suche. Celty neboli tak lahke a nepriepustne ako dnes. Boli to velke trojuholniky z hrubeho tkaniva, ktore sa mohli pouzivat ako peleriny. Dali sa spajat na väcsie plochy. Podu v "predsieni" a v bunkri pokryli vetvami. Polohu bunkra volili odborne. Steny  bolo treba stavat len z troch stran. Ked bolo pekne, z juhu svietilo a oteplovalo slnko. Balvan chranil pred castym chladnym severnym vetrom, takze kachle, potazne maly improvizovany sporak mal dobry odtah a bunker sa len zriedkavo, pri zlom pocasi a silnom vetre premienal na udiaren. Vojaci spali vedla seba na drevenych pricniach z dosak. Vlavo, hned pri chodespal velitel  dostojnik, potom poddostojnik, dalej vojaci podla vojenskeho stupna. Bunker mal dokonca predizbu, oddelenu napnutumi celtami. Luxus, ktory sanoval vzacne teplo. Vchadzajuci a vychadzajuci mali si dobre rozmysliet, co chcu a maju robit a dohovarat ich cinnost. Na stene balvanu ostalo este dost miesta na poschodovu postel pre otca dole a pre mamu a mna hore. Spala na kraji, aby som v noci nevypadol a ja pri balvane, pokrytom celtou. Mama zila stale v strachu, ze sa moje oblicky zapalia alebo dostanem neliecitelne bolesti chrbta a tahala ma neustale prec od kamennej steny. S uspechom - oblicky su este vzdy dobre a bolesti chrbta, ktore som dostal omnoho neskor maju jednoznacne inu pricinu. Pozoruhodne, aj ked som bol doma skoro neprestajne chory, v bunkri som ostal zdravy cely cas. Vsetci sme spali na slamnikoch. Nase sme vzali z banickej chaty a tu nenaplnili slamou ale senom a suchymi listami.

Velitelom bol nadporucik Janku, plavovlasy, vesely, otvoreny, vzdelany, vyrovnyny a rezolutny clovek. Vnimal naladu a pocuval mienku inych, radil sa so svojim zastupcom catarom Petruskom, ktoremu prenechal hodne moci. Tak jeho ako aj Petruskove rozhodnutia prijimali potom bez odporu. Petruska bol sikovny, vtipny, vynaliezavy clovek, tip Till Eulenspiegel, ktory mal radost z nezvycajnych situacii, ktore aj riesil nezvycajnymi sposobmi. Lahko nadväzoval priatelstva. On chodil do dediny zaobstarat, co sme potrebovali. Najprv ho este niekto doprevadzal, aby nemusel vsetko sam nahor trepat, ale casom mu to vadilo, lebo ako inac, mal v dedine priatelku, s ktorou chcel nerusene travi cas. Stacilo mu, ked musel narychlo opustit prijemne hniezdo lasky pred nemckymi hliadkami, ktore kedy-tedy zasli na kontrolu do Dolnej Lehoty. Niekedy uz bolo neskoro a s kludom cakal, kym z domu zmiznu. Casom bol stale opovazlivejsi a kym Nmeci boli v dennej izbe, on cakal vedla v spalni. Mal len jednu priatelku z opatrnosti, aby ho niektora zo ziarlivosti neprezradila Nemcom. Aby sa vzacny tovar neposkodil, pomahali mu ho pomocnici z dediny nosit na okraj lesa, kde ho dobre ukryli, aby ho zvierata nenahryzali, ako na zaciatku. Niekto z bunkro siel coskoro to odtial odniest. Takto bol Petruska este nezavislejsi a volnejsi.  

Vdaka Petruskovi a samozrejme obyvatelom Dolnej Lehoty sme zili v pomernom blahobyte. K nasej pohode prispelo aj polovnicke umenie vojaka, ktory ten den strazil bunker (o tom viac v dalsej kapitole). Zrazu zazrel miesto Nemcov srnu. Zastrelil ju dvomi patronmi a prisiel nas zavolat na pomoc.Videli sme dvadsat-tridsat metrov dlhu krvavu stopu, tak daleko este mohla nastrelena sena skakat a lezala v mlake krvi s jej otvorenymi peknymi ocami. Znovu ma chytil sucit ako pri zabijacke u Cunekov pred viac sko rokom (kap. 9 - Zabijacka). Zacal som plakat, za co som sa velmi hanbil pred citovo zocelenymi vojakmi, aj ked mi vysvetlili, ake stastie a pozehnanie je to pre nas, lebo budeme mat urcitu dobu dost mäsa. Este som videl ako srnu nalozili na ihlicnate vetvy a tahali po sneho k bunkru. Teraz mohla mama ukazat jej kucharske umenie. Kazdy jedly kusok srny pripravila na iny sposob. Najprv sme jedli vnutornosti, potom mäso, z ktoreho väcsinu zalozili do pacu. Tak sme ho mohli este dlho vychutnavat. Sotva by to bolo byvalo mozne bez mojej mamy. 

Utek
Seite 15
Seite 15 wird geladen
1.14.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – Utek.

Jedneho krasneho januaroveho dna, aky moze byt le n v horach a teraz na pohladniciach, ktore boli vtedy len cierno-biele a nie tak perfektne. na svetlomodrom nebi bez mracika svietilo slnko tak silno, ze sa sneh zacal topit na juznej strane stromov a na streche nasho bunkra. Zdalo sa, ze to bude prijemny pracovny den. Niektori vojaci pilili drevo do zasoby na varenie a kurenie, ini vyvaralii vonku vedla bunkra v kotli pradlo, aby ho zbavili vsi, ktore sme medzitym mali, a vesali ho na medzi stromami natiahnute spagaty. Vsi neboli len neprijemne, ale vedla Nemcov aj nebezpecne. Otec nas varoval, ze v prvej svetovej vojne zomrelo viac vojakov na skvrnity tyfus, ktory prenasaju vsi, ako zbranami. Nevedeli sme, ze sucasne vsi su hygienickejsie a poriadnejsie, a zapricinili len male Epidemie v koncentracnych taboroch. Mama vyuzivala slnecne teplo a vycesavala vsi z mojich po zriedkavom umyvani este mokrych vlasov specialnym hrebenom s uzkymi priestormi medzi jeho zubami, peclivo ho cistila od vsi na hlave, ktore boli sice neskodnejsie ako ich sestry v satach, lebo neprenasali skvrnity tyfus, ale ich uhryznutie tiez neprijemne svrbelo. Vrhala ich do snehu, na ktorom vznikla zlto-hneda skvrna. Zlta od vajicek, hneda od dopelych vsi. Na konci sme skvrnu pokryli snehom. Boli sme dost daleko, aby sa vsi nemohli vratit do bunkru. Citili sme sa v bezpeci, lebo pred dvoma dnami prisli Nemci s ich pancierovanymi vozidlami az po Dve Vody, ale sa neodvazili dalej a sa otocili. Nebolo pravdepodobne, ze sa vratia a pojdu este dalej.


(1) Potok vo Vajskovej Doline. S vdakou z www.dolnalehota.sk/okolie/ bez varovania pred dalsim pouziti. Dotaz o povolenie bez odpovede.

Potok vo Vajskovej Doline. S vdakou z www.dolnalehota.sk/okolie/ bez varovania pred dalsim pouziti. Dotaz o povolenie bez odpovede.

Ako som uz spomenul, Dve Vody su na sutoku hlavneho prudu Vajskovskeho Potoka a vedlajsieho s banickou chatou. Nas bunker bol v hlavnom udoli dobre vyse kilometra smerom nahor. Ked sme sli dolu na cestu, museli sme nase stopy peclivo zakryt snehom, aby nas nepriatel nenasiel a priatel neprezradil, keby ho chytili a mucili. Este kusok vyssie boli v bunkri Strelingerovci bez Alinai. Mama by ich bola rada navstivila, ale ani otec nevedel presne, kde su, radsej to ani ona nemala vediet. Nieco nahor od nasho vychodu na cestu bol pri mostiku bol rovny zladovately kusok. Ked zriedka bola kludna, ista situacia. na vyslovene povolenie nasho velitela som mohol ist sa tam klzat. Samozrejme som nemal ani lyze ani korcule, plasticke sacky este neboli. Ale bol som rad a stastny, ze som sa nemusel pohybovat len blizko okolo bunkru a predstavoval si, ako budem po vojne v Martine dolu kopcom trielit na sankach alebo lyziach, tak dlho ako len budem chciet. 

Hned pod sutokom dvoch vod stala jednoducha chata pre dervorubacov. Teraz sluzila ako utulok pre straze, ktore sa tam podla presneho planu denne vymienali. Kazdy bunker  vysielal svojich zastupcov, vojakov a civilistov. Tam stretol otec aj uja Laciho Strelingera, ako aj znamych z inych bunkrov. Tak sme vedeli ako sa maju, ako to s nimi stoji. Na spolocensky zivot sme mali sice dost casu, ale okolnosti neboli mu priaznive. Boli sme sice len kusok od Strelingerovcov, v skutocnosti neboli dosiahnutelni. Nie celeho pol kilometra pod Dvoama Vodami bola uzina s obrovskym balvanom, kde sa kazde tri hodiny vymienali dvaja dobre ozbrojeni vojaci s rucnymi granatmi a automatmi. Nedalo sa to zaminovat, lebo sa tade muselo ist do dedina a zriedka prisli z nej vozy s potravinami a dolezitymi predmetmi. Dalo sa odtial vidiet 200-300 metrov nadol do udolia. Tato straz mala varovat pred bliziacimi Nemcami a ich, ked nie zahnat, tak trochu zadrzat, aby sa v chate mohli pripravit na boj. Dva dni predtym sa to prvykrat stalo. Ani otec, ani nikto z nasho bunkru nemal chvalabohu ten den sluzbu. Ked strazcovia uvideli bliziace sa pncierove vozidla, s ktorymi tam vobec nepocitali, jeden z nich bezal do chaty, druhy zahodil na nich rucne granaty, a ked videl, ze ich tym len zastavil ale neodradil, utekal tiez ako len mohol do chaty, co sa mu, neobycajne odvaznemu aj podarilo. Ale ani straz na Dvoch Vodach nebola na to vyzbrojena a tak vsetci usli do svojich bunkrov. Nemci zapalili chatu na Dvoch Vodach a vratili sa do dediny..  

Mysleli sme, ze im to staci a nas bunker je, ako sa ukazalo, pre nich nedosiahnutelny. Na druhej strane spokojni s ciastocnym uspechom sa mohli s posilou vratit. Ked hrozilo nebezpecie, strazili nasi vojaci dodatocne kusok pod bunkrom aj cez den. Vymienali sa na zakrytom mieste smerom na cestu na dolnom konci naseho plocheho kusku lesa, odklial mohli dobre vidiet, keby sa k nam niekto blizil. Tohto prekrasneho predpoludna zrazu bezal strazca, bol to nas jediny krajan, a vzrusene krical "Nemci idu, Nmeci idu!". Okamzite sme prerusili nasu prijemnu cinnost. Vojaci brali zbrane a sli na ich pre takuto situaciu urcene miesta, aby odvratli utocnikov. Len nas Slovak utekal na nase stastie hore kopcom a my sme ho nasledovali v jeho slapajach. Bola to tvrda zima s mnozstvom prasneho snehu, este bez odmäku, po ktorom by vznikla tvrdsia kora. Klesali sme hlbsie nielen pri ale aj po kazdom kroku, co nas peiserne unavovalo. Po chvili sa vymenil s otcom. Ja som siel za nimi a na konci mama, ktora mi pomahala, ked bolo treba. Niektore stopy velkych muzov boli prilis daleko od seba pre moje kratke nohy. Musel som medzi nimi vsadit moj krok a zapadol tak, ze som ich skoro nemohol vytiahnut. Kracali sme o nas zivot. Nechcel som, aby nas Nemci kvoli mojej slabosti chytili. Zvlast tazke boli miesta, na ktore zavial vietor dalsiu vrstvu snehu. Ale my sme ich nemohli obist, ako aj zvlast strme kusky.  Bali sme sa, ze Nemci su za nami. Po dlhej chvili boli aj muzi unaveni a museli sme robit prestavku. Zacali si davat blizke ciele: Po velku jedlu vpredu, potom k balvanu, a podobne, a robili tam prestavky, co mne nie velmi pomahalo, lebo, ked som ich dohonil, pohli sa dalej. Krystaly na povrchu snehu ziarili, odrazali svetlo do oci a nas oslepovali. Slnecne okuliare sme v bunkri nemali. Po priblizne poldruha hodiny premoceni hore od potu, dolu os snehu a upne hotovi, dosli sme na plochejsi kus lesa, V strede stal obrovsky balvan, na ktory sa ale z juznej, nam odvratenej strany dalo vyliezt. Rastla tam zo skaly mala borovica, na ktorej sme sa mohli drzat.V strede mal priehlbinu. Zdalo sa nam, ze je to basta, ktora na nas cakala uz starocia, ked nie tisicrocia. Ked sme vsetci styria vyliezli hore, zacali sme nohami sliapat sneh, kedze sme nemali lopaty, s ktorymi by sme ho mohli odstranit. Vvojak pozoroval a bol pripraveny streialat na Nemcov. Mama povedala, ze by sme si mali vymenit suche kosele, lebo sa mozme prechladnut, dostat zapal pluc a zomriet. Mokre kosele sme zavesili na borovicku. Vypakovala aj suche papuce. Museli sme sa vyzut z premocenych bagandzi a natiahnut papuce. Nohy boli tak zamrznute, ze sme ani chlad, ani ich necitili. Nechapal som, aky je rozdiel, ci nas Nemci chytia s chladnymi alebo teplymi nohami, ale neodvazil som sa protirecit a zacat tuto smutnu temu. Potom vytiahla chlieb z ruksaku, natrela ho vzacnou prasacou mastou a zacala nas tym krmit. Zdalo sa mi, ze nechce, aby to padlo do nemckych ruk a zaludkov. Pozoruhodne, ze vdaka tejto zdanlivo nezmyselnej cinnocti a stale dlhsiemu casu na zivote, ukludnil som sa a myslel, ze Nemci nepridu, lebo sa im nebude chciet kvoli nam sa tak namahat. Ked sme pomaly dostali teple nohy, ukludnili sa a zacali doverovat nasej buducnosti, vzrusene hlasil nas vojak, ze sa niekto blizi v nasich stopach. Nabil pusku. Otec, stary k.u.k. vysluzilec prevej svetovej vojny povedal, ze ho ma pustit blizsie, aby ho na jednej strane lepsie mohol trafit, na druhej rozoznat, ci to nie je niekto z nasich ludi, ktory nas hlada. Nema vystrielat vsetky patrony, ale nechal pre nas styri, keby jeden zlyhal. Presne moj otec, ktory aj teraz myslel pre istotu na zasobu. Spadol nam kamen zo srdca, a zachvatila nas nesierna radost, ked sme videli, ze sa k nam  kludnym krokom blizi, kabat cez rameno, jeden z nasich vojakov. Ked sme sa presvedcili, ze nesluzi ako navnada a neidu Nemci za nim, zacali sme od radosti hlasno kricat. Cakal, kym sme zliezli z nasho balvanu. V namahavo vyslapanych stopach sme skakali domov. Cez strme useky sme si dali palicu z vetvi medzi nohy, ako sa to robilo pred vynalezom lyzi. Boli sme za stvrt hodinu pri bunkri. Obed zu davno cakal na nas. Mokre saty a bagandze sme nechali susit na nadalej a este silnejsie ziariacom slnku.

V chate na Dvoch Vodach ostala municia, ktora zacala az teraz  explodovat, co bolo pocut az k nam. Nasa straz myslela, ze sa Nmeci blizia.


*

Po vojne vybudovali na Dvoch Vodach novu chatu, ale nie na povodnom miesste pod ale nad sutokom dvoch potokov. Nevolili z povercivosti stare meistu? V roku 1956 zisla tam obrovska lavina, ktora zasypala devätnast lesnych robotnikov. Traja z nich prezili. Nedosiahla miesto starej chaty. Niekedy rozhoduju malickosti o zivote a smrti . 


(2) Dve Vody - pamätnik oberi laviny v roku 1956. S vdakou za povolenie z AjDnes.sk.

Dve Vody - pamätnik oberi laviny v roku 1956. S vdakou za povolenie z AjDnes.sk.

 

Prosikanie
Seite 16
Seite 16 wird geladen
1.15.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – Prosikanie.

Na nasu velku radost konecne sa blizil front k nasej oblasti. Dufali sme, ze nas coskoro oslobodia. Nemysleli sme, ze sa krajina hodi nie len na skryvanie, ale aj na vybudovanie obrannej retaze. Prave pod nami, medzi Hornou a Dolnou Lehotou vykopali Nmeci zakopy a front tam ostal stat tyzdne. Nikto nevedel ako dlho. Tym sme boli odrezani od dodaviek potravin z dediny a nase zasoby sa scvrkavali. Na tanieri, potazne vojenskej miske sme mali stale menej. Ku koncu sme mali len trochu sucheho hrachu na spodu jedneho vreca. Ked sme ich s mamou cistili najprv na kasu, neskor len na riedku polievku, ktorej davali prichut, nemohol som sa ovladat a zobral snad tri-styri do ust a dlho zuvat ako najlepsie cukriky. Coskoro to hlasil jeden z vojakov velitelovi a ten napomenul mamu, ze mi to nesmie dovolit. Nalada klesala a zacala byt nam nepriatelska. Raz poobede oznami dostojnik otcovi, ze nemozme ostat dalej s nimi, vojaci si to tak praju. Strasne nas to trafilo. Otec sa ho spytal, kde mame ist? Je to predsa jasny vyrok smrti. Neskor klacal pred nimi a prosil, aby zmenili ich rozhodnutie. Slubil im velkorysu odmenu, hned ked bude po vojme na to schopny. Bol to praststara zidovska scena. Tak prosikali o milost nasi predkovia a aj sucasnici svojich mucitelov pri prenasledovani a pogromoch. Pozoroval som to zhora z mojej postele, hanbil sa za slabeho, ponizeneho, nedostojneho otca a myslel, radsej by sme mali zomriet. Zaroven som ho lutoval a obdivoval za to, co bol pre nas schopny robit a nenavidel nasich spolubyvajucich. Otec dosiahol, ze vojaci si  chceli premysliet svoje rozhodnutie. Museli sme ist von z bunkra a cakat. Predstavoval som si, ako musime brat nase ruksaky a ist dalej do snehu a zimy. Dalej som neprisiel, lebo nas zavolali zpät a velitel prehlasil, ze mozme ostat. Snad boli milosrdni, lebo som bol pritom. 

Nalada sa zlepsila, ale ostala napäta. Snad tri dni neskor sme sa nejakym zazrakom, nepamätam sa ako, asi stal Petruska za tym, dostali znovu k potravinam. Zaroven prisiel rozkaz, ze vojaci nemaju necinne cakat, ale sa dostat na kridle frontu do oslobodeneho uzemia a tam dalej bojovat. Rozlucili sa s nami. Otec dodrzal slovo, po vojne stretol nasho porucika Janku, dal mu peniaze, a ako toho poznam, ten ich rozdelil ostatnym.


(1) Okolie bunkra. Foto Corinne 2003.

Okolie bunkra. Foto Corinne 2003.

*

Zivot v bunkri bol tvrdy. Okrem vody a dreva, ktore bolo treba pripravovat, zbierat, nosit, vladla nudza na vsetkom. So vsetkym sme museli sporovat. Pri  vareni a kureni sa muselo davat pozor, aby sa ohen nerozsiril, alebo nejaka iskra  nezapalila bunker. Chodilli sme skoro spavat. Posledny nalozil este trochu, ale nie prilis mnoho dreva do ohna. Umyvanie bolo namahave. Niekedy sme sa umyvali len snehom. Spodne pradlo, ked aj prepotene, sme menili len raz do tyzdna a nie naraz, lebo bolo treba zohriat vodu na to, co bolo mozne len postupne. Preto sme boli radi, ked bolo dobre pocasie a dalo sa vonku kurit pod kotlom a na slnku susit. Svetlo sme mali len zo sviecok, s ktorymi sme museli sporovat a snad sme mali aj jednu olejovu lampu. Bunker nemal okna, cez den bol osvetleny z vchodu, ked sa celta odhrnula. Po skorej veceri sme sa zabavali rozpravanim. Petruska o jeho dobrodruzstvach, vojaci spominali na ich predvojnovy zivot a vojnove zazitky a snili o tom, co budu robit po vojen. Na citanie som mal len dva-tri tenke brosovane knizocky, ktore som cital stale znovu predobedom. Moji rodicia nerozpravali mnoho, aby im nekladli neprijemne otazky. Isli sme skoro spat. Predtym sme museli vyprazdnit mechur, lebo ist v nocnom chlade nebola slast a okrem toho sa tym budil prinajmenej susedny spac. Ako zachod sluzila diera, dost daleko vzdialena od potocika na druhej strane bunkra, z ktoreho sme brali pitnu vodu. S lopatou sme museli vykaly zakryt zemou, z  dopredu na to pripravenej kopy, co patrilo k spravodlivo rozdelenym uloham. Kopat a rozmrvit tvrdu, zamrznutu zem nebolo lahke. Mama mala pre seba nedaleko malu, dobre chranenu latrinu.

Ako aj tazky, pobyt v bunkri, v tejto diere, nam nielen zachranil zivot, ale nas aj zosilnil. Boli sme hrdi, ze sme prezili. Bez tychto skusenosti by sa rodicia neboli odvazili v roku 1968 este emigrovat. Napriek, alboe kvoli tymto zazitkom mam rad vrchy a hory.

V Dolnej Lehote a v horach nad nou - Cesta na slobodu
Seite 17
Seite 17 wird geladen
1.16.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – V Dolnej Lehote a v horach nad nou - Cesta na slobodu.
Ostali sme sami s dostatkom jedla v pomernej istote, ze Nemci maju ine starosti ako nas hladat. Ale ako dlho to bude tervat? Front sa nadalej nehybal. Otec nadviazal kontakt s civilistami v podobnej situacii. Teraz to bolo lahsie, lebo poloha bunkrov prestala byt tajomstvom. V jednom ostal poraneny rusky partizan, ktory vyzdravel a sa mal pripojit k jeho jednotke. Dohovorili, ze pod jeho ochranou sa pokusime prejst na druhu stranu frontu. Niekolko dni bolo uz pekne pocasie, skuseni mienili, ze sa este chvilu nezmeni. Prepoved pocasia sme nepoznali, mozno armada krakodobu, najmä letectvo, ale ta nas nedosiahla. Nevedeli sme co je "stabilna poloha vysokeho tlaku", ale ona teraz napriek tomu vladla.  

Jedneho rana, velmi skoro, sme opustili bunker a stretli na Dvoch Vodach okolo tridsat civilistov a toho ruskeho partizana. Bol to skuseny poddostojnik vyse tridsiatky, mal dobru naladu a nepochyboval o uspechu nasho podujatia. Znovu som tu bol jedine dieta a robilo mi dobre, ze bol ku mne priatelsky a mily. Hned som si ho oblubil. Najprv sme stupali vyse poldruha hodiny na uzkej horskej ceste k antimonovej bani "Nad Lomom", k prvej stanici nasej cesty na slobodu. Tamojsia bana bola lahsie dosiahnutelna ako nasa vo Vajskovej Doline, a pred Povstanim transportovala dokonca lanovka rudu nadol. Boli tam pohodlnejsie chaty na ubytovanie banikov a dokonca murovana budova pre spravu bani. Po potlaceni povstania obsadili "Nad Lomom" prislusnici armady, ktori prisli z Anglie, väcsinou vyssi dostojnici, u ktorych sluzili jednoduchi vojaci a poddostojnici, ktori prisli z Ruska. Nastali napätia a nezhody, zapricinene ciastocne politicky, ale aj zavist hrala ulohu. "Anglicania", väcsinou Cesi, malo Slovakov, mali krajsie, fajnovejsie uniformy a lepsie, pohodlnejsiu vyzbroj. Neboli tam este dlho, objavili sa Nemci na dobrej ceste s pancierovymi vozidlami, podobne ako na Chatu pod Chabencom a usmrtili a poranili mnohych nasich vojakov. O zajatcov nemali zaujem. Tato udalost bola dovodom, preco vedenie povstania vydalo prikaz, ze sa treba rozdelit na male skupiny v bunkroch. Nemci znovu chodili "Nad Lomom", takze to bolo neiste miesto pre povstalcov. Nasemu Petruskovi sa velmi pacili na ich uniformach nasite male padaky, ako znak, ze s nimi pristali na povstaleckom uzemi. Ked sa siel pozriet, ako to tam vyzera, odrezal ho nejakej mrtvole a mama mu ho prisila na jeho uniformu. Ved aj jeho tiez zhodili, sice z Ruska a bez takeho pekneho znaku. Teraz bolo Nad Lomom pevne v rukach Cervenej Armady. Malo vybornu polohu. Dalo sa zhora pozorovat cele okolie, a za pekneho pocasia sa dal presnejsie urcit smer delovych striel. Este nebolo radara, helikopter a trubov, len s dalekohladmi bolo vidno polohu a pohyby nemeckej armady. Boli sme nesmeierne stastni, ze sme na slobode a jedli a pili z nasich zasob v ruksakoch. Ortec mal silny zaludok a mohol vsetko jest, ale prave teraz mu bolo zle od zaludka a musel vracat. Nemohli sme cakat, kym mu bude lepsie a vydali sme sa na dalsiu cestu nasho putovania do slobody. Tento usek bol najnebezpecnejsi. 

Viedol pod Nad Lomom cez luky a polia na kraji frontu, ciastocne na uzkej stope, od ktorej sme nemali odbocit, lebo sme mohli zaviaznut v hlbokom snehu, alebo dokonca stupit na minu. Tento usek nepatril nikomu. Tak Rusi ako Nemci tam posielali ich hliadky. Ked sa nahodou stretli, zacala prestrelka. Nas ozbrojeny partizan siel dopredu, v odtupe pätdesiatich metrob prvi civilisti, aby mohli usjst a sa pripadne schovat, keby sme stretli Nemcov. Samozrejme chcel otec pre istotu, aby sme isli na konci dlhej rady. Teraz nevladal, uboziak, ist rychlejsie, ale sa vliekol na konci. Ako jeho dobry, poslusny syn, mal som ostat s nim, co mi ani nenapadlo. Hrdo som doprevadzal mojho noveho ruskeho priatela, ktoreho som obdivoval. Smel som dokonca niest nejaku cast jeho vyzbroja. Mama kracala vprostriedku rady, aby tak otcovi ako aj mne mohla pomoct. Niekedy som bezal zpät, aby som hlasil, ze je vsetko vporiadku. Ohromne som sa citil, bol som stastny. Keby otec nebol ochorel, nikdy by som nebol dosiahol toto postavenie a mohol plnit taku dolezitu ulohu. Prispelo to ale k tomu, ze sa najmä dusevne nemohol zotavit. Po dvoch pre nho dlhych, pre mna kratkych hodinach skoncilo jeho utrpenie - dosiahli sme prve ruske dela. Vdaka tomuto poteseniu mi otec  pomerne mierne vynadal. Musel som slubit, ze neico takeho uz nikdy nespravim a teraz ostanem s nimi. Ostalo to konstantou v nasom vztahu, otec sa o mna staral, chcel ma ochranit pred nebezpecim, ktore som o to horlivejsie vyhladaval. 

Boli sme sice na nasej strane, ale este vzdy nie v istote. Cakal nas dlhy pochod na docasnej ceste tak tesne pred nekonecnou radou ruskych kanonov, ze sme sa baöi, aby nas oni pri ich zlyhani neodstrelili. Neprestajne strielali. Mysleli sme, ze z dedin na druhej strane, nemoze mnoho zostat, ale oni mierili na nemecke zakopy a chvalabohu zriedka dostrelili do Dolnej Lehoty. Bohuzial trafili dom, kde sa schovaval Alino, ale nikto nebol doma. Rozlucili sme sa s nasim ruskym doprovodcom a rodiny sa roztrusili podla toho, ako rychlo mohli kracat. Cesta, pokryta snehom a snehovou breckou, bola lemovana a na niektorych miestach prerusena kratermi po  nemeckych delovych granatoch, ktore kedy-tedy, na stastie nie prilis casto, vybuchovali nedaleko nas. Na nej tahali vozy a voziky male, chude kone, ktore sa nedali porovnat s nasimi, ktore sme museli zanechat v Martine, Transportovali ludi a material k priblizne jeden kilometer vzdialenemu frontu s priekopami a bunkrami a nazpät. Bezvysledne sme sa vzdy znovu pokusali prosit kocisov prazdnych alebo poloprazdnach vozov, aby nas na ne zobrali. Ked nejaky zastal, bola na jeho pode rozmazana krv, niektore viezli mrtvoly, ktorym vypukali vnutornosti, alebo im chybali udy. Mama sa zdrahala nastupit. Najprv ma chytil sucit a odpor, podobne ako pri zabijacke u Cunekov alebo zastrelenej srne pri bunkri. Radila mi, aby som sa odvratit. Ale s dialkou nasho pochodu a uzretymi hrozami som bol tak unaveny a otupeny, ze mi bolo vsetko jedno vratane nebezpecia. Co som citil bol smäd a hlad a nesmierne bolesti noh. Uz sme boli vyse desat hodim na ceste a ja som mal sedem rokov! 

Cim viac sme sa blizili k Breznu, tym bola culejsia premavka. Zazreli sme dokonca jeden-dva nakladaky. Pravdepodobnost stupala, ze stretneme okrem otupenych, lahostajnych, bezcitnych aj jemnejsich, sucitnejsich, "dorych" ludi. Skutocne, na poslednych pät-sest kilometroch zobral nas rumunsky kocis, s ktorym sa otec mohol nemecky rozpravat - bol to Nemec zo Sedmohradska. Teraz, po kapitulacii Rumunska musel pod ruskym vedenim bojovat proti Nemcom. Skoro vsetci jednoduchi vojaci boli tu Rumuni.

Do Brezna sme dosli neskoro vecer. Hladali sme hotel, ktory by bol este otvoreny. Najprv nam povedali, ze nemaju nic volneho. Ked otec zvysil cenu, mohli sme prenocovat este s inou rodinou v jednej velkej izbe. Péocas pochodu prestalo byt otcovi zle. Zrazu ho, ktory podla mojho vedomia nikdy nemal zvlast rad kavu, prepadla tuzba na oslavu dna a nasho oslobodenia, vypit salku ciernej kavy. Dal sa na patranie po kave v inych hoteloch, ktorych nebolo na stastie vtedy v Brezne prilis mnoho, lebo väcsina bola zodpovedajuc podmienkam zavreta, alebo sluzili  ako ubytoavanie dostojnikom. Kavu, tiez zodpovedajuc okolnostiam, samozrejme nedostal. S dlhym nosom sa vratil k nam. Mama mienila, ze to s nami nema lahke, jedn blazni rano, druhy vecer. Pre mna dostala pohar tepleho mlieka. Tuto chut som uz mesiace nepoznal. Otvori som moj ruksak a zjedol zbytok cokolady.
Na slobode - Rimavska Sobota
Seite 18
Seite 18 wird geladen
1.17.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – Na slobode - Rimavska Sobota.

Co nas malo drzat v Brezne, v tomto drahom hniezde nedaleko od nebezpecneho frontu, plnom vojakov, v ktorom nebolo dostat ciernu kavu a chlieb len s tazkostami? A tak otec hladal moznost, ako sa dostat co najskor do Rimavskej Soboty, ktora znovu patrila k Ceskoslovensku. V jej bohatom polnohospodarskom okoli bolo dost jedla a ujo Laci ako lekar v nedalekom Hrachove, ktore aj pocas vojny patrilo Slovensku. Musel tam ist z Martina sa "schovat" , lebo v roku 1941 s Mikim a dalsimi komunistami, medzi inym aj buducim velkym zvieratom Rudolfom Strechajom tlaciili protivojnove letaky a sedel preto aj vo vezeni (s. aj kap. 5 . Strelingerovci). Mikimu to zachranilo zivot, lebo sa musel skryvat uz pred zaciatkom transportov a nam umoznilo snivat teraz o raji. Laciovci sa po oslobodeni Hrachova sice perstahovali do Rimavskej Soboty, co ale nebranilo, ze nadalej dostav ako honorar muku, chlieb, cukor, mlieko, maslo, sliepky, vsetko, co sme uz davno nemali, alebo len v homeopatickych davkach a za drahe peniaze. V Rimavskej Sobote sme videli jeden druh, este k tomu dosiahnutelneho raja. Mozno, ze tam otec pride konecne aj k cienej kave! Medzi Breznom a Tisovcom este nepremavali vlaky, lebo Nemci znicili pri ustupe v tomto horskom kraji viacere zeleznicne mosty. Na plochej krajine z Tisovca do Rimavskej Soboty siel uz vlak. Vsetky tieto udaje sme, potazne otec ziskal z rozhovorov s mnohymi ludmi. Noviny neboli, telefon a rozhlas este nefungovali. Bolo treba sa vypytovat a dostat k osobam, ktore poznali niekoho, ktory tam bol. Ludia boli ochotni, väcsinou radi pomahali, a tento postup, tieto „media“ boli dost spolahlive. Potvrdilo sai, ze „informacia je moc“. Ludia sa radi citia mocni aj na tento sposob.

Tekto nasiel otec niekoho, kto viezol nieco do Tisovca, mal na voze pre nas miesto a bol ochotny nas tam zobraat za dobrue odplatu. Nasadli sme s nasimi ruksakmi do kryteho voza, co bolo vyhodne, lebo bol mrzky chladny den a mrholilo. Nemohli sme obdivovat pekne okolie, lebo nam plachta a mraky zahalovali pohlad. Ale ani sme nemali velmi zmysel pre prirodne krasy, predovsetkym sme chceli byt co najskor v Rimavskej Sobote. V Tisovci prestalo mrholit. Na stanici cakalo uz mnoho ludi. Samozrejme neexistoval cestovny poriadok. Bolo treba sa pytat, kde je vlak a prednostu stanice, kedy sem dojde a pojde zpät. Ale nesmelo sa ho prilis s tym otravovat, lebo mal aj inu robotu. Aj jemu sa muselo k cene listkov dodatocne zaplatit, aby nam ich vydal napriek preplnenemu vlaku. Po dlhom case, samozrejme o mnoho dlhsom, ako prednosta povodne udal, prisiel vlak. Napratali sme sa do nho. Znocu trvalo, kym sa konecne pohol. My muzi sme museli stat. Ja som si kedy-tedy mohol sadnut na mamine kolena. Na vlastne miesto som nemal pravo. Siel pomaly a dlho stal na zastavkach, a bohvie preco, aj medzi nimi. Nie vsade boli kolaje uz uplne vporiadku a asi museli sporovat s uhlim a niekedy cakat, kym tlak pary dostatocne stupne. S pokrocilym casom sme vyuzivali prestavky na malu a velku potrebu. Zeny na jednej, muzi na druhej strane. Nepomysliet, ako to bolo v transportoch do koncntrakov. Ked sme stali v Hrachove, vedeli sme, ze sme uz blizko nasho ciela. Po niekolkych hodinach sme prekonali tych okolo 40 km medzi Tisovcom a Rimavskou Sobotou a neskoro vecer dorazili do nasho ciela.

Laciovci byvali v pravdepodobne najkrajsom byte v Rimavskej Sobote. Priamo na vrchole obdlznikoveho hlavneho namestia. Z balkonu sa asi drzali slavnostne reci. Patril hlavnemu nyilasovcovi, advokatovi, kotr usiel pred Cervenou Armadou. Velky salon s peknymi stukaturami sa zmenil na hromadn ubytovnu. Spalo a cez den zilo v nom do pätnast ludi. Bez problemu sa aj pre nas tam naslo este miesto. Mama spala s tetou Ellou v jednej z viacerych oddelenych spalni. Obyvatelia salonu sa striedali. Urcity cas tam stravil Lajo Sulc, ktory bol neskor pod Mikim redaktorom „Narodnej Obrany“. Dlhsie tam bol aj Ellin ujec Bubo Klein, o ktorom uz bola rec (kap. 3 - Dalsi pribuzni a transporty do smrti). so synom Arturom. Napriek Bubovej nesmiernej sikovnosti a presibanosti sa mu nepodarilo zachranit jeho zenu. Artur mal otvorenu zapalenu ranu na jednom ramene, ktora sa nechcela hojit. Myslim, ze aj kost bola infikovana. Najmä v noci zavijal od bolesti. Mama sa na to nemohla divat. Laci sa viac venoval politike ako medicine, ale tak ci tak vtedy este neboli antibiotika, a tak ho prenechal jeho osudu. Medzi prechodnymi hostami bol aj jeden rumunsky zidovsky lekar, dostojnik. Bohvie ako sa aj takyto cudzi ludia tam dostali. Ale vsetci sme boli radi a stastni, ze sme prezili. Mama sa ho spytala, ci nemoze tomuto ubohemu chlapcovi nejako pomoct. Povedal, ze Artur nema odhanat muchy od rany a nema mat strach, ked sa ukazu ich larvy. Ranu ma kazdy den na kratko vystrict na slnko. A skutocne, po niekolkych dnoch sa ukazali male cerviky, musie larvy, ktore sa s chutou na rane pasli. Rana prestala hnisat, bola cistejsia a zacala sa hojit. V sucasnosti, so zlyhajucimi antibiotikami sa vraciame k tejto metode. Teraz viemeaj, ze vitamin D, ktory vznikne ucinkom slnka, podporuje hojenie.


(1) Horna cast namestia v Rimavsjeh Sobote. V dome s balkonom byvali Laciovci. S vdako z www.e-obce.sk/obec/rimavskasobota/fotky/2052.html, e-mail-adresa na prosbu o povolennie nevypatratelna. Foto zu pouzite aj inymi zaujemcami.

Horna cast namestia v Rimavsjeh Sobote. V dome s balkonom byvali Laciovci. S vdako z www.e-obce.sk/obec/rimavskasobota/fotky/2052.html, e-mail-adresa na prosbu o povolennie nevypatratelna. Foto zu pouzite aj inymi zaujemcami.

  
Mama prevzala varenie. Snad sa tito „divoki“ hostia nejak podielali na vydavkoch, ale urcite do velkej miery Laciovci u- a vydrziavali tento hostinec. Ich dom bol uz vzdy otvoreny a boli velkorysi hostitelia nielen pre rodinu. Tak boli u nich na zaciatku vojny komunisti, ktori ich a Mikiho viedli do nebezpecnych podujati, ale ktori ich nechceli poznat pocas procesov v pätdesiatich rokoch (s. kap 23 - Procesy). Po vojne stravil u nich na ceste do Ameriky cakajuc na papiere tyzdne, ked nie mesiace, jeden zidovsky, rusovlasy, rusky lekar, ktory varoval pred Rusmi a komunizmom a prehovaral kazdeho rozumneho, aby ho nasledoval. Bohuzial bez uspechu, potazne az hodne neskor.

V Rimavskej Sobote zacal pre mna ohromne pekny, pestry, zaujimavy zivot. Bol vitanym protikladom k mojej viacmesacnej osamelosti a obmedzenosti v bunkri, kde som travil cas ako dive zviera v klietke. Jano, ako vzdy, mal uz plno priatelov. Cele dni, ked zacala skola len poobedia, sme stravili s nimi tiahnuc cez cele mesto a okolie ako hlucka divych zvierat. Najviac nas zaujimali zbrane, naboje a municia. Kratko po prechode frontu sme ich lahko nasli v rozbitych, polozrucanych domoch, alebo volne roztrusene na poliach a lukach. Na zabavu sme ich privadzali k vybuchu. Najjednoduchsie bolo, vytiahnut z naboja do pusiek a automatov patron, odobrat trochu pusneho prachu, rozsirit otvor a strcit ho pokryty odobratym pusnym prachoopacne hlbsie do naboja, zapalit a rychlo odhodit alebo polozit v urcitom smere. Po chvili presiel ohen nadol a patron vybuchol. Samozrejme naboj neletel daleko, ale tom v kratkom case, kym patron vybuchol, musel sa „strelec“ skryt a z bezpecnej vzialenosti sme vsetci pozorovali, ako daleko naboj leti. Otvor nesmel byt prilis velky, a pomer medzi odobratym a ponechanym pusnym prachom bol tiez dolezity, ked mal naboj trafit vzdialeny ciel. Raz som prilis dlho drzal patron v ruke, alebo ohen rychlo preskocil, a tak mi vybuchol este v ruke a kapsla mi vypalila ranu do pravej dlane. Dlho trvalo, kym sa zahojila. Samozrejme som neprezradil, ako vznikla. Tazsie a nebezpecnejsie to bolo s delovym strelivom. Uz vybrat naboj nebolo lahke. Na zapalenie sme pouzivali vybusnu snuru, ktoru sme len zriedka nasli, alebo pusny prach z inych patronov. Na suchom podklade sme spravili z neho ciaru k patronu, ktory sme pripravili na vybuch. Z velkych delovych patronov sme nedokazali vybrat naboj, a tak sme ich neposkodene nechali vybuchnut. Pre istotu v polozburanych budovach. Radost sme mali, ked delova gula spravila novu dieru do muru. Najnebespecnejsie bolo vybrat z miny zapalku. Ovladal to len najskusenejsi, najodvazenejsi majster, ktoreho sme za to primerane obdivovali. Ani Jano sa na to neodvazil, a aj mne to zakazal. Chvalabohu sa nam nikdy neprihodil väcsi uraz. S obsahom miny sme zalozili ohen, pri ktorom sme sa ohrievali a susili.


(2) Duro (vpravo) a Jano priblizne v tom case.

Duro (vpravo) a Jano priblizne v tom case.

 
Zabavali sme sa aj tym, ze sme sledovali ruskych vojakov s ich priatelkami, väcsinou prostitutkami. Bola jar a tak nebola nudza na prislusne objekty. Bud sme uz v strede mesta pozorovali, ked sa scuchavali, Jano bol zvlast dobry odbornik na to, alebo sme cakali na nich na chodnikoch, ktore viedli ku krikom a inym skrysam. Potom sme ich otvorene alebo skryto sledovali a sa necakane objavili, ked sme predpokladali, ze s tym zacnu. Raz nam jeden z vojakov hrozil pistolou, a tak sme tuto hru radsej zanechali.

Nie dlho po nasom prichode zacala bohuzial skola. Prinajmenej prve tri triedy sme boli dohromady, dobre vyse sto ziakov. Mnoho sme sa nemohli ucit, ale znovu som si spomenul na pismo. Cital som perfektne, v pocitani som nebol zly, takze moje tazkosti s pisanim prekvapili tak ucitelov ako spoluziakov, ktori nevedeli, ze som tento druhy skolsky rok stravil prakticky bez skoly. Mna na druhej strane prekvapilo, ked som od jednej nie skaredej spoluziacky dostal prvy lubostny list. Ponukla sa, ze mi pomoze pri pisani. List mal byt isto aj dokazom tejto jej schopnosti, o ktorej som nepochyboval. Len som nechapal, co na mne vidi, na cloveku, ktori nevie dobre pisat, a najmä som nevedel, co mam s tym zacat. Aj Jano mi dal vediet, ze chlapcovi, ktory sa venuje tak vaznym veciam ako vybuchu municie, sa nepatri zaoberat s dievcatami. A tak som sa zdrzal reakcie.

Domov a doma
Seite 19
Seite 19 wird geladen
1.18.  PATRANIE po stratenych a zachranenych zivotoch - priestor – Domov a doma.

Koniec vojny sme zazili v Rimavsej Sobote. Na namesti pred a pod nami zacala vecer velka spontanna oslava. Strielali do vzduchu. Na ohnostroj nebol material. Aj ked sme mali chut, neodvazili sme sa uprostred nazhromazdenych ludi demonstrovat nase pyrotechnicke umenie. Otec nebol s nami, lebo odisiel do Martina, ktory bol nedlho oslobodeny, aby organizovat nas navrat. Po niekolkych dnoch prisiel zpät a nam rozpraval, co a ako to tam nasiel. Potom chcel hovorit len s mamou a mnou. Zdelil nam, ze Palko zomrel. Uz davno sme sa cudovali a znepokojovali, preco sa nehlasi. Nachadzali sme na to dovody, lebo na jeho smrt sme sa neodvazili, nechceli mysliet. Otec to vedel uz davno. Dozvedel sa to pri straziach na Dvoch Vodach, ale nam to nechcel prezradit, aby nas smutok neoslabil a nezmensil nasu chut dalej zit a o to bojovat. Otec bol silny clovek, ze sa mohol tak ovladat a tuto stratu sam znasat. 
O to vzacnejsi sa stal pre nas posledny znak Palkovho zivota, list, ktory nam poslal este z Blatnice pri vchode do Gaderskej Doliny.


(1) Palkov posledny znak zivota.

Palkov posledny znak zivota.

   Drahi Rodicia a Petko!

Zdelujem Vam, ze som v Gaderi a mam sa obstoj-
ne. - Opapa je ttiez v Blatnici a budem sa aj
onho starat.-O nas nemajte strach. Nemci nej-
du do hor, len Vy si dajte pozor na seba.-
 Bozkava Vas aj Petka mnohokrat, Vas
                                       
                                             Palko

S jeho mladistvou neskusenostou a idealizmom falosne posudzoval situaciu. Nemci prisli tak daleko a pri obrane vchodu do krasnej Gaderskej Doliny padol aj Palko. Stary otec ho prezil o niekolko mesiacov a zomrel az pri pochode z koncentracneho tabora v Mauthausene.


(2) Palkov nahrobny kamen. Palkove pozostatky sa nenasli. Pre otca to bolo neznesitelne prikorie. Nejako si zadovazil neidentifikovanu mrtvolu zo spolocneho hrobu padlych pri vchode do Gaderskej Doliny, ktora vekom a pohlavim priblizne zodpovedala Palkovi. Pri poslednej navsteve hrobu sme sa zhodli s dcerou Corinne, ze nova tabulka s menom (vpravo) je na inom mieste ako povodna bronzova (vlavo), ktoru ukradli kvoli jej hodnote ako kovi. (Mimochodom nahrobna tabulka Henriho Dunanta, zakladatela Cerveneho Kriza tiez neni na spravnom mieste.) Nahrobny kamen stareho otca Josefa Eksteina (kap. 1. Porod: Predkovia, Rodicia a kap. 21: Rodinne stretnutie v Pribovciach o identite) odzrkadluju nielen komplikovane osobne osudy. Ako sa zda, Palkov "falosny" nahrobok pretrva najdalej.

Palkov nahrobny kamen. Palkove pozostatky sa nenasli. Pre otca to bolo neznesitelne prikorie. Nejako si zadovazil neidentifikovanu mrtvolu zo spolocneho hrobu padlych pri vchode do Gaderskej Doliny, ktora vekom a pohlavim priblizne zodpovedala Palkovi. Pri poslednej navsteve hrobu sme sa zhodli s dcerou Corinne, ze nova tabulka s menom (vpravo) je na inom mieste ako povodna bronzova (vlavo), ktoru ukradli kvoli jej hodnote ako kovi. (Mimochodom nahrobna tabulka Henriho Dunanta, zakladatela Cerveneho Kriza tiez neni na spravnom mieste.) Nahrobny kamen stareho otca Josefa Eksteina (kap. 1. Porod: Predkovia, Rodicia a kap. 21: Rodinne stretnutie v Pribovciach o identite) odzrkadluju nielen komplikovane osobne osudy. Ako sa zda, Palkov "falosny" nahrobok pretrva najdalej.

  
Po niekolkych dnoch prisiel pre nas z Martina kryty voz s konmi a s majitelom ako kocisom. Medzi Rimavskou Sobotou a Tisovcom a medzi Breznom a Banskou Bystricou uz premavali vlaky, ale medzi Tisovcom a Breznom, a najmä Banskou Bystricou a Martinom bola trat edste vzdy prerusena, a tak bolo jednoduchsie celu cestu ist vozom. Okrem nasich ruksakov sme mali snad jednu kysnu. Na druhe rano sme sa vydali na cestu. Az skoro po Hnustu viedla cez polia a luky. Teraz sme videli, preco bol tento kraj tak plodny a bohaty, preco tu mali vzdy dost potravin. Po Hnusti zacali kopce a lesy. Na rozdiel od cesty tam bol teraz pekny, teply jarny den, a tak sme mohli obdivovat uzke udolie, medzi nie vysokymi vrchmi bez hol,i pokrytymi hustymi, na zaciatku miesanymi, za Tisovcom ihlicnatymi lesmi. Cesta bola uz lepsia ako pred par tyzdnami, ked sme sli nadol. Ciastocne viedla vedla rieky. Vystupili sme len na zvlast peknych miestach vedla potokov alebo rieky, aby sme, kone a my mohli jest a pit. K veceru sme prisli pri Brezne do sirokeho Pohronia s uzkymi poliami a velkymi lukami. Pri Lopeji, kde sa odbocuje do Dolnej a Hornej Lehoty sme prechadzali na provizornom mostiku cez zakopy, ktore nas tak dlho zadrzali v horach a nam stazili zivot. Nechceli sme sa zdrziavat tym, ze by sme odbocili tych styri-pät kilometrov do Dolnej Lehoty, pozriet ako teraz vyzera a co robia nasi Dolnanovci. Tak my ako aj nas povoznik sme sa chceli tak rychlo, ako len mozno dostat domov, do Martina. Ked sa chylila tma, prespali sme v nejakej dedine u sedliakov, u ktorych mohli aj kone spat v mastali. Na ranajky sme dostali cerstve mlieko a snad nieco aj na cestu, aj ked sme boli zasobeni od Laciovcov z Rimavskej Soboty. Na druhy den sme prespali za Banskou Bysricou pred Harmancom. Ked sme sli cez Bansku Bystricu, spominali sme na Kaudlovcov, ktorych chytili Nemci v jednej nedalekej dedine, a ktorych uz nikdy nemozme navstivit v ich peknom byte na hlacnom namesti.

Cesta z Pohronia cez Harmanec do Turca nebola vtedy asfaltka. Bola este viac poskodena, rozbita ako medzi Tisovcom a Breznom. Kedy-tedy sme videli a krizovali rozburane zeleznicne mosty a vhchody do tunelov.Tu sme sli medzi skutocnymi vrchami, a nie ako za Hnustou medzi kopcami. Casto sme museli zostupit z voza, aby sa kone mohli lepsie vyhnut prekazkam, a ked bola cesta prilis strma, aby sme im ulahcili tahanie. Boli sme celkom radi, ze sme si mohli pretiahnut udy. Nadalej bolo pekne pocasie, luky boli posiate kvetami v roznych farbach a tych malo listnatych stromov ako aj ihlicnate na okrajoch a vrcholoch mali cesrstvu zelenu farbu. Kde-tu, na turciankej strane viac, kvitli ovocne stromy v ich jemnych farbach. Jar sa neprebudzala, ale uz zvitazila. Len uplne hore na  na severnom svahu priesmyku boli este zbytky snehu. Rychlost koni s vozom nepresahuje velmi prirodzenu pesiakovu, a tak sme mohli dokladne vnimat, pozorovat a uzivat tieto krasy.

Ale nebol to len pekny, bezstarostny vylet. Na Pohroni sme stretavali konske povozy, ktore viezli niekoho alebo nieco medzi susednymi dedinami. Ale cez Harmanec sme boli sami. Obavali sme sa Vlasovcov, ktori sa vraj schovavali v okolitych horach, a nejakych zabudnutych nemeckych vojakov. Nielen kvoli krasam sme ostro pozorovali okolie, nerobili dlhe prestavky a snazili sa, aby kone sli co najrychlejsie. Otec mal revolver a aj povoznik nejaku zbran. Ci by nam to bolo pomohlo, alebo skor naopak?

V myslienkach a v rozhovore sme sa zaoberali Palkom a jeho smrtou. Citili sme sa vinni, ze bez neho zazivame slobodu a pekne stranky zivota. Otec s nami znovu prezival smutok a zial. Rodicia si vycitali, ze nezamedzili Palkovu dobrovolnu vojencinu, ja, ze som sa s nim hadal a nerobil vzdy, co chcel. Ale okolite krasy a zaujimavosti, pocit slobody, volnosti, radost z prezitia rusili a prerusovali nase temne pocity a myslienky, a cim viac sme sa blizili Martinu, tym viac sme boli netrpezlivi a zvedavi, co nas ockava, a tesili sa na domov. Za Harmancom, pred Hornou Stubnou sme nielen zazreili obrysy znamych vrchov, ale aj citili a vonali, ze sme v Turci. Tento zvlastny pocit, dojem, tato pohoda, asi viedli aj nasho prastareho otca Neumanna a stareho otca Langera k tomu, ze sa tu usadili. Bez prenasledovania a vojny by sa tu dalo dobre zit.


(3) Turiec; S vdakou z slovakia.travel/narodny-park-velka-fatra. Neznama e-mail- adresa, o poziadanie povoenia k uverejneniu.

Turiec; S vdakou z slovakia.travel/narodny-park-velka-fatra. Neznama e-mail- adresa, o poziadanie povoenia k uverejneniu.

 
Nas dom bol prazdny a spinavy, mastal bez koni. Moje dve macky, ktore som mal tak rad, skoncili vo vojenskych myskach vyhladovanych vojakov. V prostriedku verandy stala moja poskodena truhla bez hraciek. Okolo nej lezali roztrhane zbytky „Slniecka“,. Zazrak, ze s nimi nekurili. Po knihach ziadna stopa. Kde su moji prekrasny „Broucci“, ktorych som dostal od pani Fischerovej-Frolikovej k narodeninam, kde „Bambi“, „Budkacik a Dupkacik“, „Valibuk, Lomidrevo a Loktibrada“ a ine poklady? Rodicia ma utesovali, ze knihy sa daju kupit. Najhorsie, najtazsie bolo, ze Palko nebol s nami a uz nikdy nebude.

Pre nas, ktori sme vyviazli smrti, zacal novy zivot.

HLADANIE - Po vojne novy zivot - Namen est omen a patria est … a moja identita
Seite 20
Seite 20 wird geladen
2.  HLADANIE - Po vojne novy zivot - Namen est omen a patria est … a moja identita

Za mojim priezviskom sa skryva kus dejin rodiny a nieco z vlastnosti jej prislusnikov, mna nevynimajuc. Nepoukazuje na povolanie ako Kovac, Uhliar, alebo na telesne a charakterove crty ako Silny a Stur. Pocas vlady cisara Jozefa II. s jeho osvieteneckou snahou o rovnopravnost a o zjednodusenie a vykonnost statnej spravy, udelil nejaky uradnik mojmu davnemu predkovi nemecke priezvisko Eckstein. Alebo si ho mohol sam volit? Uprostred slovanskeho obyvatelstva s vlatnymi slovanskymi priezviskami zarucovalo to, ked nie nerovnost, tak prinajmenejzvlatnost. Ale obe strany, rakuska vrchnost a byvali zidovski poddani nemali nic proti tomu. Vrchnost chcela rozsirit a zarucit moc vdacnymi obcanmi a tito vitali, ze patria k vladnucej reci, neskor narodnosti. Davalo im to prechodnu istotu. V podstate dufala vladnuca nemcky hovoriaca vrstva, ze sa presadi jej rec a po 1848 madarcina- jeden zo zdrojov neskorsej opravnenej slovenskej nespokojnosti  

Ked som s dcerou Corinne navstivil byvaly zidovsky cintorin v Martine (vid  kap.2 -Porod, predkovia, rodicia) na zbytku nahrobneho kamen stareho otca stalo "Josef Ekstein". Sotva to bol povodny sposob, skor uz iekto z predkov prisposobil svoje meno slovenskej vyslovnosti. Mozno otec nechcel hnevat svojich nemeckych zakaznikov takymto ruhanim a zmenil ho na "praveho" Eckstein. Eckstein sa aj lepsie hodilo k jeho menu Armin. Netusil, ze to nie je posledna zmena, ale aspon sa cvicil v tom. 


(1) Leziaci nahrobny kamen mojho stareho otca Josefa E(c)ksteina. Foro dcera Corinne.

Leziaci nahrobny kamen mojho stareho otca Josefa E(c)ksteina

Nasledovna zmena nebola celkom uradna. Ked sme utekali pred Nemcami z Martina na Pohronie (kap. 11. V Dolnej Lehote a nad nou), otec zadovazil falosne legitimacie na meno Cierny. Pomohlo nam prezit vojnu. V Rimavskej Sobote sme boli znovu Ecksteinovci.

Po vojne zacala u mnohych zidov nova vlna snahy o  rovnost, spojena väcsinou s nadejou na prisposobenie, asimilaciu krestanskym spoluobcanom. Nielen moj otec chcel skoncit so zivotonebezpecnym zidovstvom, co bolo jeho davnou tuzbou (vid. kap.7 - Pokrstenie). K tomu patrila aj zmena "zidovskeho" mena. Co bolo blizsie, ako uz z vdacnosti ostat pri mene Cierny, Ale nie, otec sa nechcel neustale rozpamätavat na tazke casy, a este dolezitejsie, nebolo to pre nho dost univerzalne kvoli mäkcenu. Clovek  nikdy nevie, co pride, a ked sa uz meni meno, tak dokladne, vhodne na vsetky prilezitosti a reci. (Ci tak uvazoval, ked nam davali mena Pavol a Peter?) Po dlhom hladani a premyslani sa rodicia tozhodli pre meno Marko - kratke, zname vo vsetkych europskych reciach - a k tomu zriedkave v nasom okoli, v Turci, takze nebudeme vystaveni otazkam o nasich pribuznych. Spolziaci to zobrali na vedomie s prekvapujucim kludom a nikde som nemal s tym tazkosti. Pravdepodobne sa to vseobecne bralo so zadostucinenim ako znak prisposobenia. Este k tomu sme s mamou chodili do kostola. Dokonca sesternicu Zuzku, ktora prisla z Ameriky, pokrstili zodpovedajuc prianiu a tlaku mojich rodicov. 

Ukazalo sa, ze otec mal vcelku pravdu. Po emigracii som nemal ani v Nemecku, ani vo Svajciarsku a na cestach v roznych krajinach tazkosti s priezviskom "Marko". Medzicasom byvaju tu mnohi Markovci z byvalej Juhoslavie. Len Taliani a talianski Svajciari by mali radsej Marco. Nemcki Svjaciari ich nasleduju a mienia, ze Marko je, ako u nich casto Marco - meno a Peter priezvisko. Ked som sa pocas praxe v Zweisimmen kratko hlasil v telefone "Marko, Zweisimmen", nie zriedka som pocul z druhej strany :"Dobry den pan Zweisimmen". Nielen pri predstavovani,  ale aj neskor mi ludia hovoria a pisu : Mily Marco.

Pre mna je skoro zivotne dolezite zit tak nezavislo ako sa len da a  riadit sa podla vnutorneho hlasu a nie prikazov roznych institucii. Tato potreba ma viedla do emigracie, ale zamedzila aj moju slubne zacatu akademicku karieru. Zodpoveda mi, ze pozostavam z viacerych povodov, narodnosti, reci, nabozenstiev a kultur - stalo sa mi to druhou kozou, v ktorej sa dobre citim. Kde som, co som nezvycajne casto menil, snazim sa zakorenit, co sa mi väcsinou dari. Ked sa vraciam, kde som byval, zil, stretavam priatelov a znamych a rozpamätavame sa na stare, dobre casy, ktore sme spolu prezili. Premenou znameho vyroku "Clovek ma tolko vlasti, kolko reci ovlada", mozem povedat, ze som mal tolko zivotov, kolko bydlisk. Asi by som nevydrzal byvat cely zivot na jednom mieste. Uz Cicero prehlasil: Vlast, domov je tam, kde sa clovek dobre citi..  

Dve udalosti ilustruju moje polozenie. Raz v kazni spomenula protestantska fararka nejaku historku z biblie. Jej vyklad sa mi nepozdaval, a tak som ju zavolal. Bola prekvapena a cudovala sa, ako som k tomu prisiel. K mojmu zidovskemu povodu som sa vtedy este neodvazil priznat. Chcel som vediet k tomu aj mienku rabina. Ked pocul o co ide, spytal sa ma, ci som zid. Ked som povedal, ze ano, ale pokrsteny, odmietol so mnou hovorit. Ukazal tvrdost, ktora sa tyka vsetkych odrodilcov. Asi je druhou stranou zidovskeho zrieknutia misionarstva. Znamy priklad na to je osud Spinozu. (Iny rabin neskor tvrdil opak - raz zid, vzdy zid. Roznorodost mienky patri tak k rabinom ako zidovstvu.)

Tato autobiografia je moje prve verejne vyznanie mojho zidovskeho povodu.

Rodinne stretnutie v Pribovciach o identite
Seite 21
Seite 21 wird geladen
2.1.  HLADANIE - Po vojne novy zivot - Namen est omen a patria est … a moja identita – Rodinne stretnutie v Pribovciach o identite.


(1) Hostinec s obchodom v Pribovciach. Vytah z pohlsdnice (dolu). Jej zdroj sa zu neda zistit.

Hostinec s obchodom v Pribovciach. Vytah z pohlsdnice (dolu). Jej zdroj sa zu neda zistit.

 
V roku 1997 som zorganizoval stretnutie potomkov nasho prastareho otca Neumanna z USA, Irska, Svedska, Svajciarska, Izraelu a Slovenska. Stretli sme sa v Pribovciach, kde stal jeho hostinec. Nadarmo sme ho hladali – uz ho davno zburali. Byvali sme skoro vsetci v nedalekych Benciach, v zrenovovanej a prestavanej kurii grofa Benickeho. Odtial sme podujimali vylety do pekneho, väcsine neznameho okolia. Jedno popoludnie sme venovali rodinnemu kmenu, kde mozno, doprevadzanemu zachovalenymi fotografiami roznych clenov pocetnych vetvi rodiny. Druhe popoludnie sme venovali problemom nasej zidovskej identity. Dolu su prispevky mojej vetvy pocnuc dcerou Corinne, cez syna Daniela, manzelku Silviu, konciac mnou.


(2) 42 ucastnikov stretnutia.

42 ucastnikov stretnutia.

 Corinne

O mojom povode ako (polo-) zidovka som sa dozvedela az v puberte, ked som na fotografii nahrobku otcovho brata citala meno Pavol Eckstein. Tento objav ma neotriasol, ako sa obavala moja stara mama a nierktori jej znami. Naopak, bola som na to velmi hrda. Ako vasnivy citatel, mala som rada zidovskych spisovatelov a velmi si priala spoznat nejaku zidovsku rodinu. Ake prekvapenie, pocit a vedomie, ze som v nej vyrastla! Niektore nase zvyky sa mi zrazu zdali typicky zidovske;

  • nase pestovanie a kultura diskusie o dusevnych (a casto aj inych) problemoch vecne miesanie sa mojich starych rodicov a aj inych clenov rodiny do nasich zalezitosti

  • dolezitost vedomosti

    Ako som uz spomenula, som hrda na moje zidovske korene, ale rozumiem aj obavy mojho otca. Vlastne zazitky ovplyvnuju identitu. Jeho zazitky ju sice ovplyvnuju ale neurcuju. Tym sa moja odlisuje od jeho a jeho vztahu k zidovstvu. Myslim, ze k tomu sa vyslovia aj ine prispevky. Berme to do uvahy aj v ich diskusii. Budme tolerantni, lebo inac to skonci typickou zidovskou rodinnou zvadou. A to by bola skoda.


    (3) Pohladnica z Priboviec okolo zaciatku 20. storocia. Langerovsky hostinec s obchodom a jedna z prvych parnych pil na uzemi Uhorska. Ako vidno, tak Pribovce ako aj stary otec boli velmi pokrokovi.

Pohladnica z Priboviec okolo zaciatku 20. storocia. Langerovsky hostinec s obchodom a jedna z prvych parnych pil na uzemi Uhorska. Ako vidno, tak Pribovce ako aj stary otec boli velmi pokrokovi.

 

Daniel

Nezid v zidovskej rodine – kukucka v cudzom hniezde? 

Nikdy by ma nebolo napadlo hovorit o mojom vztahu k zidovstvu a mojmu nevlastnemu otcovi, keby ma nebol vyzval k tomu. Prial si, aby som o tom hovoril pri tomto  shromazdeni.

Najprv som odovodnene myslel, ja nemam k tomu co povedat. Zdalo sa mi, ze tato tema predpoklada hovorit o tazkostiach, ked spoluziju dve rozne zivotne kultury s roznymi tradiciami a pravidlami. Ale my nezijeme podla zidovskej tradicie. 

Spravme krok zpät v mojiej zivotnej dejine, ked sa vobec da hovorit u 32-rocneho o dejine. Bol som nieco vyse 20, ked som sa dozvedel, ze moj otec je zid. (Ked mala Corinne dvanast rokov, pozerala so starkou stare rodinne fotografie. Nasla fotku nahrobku, na ktorom stalo meno "Pavol Eckstein" a sa ju spytala: "Kto to je?".  "Brat tvojho otca" odpovedala stara mama. "Ale my sme predsa Marko?" A tak vysla macka z vreca.)


(4) Palkov nahrobok na Povstaleckom cintorine pri Priekope.

Palkov nahrobok na Povstaleckom cintorine pri Priekope.

Neprekvapilo ma tak, ze niekto z rodiny ma zidovske korene, ako to, ze mi to nepovedali. Snad mali tazke zazitky, na ktore sa nechceli rozpamätavat, bolo moje vysvetlenie pre ich dlhe mlcanie. Luhal by som, keby som tvrdil, ze ma nezaujimalo, co prezili moji rodinni prislusnici. Ale neodvazil som sa pytat. Ani mojho otca, ani jeho slovensku matku, ktoru sme volali "Starka" na rozdiel od starych matiek "Grossmutter" (mamina matka) a "Oma" (matka mojho vlastneho otca). Bal som sa, ze ju tym poranim. Az neskor som sa dozvedel, ze ona by nam to bola rada prezradila, ale z roznych dovodov sa toho bala.

Nezid v rodine so zidmi - samozrejme to vzbudi otazku identity. K tomu mozem povedat nasledovne: Ako dieta som casto travil prazdniny u starych rodicov z matkinej strany. Ich pevna viera mala urcite vplyv na mna, ale v podstate som vyrastol vo velmi liberalnom prostredi. Sposobilo to, ze mam otvoreny vztah k inym kulturam a sposobom zivota. Do styku so zidovskou tradiciou som pozoruhodne neprisiel vo vlastnej rodine, ale daleko od nej. Pred par rokmi som stravil niekolko tyzdnov v jednej zidovskej rodine na Novom Zelande, Pochadzaju z Holandska. Cela rodina sa podradovala prisnym nabozenskym predpisom a ceremoniam. Tam somm spoznal symbolicky charakter ovcich kosti, jablkoveho kompotu. Aj ked som to akceptoval, bolo mi stale jasnejsie, ze aj ked nie som proti nabozenskym prespisom, chyba mi schopnost ich dorziavat a sa podla nich spravat.

My nezidia v zidovskej rodine - drzime sa len v jednom zidovskej tradicie, a to ostreho argumentovania. Mame vasnive diskusie o dolezitych zivotnych otazkac. Casto len z radosti aby sme ostrili nase myslenie. Tato vyssia skola vymeny nazorov bola dobrym zakladom mojho studentskeho zivota. Mam rad slovnu zabavu, provokovanie, diskusie, ulohu "advocatus diaboli", ako cvicenie obrany vlastnej mienky. Ale zaroven respektujem aj ine nazory. Je to fascinujuci sposob vyjasnovania myslieonk bez straty prisposoblivosti a tolerancie. 

Ked som sa dozvedel o otcovych zidovskych korenoch, stratil som citovu vzdialenost k hrozam holocaustu. Dovtedy som o tom vedel len z knih a filmov. Zatazujuce historicke udalosti vyvolavaju tuto rozumovu vzdialnos, kedze sa nejedna o vlastne zazitky. Ako dvadsatrocny som sa dozvedel o otcovej minulosti. Zdalo sa, ze sa u mna nic nezmenilo. Ale pocas rokov, najmä pri priprave na toto stretnutie som skusal cast dejin posudzovat ocami prislusnikov mojej rodiny. Aj ked som to velmi bolestne s nimi nezazil, citim sa este blizsie k nim a ich minulosti. Citova vzdialenost zmizla. 


(5) Von rechts Silvia, Daniel, Corinne und Peter bei ihren Reden in Benice

Silvia, Daniel, Corinne a Peter pri ich reciach v Beniciach.

 
Silvia

Zosobasena so zidom (a jeho rodicmi)

Uz sme hodne poculi o identite. Moja sa nezaklada na nabozenstve. Nemala som problem sa zosobasit so zidom. Mala som viac tazkosti, ked som si brala mojho prveho muza, protestanta. Vtedy som bola este dobrou katolickou. Preto moja matka nechcela prist na protestantsku svadbu. Prisla, lebo jej moji siedmi bratia vypovedali vojnu, Potom, co som musela pocut na pohrebe mojho muza, ze nie je zazrak, ze zomrel pri nehode, ked si katolicka zobrala takeho protestantskeho pohana, zmenila som moj vztah nielen k tomuto nabozenstvu. 

Ked sa nad tym zamyslam, mala som od ranneho detstva vztahy k zidom. Pocas vojny zila s nami zidovska matka s jej dvomi detmi. Zda sa, ze zidia krizuju moju castu, kde aj idem. Z desiatich knih, ktore citam, je prinajmenej polovica od zidovskych autorov, bez toho, ze by som to tusila na zaciatku. Ked som hladala miesto v jednej banke v Zürichu, az pri prijimacom rozhovore s jej riaditelom vysvitlo, ze patri zidom. Normalne sa zamestnavatelia nepytaju na nabozenstvo ich zamestnancov, ale na moje prekvapenie, on chcel vediet vsetko. Samozrejme som tam cenila dodatocne volne dni pocas zidovskych sviatkov. Po niekolkych rokoch, v Zeneve som  mala zidovsku spolupracovnicku. Este vzdy si piseme. A ked som sa vratila do Zürichu, zalubila som sa - samozrejme do zida menom Peter Marko. Na zaciatku som to tiez nevedela. Peter mi to povedal len neskorsie, ked sa ma pytal, ci by som si zobrala zida za muza. Prekvapilo ma to tak isto, ako ked sa ma riaditel banky pytal na moje nabozenstvo. Pokial som badala, Peter bol zvlastna osoba, inac by som sa s nim nebola zosobasila, ale nie typ, ktory ide kazdu sobotu do synagogy, alebo od piatku vecera sa zdraha niecoho sa dotknut, nieco robit, lebo by som mala  tazkosti s niekym takym zit. Ale inac nemam nic proti tomu, kazdy ma zit na sposob, ktory mu vyhovuje.

Petrovo zidovstvo nebolo pre mna  nikdy problemom. V tom ohlade som nemala ani s jeho rodicmi. Bohuzial mali zvyk sa do vsetkeho miesat, co sme robili, na co som z domu nebola zvyknuta. Vtedy som myslela, ze je to typicky zidovske. Napriklad moji rodicia by sa neodvazili pytat, ako je to s nasimi financnymi zalezitostami, co Petrtovi rodicia robili pravidelne a casto. Ked som v nasej praxi ziskala pohlad do zivota inych ludi, videla som, ze je tomu tak aj v mnohych nezidovskych rodinach.
  
Mnohi sa divia, ze nase deti dlho nevedeli o dejinach Petrovej rodiny. Prezila by som take vojnove hrozy, ktore ho este vzdy rusia v spanku, nejednala by som inac. Nase deti maju v tomro ohlade vyrastat tak bezstarostne, ako sa da a nebyt niecim zvlastnym. mimoriadnym. Daniel bol dostatocne zatazeny uz tym, ze vyrastal bez otca, ktoreho stratil ako trojmesacny. Ale nam bolo jasne, ze im to raz musime povedat. Stalo sa to prirodzene a v dobrom case, ako obaja potvrdzuju.

Byt zid alebo nezid nie je pre mna nabozensky problem. Na papieri som este vzdy katolicka, aj ked som bola sobasom s protestantom vtedy vylucena z cirkvi. Keby som teraz vystupila (co Peter nechce), kazdy by to akceptoval. Mali by sme byt tolerantnejsi, ci je niekto beloch alebo cernoch, akeho nabozenstva. Hlavne, ze je stastny. Ja som stastna, ze som sa dostala do tak zaujimavej rodiny, aj ked je niekedy namahave mat Petra za manzela. 
.

Peter 

Byt zidom - nebezpecie a zatazenie?


Moji prastari- a stari rodicia z otcovej strany zili ako jedini zidia nedaleko odtialto v dedinach Sklabina a Drazkovce. Ich deti vyrastali s krestanskymi detmi a samozrejme prebrali aj mnoho z ich zvykov. Z niektorych neboli Langerovci nadseni, napriklad, ked moj otec pil s jeho priatelmi. Ale ptispelo to nielen k tomu, ze sme sa my zachranili, ale aj niektori ini clenovia rodiny (kap. 6 - Nas podnik) . 

Prezili sme aj vdaka tomu, ze sme sa nechali pokrstit v roku 1942. Z krestanskej strany to nebolo samozrejmostou, lebo nie vsetci farari boli k tomu ochotni. Na stastie sme mali v Martine neobycajne poriadneho, cestneho evanjelickeho farara pana Bucku, nepriatela fasismu a rasizmu, ktory nas s radostou pokrstil. Neskor, po Slovenskom Narodnom Povstani zdielal osud nasho stareho otca Langera a zomrel v koncentracnom tabore Mauthausen (vid. kap. 7 - Pokrstenie).

Pamätna tabula pre pan farara Bucku na cirkevnom dome v Martine. Foto Corinne.

Od ranneho detstva bolo zidovstvo pre mna spojene s z vonku nanutenym nebezpecim. Branili sme sa tym, ze nie sme inaksi, menejcnnejsi ako krestania. Mozno zabili a predtym mucili mojho brata Palka, lebo objavili, ze mu chybal maly kus koze. Opustit zidovstvo bolo vyhodne a rozhodovalo o zivote a smrti. Napriklad nasi susedia boli miesane mazelstvo - on krestan, co im zachranovalo zivot. Jej brat s rodinou skoncil v Osviencime. Po vojne sme chceli potvrdit nasu rovnost a zit ako ini. Zmenili sme meno (vid. kap, 20 .- Po ojme movy zivot ...), rad som chodil do kostola, kde som sa dozvedel o zidovskom nabozenstve a nie v synagoge, a neemigrovali sme. Doma sme zili podla krestanskych zvykov a pravidiel a zo zidovstva ostalo dobre jedlo na zidovskych sviatkoch. Pri konfirmacnej vyucbe som bol tak usilovny, ze pan farar Cibulka dufal, ze pojdem v jeho stopach. Pocas "realne existujuceho socializmu" utlacovali vsetky nabozenstva, mnohi opustili cirkvu. My sme ostali. Otec myslel, ze nam zachranila zivot, ked sme boli prenasledovani, teraz je prenasledovana ona. Ostal som pritom a tak ja ako Silvia platime cirkevnu dan, aj ked ju formalne vylucili z katolickej cirkvi, lebo si brala nie mna, ale prveho manzela, protestanta! Nabozenstvo je pre mna, nie div, spojene aj s vyhodami a nevyhodami a ma profannu stranku.

Mnohi mienia, ze zidovstvo nie je nabozenskou zalezitostou a neda sa menit. Vzdy boli zidia, ktori ho z roznych dovodov skusali opustit. Niektori Neumannovci boli socialisti a komunisti, lebo mienili, ze ked bude vladnut rovnost a rovnopravnost, prestane aj utlacanie a prenasledovanie a vymiznu
nabozenske rozdiely. Nepamätam sa, az na cas, ked im to bolo nanutene od ich politickych sudruhov (vid kap. 21 - Procesy), ze by u mojich komunistickych ujcocv nabozenstvo hralo ulohu. Myslim, ze aj bez Hitlera by sme sa boli asimilovali, len o nieco menej bolestne. Necudo, ze ako clovek, ktory prezil prenasledovanie na vlastnej kozi, nie som nadseny byt zidom. Zidovstvo je u mna spojene s tazkou, neprijemnou, nebezpecnou minulostou. Moj brat zomrel hrdinsky. Je na pocudovanie, ze sa chcem od niecoho odputat, co bolo, je a bude nebzpecne? 

Pred tymto zhromazdenim sme boli na Pohroni, kde sme sa skryvali po Povstani. Isli sme po lukach, na ktorych som spolu s tamojsimi chlapcami pasol kravy. Raz sa chceli hrat s pohlavnym udom, ako jenie zriedkavo  v tom veku. Strasne som sa zlakol a bal, ze odhalia moje zidovstvo a my by sme sa tam nadarmo schovavali. Kricajuc a placus som bezal, pravdepodobne v podobnej situacii ako moj brat Palko pred smrtou, dolu do dediny k rodicom (vid. kap. 12 - Nebezpecna hra s pohlavnym udom). Kvoli podobnym zazitkom je zidovstvo nieco intimne, o com nerad hovorim. 

S ktorymi zidmi sa mam identifikovat? Medzi nami su dobri a zli, poriadni a klamari, velkodusni a vyuzivaci, talentovani a hlupi, liberalni a rasisti, nie inac ako u inych ludi. Nehraju zidovstvo, nabozenstvo, narodnost a rasa stale mensiu ulohu nielen pre mna? Podiela sa zidovstvo este nejako na mojom zivote?

Pre mna nie je lahke vyjadrovat taketo myslienky na tomto mieste, kde zili nasi predkovia v duchu zidovstva. Boli preto prenasledovani a preto dokonca aj zomreli. Najradsej by som mal pokoj od toho, ale nie je to mozne. Moja asimilacia ma svoju cenu. Ovplyvnovala a ovplyvnuje moj osud. Bez mojho problemu so zidovstvom by som bol istejsi, vyrovnanejsi, uspesnejsi. Na druhej strane som svojhlavnejsi, bojovnejsi, co sa prejavuje aj v odbornych diskusiach. Nie zriedkavo pocuvam, ze opravdiva diskusia zacina z po mojom prispevku. Je tato "chucpe" dosledkom utlacania, prenasledovania, prisposobovania?

Skusil som v kratkosti popisat moj vztah k zidovstvu. Chapem, ze ini s inymi zazitkami a skusenostami maju iny postoj. Aj keby sme mali ultraortodoxneho clena rodiny, pokusil by som sa pochopit jeho dovody k tomu. Dufam, ze by som ho neskusil presviedcat, ze sa myli. Moj brat Palko casto recitoval Petöfiho basen "Nezomriem v posteli" Nielen obaja, ale aj mnohi dalsi prislusnici nasej rodiny nasli taku smrt. Nechcem si od nikoho  nechat predpisovat ako mam zit, zomriet a byt pochovany.

.

Budovanie socializmu
Seite 22
Seite 22 wird geladen
2.2.  HLADANIE - Po vojne novy zivot - Namen est omen a patria est … a moja identita – Budovanie socializmu.

Boli sme spokojni s nasim zivotom, Za jeho zachranu sme dakovali sovietskej Cervenej Armade, armade najpokrokovejsej zeme na celom svete, lebo v nej budovali socialzmus a vladla komunisticka strana. Radovali sme sa, boli dokonca nadseni, ze aj nam je dopriate pomahat pri uskutocneni velkej tuzby ludstva po rovnosti, rovnopravnosti, rovnakych moznostiach, zakladom coho je spolocny majetok vyrobnych prostriedkov. Nie nadarmo o tom snili a sa o to usilovali uz od studentskych cias pred vojnou ujcovia Laci, Osi a Miki. Aki boli len mudri a predvidavi. Mnohi nepolepsitelni zaostalci a neveriaci slubenej krasnej buducnosti zbabelo usli do hmotne sice este vyvinutejsieho, ale politicky zaostaleho kapitalistickeho sveta, v ktorom mala vrstva vykoristuje väcsinu obyvatelstva a zije na jeho ukor.

Po nie dlhom case uzavreli hranice. Zidia mohli este emigrovat do noveho statu Izraelu - Stalin si to s nim este neccel pokazit. Dufal na protivahu ku kapitalisticky ovplynenym arabskym statom. Bola to mierumilovna moznost zbavit sa zidov, ktoru mnohi vyuzili. Ale ini boli unaveni z vojny, pohodlni a bali sa zacat niekde novy, neisty zivot. Verili na dobru buducnost doma. Emigranti potrebovali otca ako speditera. Niektori ho skusali prehovorit a pytali sa, na co caka. Medzi inym myslel, ze by tym poskodil povest jeho svagrov ako dobrych komunstov, co si od neho urcite nezaslulzili. Postupne sa pomery menili. Niektori podnikatelia, kapitalisti boli pre istotu uväzneni na prevychovu (ako aj nabozenski a ini reakcionari), aj ked sa, ako moj otec podielali na budovani socializmu. Väcsina obyvatelstva, nielen komunisti, dufala na lepsi zivot (uz na tomto svete). Prinajmenej sa to tak zdalo. Skoro nepretrzite sa nieco oslavovalo, v sprievodoch sa niesli obrazy Marxa, Engelsa, Lenina, Stalina a vodcov komunistickych stran z celeho sveta, skandovali sa ich mena a zelania dlheho zivota („so Stalinom na cele, budujeme vesele“), na oslavach sa spievalo „Ked uz mame, co sme chceli, do roboty zvesela, aby ti, co za nas mreli ...“ ale uplne bez ironie ako neskor v Nemecku „Es wird in die Hände gespuckt, wir steigen das Bruttosozialprodukt“, a tancovalo na uliciach, namestiach a v parkoch na druhej strane Dunaja. V amfiteatroch na devinskom a bratislavskom hrade vystupovali umelci a podporovali a udrziavali toto nadsenie.

Nasej rodine sa dobre darilo. Mali sme dojem, ze sme si to zasluzili po posledovani cez vojnu: Ujo Laci sa stal zastupcom poverenika zdravotnictva, Osi poverenika pre priemysel a obchod, Miki bol naprv sefredaktorom vojenskeho dennika "Obrana ludu", ktory bol pre jeho pestrost a zaujimavost najolubenejsimi novinami na Slovensku este pred „Pravdou“, organom komunistickej strany. Ci mala jeho uroven klesnut, alebo za jeho zasluhy, vymenovali ho za vojenskeho atase v Londyne. Moj otec dostal vdaka Osimu dobre, jeho schopnostiam zodpovedajuce miesto na poverenictve dopravy. Byvali sme v peknych bytoch. My sme „udrziavali“ Mikiho perfektne zariadeny byt jedneho znameho architekta, ktory bol sice nemcom ale aj zidom. Pre prve mu skonfiskovali dom, pre druhe neprezil vojnu. Ale stvorposchodovy dom by bol o nieco neskor v ramci boja proti kapitalizmu automaticky zostatneny.Jeho manzelka, bezdetna Nemka, najprv usla pred Cervenou Armadou do Rakuska, ale po case sa vratila. Bola to nahoda alebo zlomyslenost Mikiho komunistickych priatelov, lebo ona, sice bezvysledne, skusala bojovat proti zidovskemu okupatelovi jej bytu. Predpokladali sme, ze Miki s jeho schopnostami, zasluhami a spojeniami, aj ked opusti Londyn, samozrejme dostane ine miesto v diplomatickych sluzbach a my ostaneme v byte. Mimochodom k jeho zariadeniu patril aj Mikiho rukou pisany telefonny zoznam so vsetkymi cislami vtedajsich komunistickych velikasov s krstnymi menami, lebo, samozrejme si Miki s nimi tykal. Ja som nemal Zuzkinu chuzpe, ktora raz vecer, sama s priatelkami doma, zavolala Kremel a chcela vyjadrit svoj obdiv, vdaku a lasku sudruhovi Stalinovi. Myslela, ze tym lahsie zaspi .(Vtedy sa nevedelo, ze trpi pod nespavostou ako v mnohom jeho dvojca Hitler.) Spojili ju, ale nie priamo s nim. Nemal som americku, ale europsku vychovu, zazil Hitlera a nieco takeho by mi nikdy neprislo do umu..


(1) Zoka a Osi v Amerike.

Zoka a Osi v Amerike.

V tom case zacala vojna v Korei. Ako pocas svetovej vojny, otec znovu pocuval zapadny rozhlas a neveril uradnej verzii, ze ju zacali zapadni imperialisti. Aj v rodine pred mojimi ujcami musel ostat za pecou so svojimi pochybnostami. Imperialisti nam poslali aj mandelinku zemiakovu aby oslabili nase uspesne budovanie socializmu, o ktorej sme dovtedy nevedeli, ale rolnici davno uz proti nej bojovali.

Pubertaci Zuzka a ja sme nechceli zaostat, robit hanbu rodine. Ctiziadostivo sme sa podielali na budovani noveho, lepsieho sveta. Nie nahodou sme sa stali predsedami novej pionierskej organizacie na nasich skolach, chlapcenskej a dievcenskej, ktore boli paralelne vedla seba, oddelene len dvorom, na ktorom sme vasnivo hrali volejbal. Prihranie lopty ako aj rozhovory pri a po hre iskrili pubertackou erotikou, podobne ako v sprievodoch a spolocnych tancoch na oslavach. Pred prazdninami nam oznamili z centra pionierskej organizacie, ze niekto z nasich skol moze ist na mesiac do pionierskeho tabora v Arteku na Kryme, ktory bol ospevovany v novinach a casopisoch ako vrchol krasy a pohody. Kto moze prist do uvahy, ak nie veduci pionierskej organizacie? Zbytocne sme sa, aspon ja optimista, obaval, ze nas vynikajuci pomer so Zuzkou sa zakali, ked len jeden z nas tam pojde. Zhora vyvolili Zuzkinu zastupkynu, vazne dievca bez charizmy z dobrej robotnickej a komunistickej rodiny. (Po navrate drzala nic nehovoriaci, iste predpisany referat, a este viac zvaznela. Nechcela hovorit osobne o svojich zazitkoch, aj ked som pri jednej manifestacii na nu naliehal mojou langerovskou zvedavostou, co jej bolo ocividne neprijemne.) Podvedome,  sme citilii, ze schopnosti a zasluhy nie su rozhodujuce v tomto systeme, uvedomeit sme si to nedovolili.


(2) Prepubertacka Zuzka - uz badat buducu divu..

Prepubertacka Zuzka - uz badat buducu divu..

Nadsenie prinasalo aj zvlastne plody - niektori sa stali messugge. Jeden z nasich ucitelov, rusky, potazne ukrajinsky emigrant po vitazste Velkej Oktobrovej Revolucie, asi skor z naivneho presvedcenia, ako snahy vyrovnat tuto skvrnu, poslal v ramci akcie „vlast potrebuje banikov“ svojho jedineho syna, maleho, tenkeho, jemneho chlapca do banickej skoly. Samozrejme prisiel po dvoch rokoch zlomeny spät. Bolo by zaujimave vediet, co sa z neho stalo. Otec ho obetoval, ako chcel Abraham Izaka, co mu Boh v poslednej minute zamedzil, ate ateistickym casom zodpovedajuc sa u nasho maleho banika neobjavil ziaden anjel. Aj moj vtedajsi najlepsi priatel, tenky ako palicka, siel, ked nie na podnet, tak so suhlasom jeho otca, ktory nebol nikdy vojakom, do Zizkovej skoly, vojenskeho gymnazia. Na jeho obranu musim povedat, ze slubovali, ze najlepsi budu moct studovat na vybornej vojenskej vysokej skole, co vsak samozrejme nedodrzali, lebo potrebovali nielen banikov ale aj dostojnikov. Jeho kratka dostojnicka kariera skoncila vo väzeni, lebo ho falosne obvinili (vid aj nasledujuca kap. 23 - Procesy). Aj jeho vyvoj to pochopitelne neovplyvnilo prilis pozitivne. Otec v tom case najlepsej Zuzkinej priatelky, ziak a spolupracovnik velkeho linguistu Jacobsona, ktory tiez usiel v dvadsiatych rokoch zo Sovietskeho Sväzu pred komunistami do Ceskoslovenska, najprv zacal tiez nadsene budovat socializmus, kym to aj jemu poriadne neznechutili. Zanedlho mohol ako zazrakom opustit aj s rodinou socialisticky raj a emigrovat do Viedne.
  
Zacali pripravovat IX. sjazd slovenskej komunistickej strany, velku, nesmierne vyznamnu udalost. Tak ako v Sovietskom Sväze zvykom,  museli  „najlepsi“ pionieri z Bratislavy odovzdat pozdrav jeho ucastnikom a jeden z nich mal drzat "pozdravnu“ rec. Mali sme sutazit, kto napise najlepsiu. Mysleli sme, ze ju moze aj predniesi. Pri poslednej skuske nastupu precitali z desiatok spisanych pät najlepsich. Medzi nimi bola tak Zuzkina, ako aj moja, ale nikto z nas piatich nemohol recnit. Ked sme namasirovali do haly v "Parku kultury" na pobrezi Dunaja, recnil jeden z nasej skoly o dva roky mladsi odo mna, V prejave nebola ani jedna veta zo vsetkych nasich, nasemu veku zodpovedajucich. Boli v nom same bezvyznamne, nic nevyjadrujuce frazy. Znovu sme si nedovolili usudok, len sklamanie – strana vie, co robi. Ci pred alebo po tomto prejave sme za staleho potlesku uväzovali  na krk clenom ustredneho vyboru strany, ktori sedeli na stupnoch zvyvseneho podia, pioniersku satku. Ako mi pred nedavnom povedala Zuzka, ona uväzovala v prvom rade Bacilkovi, ktory hral neskor jednu z hlavnych uloh v Osiho osude, ja Ladislavovi Novomeskemu, basnikovi a byvalemu poverenikovi kultury, ktory uz bol odstaveny, kratko na to zatknuty a odsudeny.
Zlym znakom bolo, ze uz sedel v poslednom rade. Z vdaky mi venoval svoju najnovsiu zbierku basni – moj opatrny otec ju zanedlho vyhodil. V casoch, ktore prisli coskoro po tomto "vyznamnom" zjazde nam jeho kniha, este k tomu s venovanim, mohla skodit. Nevedeli sme, ci nam nepridu prehliadnut a prekutat byt, ako po Osiho zatknuti u Zoky.

V prazdninach medzi strednou skolou a gymnaziom sme budovali uprostred mesta maly park, kde bol volny priestor po zbombardovanych vinarskych domoch na Vysokej ulici, pricom som sa prvykrat zalubil do jednej peknej Zuzkinej spoluziacky s velkymi prsami, kludnou povahou a bratom, ktory bol nasim pionierskym veducim. Ale ona neopätovala moju lasku. Bola, tiez platonicky zalubena do jej pionierskeho veduceho, priatela jej brata. Bol to nie Schnitzlerov, ale nas pubertacky "Reigen".


(3) Gymnazist.

Gymnazist.

Po strednej skole sa rozdelili nase skolske cesty. aj ked nase gymnazia neboli daleko od seba. Zuzka sla, preco aj, na prevazne dievcenske gymnazium, ja na miesane realne aj ked moji rodicia velmi chceli, aby som ostal v klasickom s latincinou, ktoru potrebuju lekari – ich vysnene povolanie pre mna. Ale tak moja laska ako aj najlepsi priatelia boli na realke, ktora pripravovala na povolania, ktore si priala strana – inzinierov na budovanie socializmu. Presadil som sa. Ked som bol na pohovore u riaditela realky, ci ma prijme, nebol som pripraveny, ze sa ma spyta, preco chcem menit skolu. Netrufal som povedat, ze z lasky a priatelstva. Nenapadlo ma nic lepsieho, ako povedat, ze to mam blizsie – aj ked obe skoly boli v tej istej budove, a tyzdenne striedali vyuku medzi pred- a poobedim. Riaditel ma potutelne usmievajuc prijal! Ako inac, za niekolko mesiacov ma presla neopätovana laska. Zalubil som sa do inej spoluziacky, s ktorou som zazil pekne casy. Ale aj laska k tejto slecne netrvala vecne. Na dlhodobe, vecne viazanie som bol este prilis mlady, nezrely. Pokojny, usporiadany rodinny zivot ma este nelakal, chcel som byt slobodny - volny pre nove. rozne zazitkov. Dobre priatelstva z toho casu pretrvavaju. Moja „politicka“ kariera najprv pokracovala. Stal som sa veducim mladeznickej organizacie v triede, a nielen moj triedny ucitel prepokladal, ze budem nasledovnikom veduceho na celej skole, ked ten o rok zmaturuje. K tomu ale nedoslo, tak daleko alebo vysoko som to nedotiahol.

Procesy
Seite 23
Seite 23 wird geladen
2.3.  HLADANIE - Po vojne novy zivot - Namen est omen a patria est … a moja identita – Procesy .

Rimska bohyna spravodlivosti Justicia sa od stredoveku zobrazuje so zaviazanymi ocami na znak nezavislosti usudku a rozhodnutia. Na druhej strane sa vsak takto o to lahsie da ovplyvnit mocou, natlakom a silou. Sokrates, Jan Hus, Giordano Bruno su najznamejsie obete slepej, mocou ovplyvnenej Justicie. Za Hitlera, Stalina a inych novodobych diktatorov sa stali miliony ludi obetami mocou zneuzitej Justicie. Drzitelia moci chcu nielen odstranit svojich protivnikov, potlacit nepohodlne nazory, ale predovsetkym zastrasit vsetkych ostatnych, aby bez odporu sledovali a splnali ich predstavy a zaujmy.

Gerechtigkeit, Urteilende Justitia
Justicia. S vdakou z Pixabay,

Po prenasledovani pocas vojny sme dufali. ze nieco takeho uz nikdy nezazijeme. Ujo Osi s rodinou sa v roku 1946 dobromyselne vratil z Ameriky. Amerika a mentalita jej obyvatelov sa mu, pravemu stredoeropanovi nepacila a mu nevyhovovala. Este k tomu ho volal zpät nielen najstarsi brat Laci ale aj komunisticka strana. Vysoky, dolezity fukcionar, tajomnik strany, sudruh Bacilek mu poslal list, ze strana teraz nutne potrebuje takychto odbornikov pre hospodarstvo. Osiho manzelka teta Zoka nebola tym nadsena.


(2) Zoka a Osi. Dolu Osi a Miki hrdo masiruju na Vaclavskom Namesti v Prahe.

Zoka a Osi. Dolu Osi a Miki hrdo masiruju na Vaclavskom Namesti v Prahe.

 

Napriek slubu a uisteniu strany mali po navrate tazkosti najst byt v Bratislave. Zoka a Zuzka stravili niekolko mesiacov u nas v Martine. Zuzka sla do skoly a sa rychlo naucila slovensky. Vyborne sme sa znasali. Bola pre mna nahradou za Palka. V ramci snahy o asimilaciu mojich rodicov bola dokonca pokrstena, aj ked Zoka z toho nebola nadsena. Vyvolala u martinskych zien poburenie, lebo si neslychano farbila cervenym lakom nechty na nohach, este k tomu verejne pri vylete na Mädokys. Ale aj to sme prezili.

(3) Osi a Miki hrdo masiruju na Vaclavskom Namesti v Prahe.
Po "Vitaznom Februari 1948" sa stal Osi zastupcom poverenika hospodarstva, Miki sefredaktorom armadnych novin "Narodna Obrana", ktore sa stali pod jeho vedenim najcitanjesimi novinami na Slovensku, este pred "Pravdoi", organom komunistickej strany, co sa vedeniu komunistickej strany nemuselo len pacit. 1949 ho vyslany  ako vojensky atase do Londyna. 

Tato idyla netrvala dlho. Zrazu sa nas zivot zakalil. Miki sa v 1951 musel vratit z Londyna a hladat nejake miesto, Osi sa uspokojit s podradnym postavenim, ako neskor aj moj otec, Laci sa znovu stal obvodnym lekarom.Miki sa musel vratit z Londyna a hladat nejake miesto, Osi sa uspokojit s podradnym postavenim, ako neskor aj moj otec, Laci sa znovu stal obvodnym lekarom. Coskoro stratil Osi aj toto miesto, badal, ze ho pozoruju a nezadlho ho zavreli. Zoka musela ist s dvojrocnou Tanou do maleho, zleho nudzoveho bytu vo dvore a ako „nespolahlivy element“  ju zanedlho spolu s Tanou vystahovali na prevychovu a ucinnejsiu pomoc pri budovani socializmus do malej dediny v madarskej casti Slovenska, do Tvrdosoviec, vtedy praveho zapadaku. Preslo niekolko mesiacov, ale o Osim sa nevedelo nic. Ani preco ho zavreli, ani kde je, ani na ako dlho. Jedneho skoreho rana odviedli bezpecaci aj moju mamu. Ani my sme nevedeli preco, kde, na ako dlho. Nastastie ju neskoro vecer prepustili. Rozpravala, co od nej chceli, na co sa vypytovali. Nevedeli sme, co ju a nas dalej ocakava. Pridu ju znovu zobrat? Bez navratu tak ako Osiho a otcovu sesternicu Blanku, ktora stravila vojnu v Anglicku? Nikto nebol, nemohol a nemal byt isty. Balon nadsenia praskol, vysiel mu dych a nastupila vseobecna nedovera, podozrievanie, strach. Slobodu vymenilo obmedzovanie, utlacanie, prenasledovanie. Prestali sme spievat „Ked uz mame, co sme chceli, do roboty zvesela“. Boli sme znovu prenasledovani, menejcenni, vinni – preco, za co?

Nas Markovcov zivot najprv ovplyvnil Mikiho navrat, lebo zrazu a surne sme museli hladat novy byt, co uz nebolo tak lahke, ako ked sme prisli do Bratislavy. Uz nemohol nikto opustit krajinu a zanechat volne byty, a medzicasom sa malo stavalo, a tak sme boli radi, ze sme dostali stary byt s kuchynou a dvomi malymi izbami na okraji dvora jedneho stareho vinarskeho domu. V pivnici, kde sme mali uhlie, vonalo este po vinovych kvasinkach. Koniec domu nemal obvyklu hranicnu stenu, bud zanikla nasilne este pri bombardovani, alebo ako dosledok prirodzeneho rozpadu, takze kuchyna, v ktorej spala nasa sluzka Marka, mala na vonkajsej strane mokru, nie od vinovych kvasiniek plesnivu stenu.

Osiho uväznenie bol pre nas najväcsi uder. Samozrejme sme najprv naivne dufali, ze vsetko je omyl, ktory sa vysvetli a on sa coskoro dostane na slobodu. Stretavali sme sa pravidelne v nedelu popoludni u roznych vetvi langerovskej rodiny a vzrusene diskuovali, co je s Osim, ako sa mu da pomoct. Z polohy komunistickych vodcov pri verejnych vystupeniach sme chceli, ako zo spodiny kavy vycityt, ako to stoji s Osim a s nami, co ho a nas ocakava? Premyslali sme, ci by Miki nemal vyhladat jeho byvalych, teraz, aspon sme mysleli, vplyvnych priatelov, tak ako Ella jedneho z nich, Rudolfa Strechaja, s ktorym Laci a Miki v 1941 tlacili protivojnove letaky a bol u nich ubytovany, a s ktorym, tvrdili zle jazyky, mala zvlastny vztah. Tak mojmu otcovi ako aj mne to pripadalo nejako neprirodzene, nerealne - nie dolezite. Nezucastnovali sme sa velmi diskusie, co Mikimu vadilo, takze ma nielen raz vyvolal k vysloveniu mojho stanoviska. Zoka, zodpovedajuc jej povahe a neskusenosti vojnovych rokov pod Hitlerom, ked zriedka mohla prist nediskutovala, ale aj jednala. Vybojovala si rozhovor s byvalym dobrym priatelom Meskom, tajomnikom Ustredneho Vyboru. Beznadejnost tak diskusii ako aj takychto podujati je teraz, po uverejneni roznych dokumentov z toho casu, jasna. Nasi velki vodcovia nemali taku moc, ako sme mysleli. Boli len figurky, ktore posuval podla jeho vole a rozmarov velky a dobry sudruh Stalin. Oni sa tiez bali, ci nie su na rade, kedy budu odsudeni a dostanu dopredu urceny trest. Mozno mohli nieco obrusit podla osobnej naklonnostii a neznasanlivosti. Ako vzdy, patrili k tomu aj pocity menejcennosti proti schopnejsim ludom s lepsimi vedomostami. Zavislost od Moskvy, chybajucu samostatnost sme tusili, Zazili sme ju v horach po povstani, ked sme v banickej chate stretli Mikiho so Svermom, Slanskym a Lausmanom. Tito traja nemali co povedat, Vsetko rozhodovali ruski poradci, ktori ich doprevadzali podla prikazov z Moskvy (vid. kap. 13 . V horach - v banickej chate). 

V roku 1952 zacal takzvany "Slanskeho Proces". Jeho priebeh vyssielali v rozhlase. Zrazu sme poculi Osiho ako svedka obzaloby. V kratkom case hovoril so zlomenym, jednotvarnym hlasom o udalostiach, ktore ani casovo ani co sa tyka miesta nemohli tak prebiehat, nehovoriac o obsahu. Omnoho neskor sme sa dozvedeli, ze ho k tomu donutili mucenim, liekami a "vymyvanim mozgu". Boli sme radi, ze nebol medzi odsudenymi, z ktorych väcsinu popravili. Ironiou osudu bolo, ze ministrom bezpecnosti, pod ktorym sa process uskutocnil, bol Karol Bacilek, tajomnik komunistickej strany, ktory volal Osiho zpät z Ameriky a teraz pocuval, ze ho imperialisti poslali ako spiona. Vtedy sme este nevedeli, ze aj on bol len babka sovietskej bezpecnosti, Cely cas nemal nikto, ani Zoka, kontakt k Osimu. Az po jeho procese, v ktorom bol odsudeny na 25 rokov väzenia, ktoreho 10 rokov stravil v roznych pracovnych taboroch, ciastocne v radioaktivnej bani, smela ho Zoka so Zuzkou a Tanou pocas jednej hodiny navstivit, v pritomnosti väzenskych organov, ktore zasahovali, ked sa im zdalo, ze hovoria o nedovolenych, aj ked osobnych zalezitostiach. Ironiou osudu bolo, ze ked prisiel Osi z Ameriky, doniesol na prelozenie knihu "Velke sprisahanie", v ktorej boli popisane sovietske procesy tridsiatych rokov proti "triednym nepriatelom" v komunistickej strane. Teraz bol on jeden z nich. Boli zaciatkom a prikladom na vsetky dalsie podobne procesy. Neskor prislo na javo, ze obaja autori boli v sluzbach a dobre zaplateni sovietskou bezspecnostou. 

Ako sa patrilo k takymto procesom,  noviny boli plne listov citatelov, v ktorych "zasluzili robotnici" a niektori vyznamni ludia odsudzovali "nehanebne" ciny, v tomto pripade "cionistickych zradcov". Dokonca syn jedneho odsudeneho sa poburoval o zlocinocch vlastneho otca. Nam bolo jasne, ze ho k tomu donutili tak ako nasho Osiho k falosnej vypovedi. Bali sme sa, ze by chceli aj od nas nieco takeho.

Nasi priatelia a spoluziaci nezmenili ich vztah a chovanie k nam, velky rozdiel k vojnovym rokom. Naopak, citili sme porozumenie a sucit. O Zuzku, dceru "zradcu a zlocinca" sa zaujimali najväcsi fesaci nasej genracie. Jej zvlastna krasa, vyzarovanie, pritazlivost, jej "sex appeal" prekonali vsetky obavy a zabrany.


(4) Zuzka spieva. Dolu Zoka a tana.

Zuzka spieva. Dolu Zoka a tana.

Po desiatich rokoch prepustili Osiho z väzenia a rehabilitovali. Zoka popisuje ako prezivala tuto kalvariu v knihe "Convictions" (Presvedcenia), ktora vysla aj v Slovencine ("Stalo sa v Bratislave") a bola knihou roka  2007. Neskor mala velky uspech aj ako divadelna hra. Je to uprimna, otvorena, priama s humorom pisana sprava o zivotze v "realnom socializme" z pohladu jednej prenasledovanej. Osi bohuzial nemohol uzivat dlho slobodu - 1966, cely zivot abstinent, zomrel na akutne zlyhanie pecene, ako dosledok väzenia a trapenia.


(5) Zoka s Tanou.

Kde ostala vysnivana rovnost a rovnopravnost? Vladli utlacania a prenasledovania.  Necudo, ze sme boli sklamani. Takemu socializmu sme uz nedoverovali. Panovala doba prisposobenia a pretvarovania. Ako zbytok lavicovej rodinnej tradicie ostala ufnost, ze idea nie je zla, len jej uskutocnenie sa dostalo do nespravnych ruk, vseobecny dovod na "Prazsku Jar" roku 1968. Najviac, neotrasitelne do konca svojho väzenim a mucenim skrateneho zivota ostal pri tomto presvedceni Osi.


(6) Osi na slobode.

Osi na slobode.

Pre mna osobne to nemalo zle nasledky. Predurcena funkcia veduceho mladeznickej organizacie na nasom gymnaziu neprisla sice zu do uvahy, ale inac sa mi nic nestalo. Ked som mal ist po mature v roku 1954 na vysoku skolu, vladol prvy politicky "odmäk". Maturanti s cistymi jednotkami mohli volit bez prijimacej skusky ktorukolvek fakultu. Rok skor neprijali bratranca Jana na medicinu. Nechcel cakat rok a volil chemiu. Po emigracii do Svajciarska sa stal uspesnym podnikatelom a takym bohacom, aky by nikdy nemohol byt ako lekar.

Ako aj nasa rodinna historia ukazuje, priami, poriadni, otvoreni ludia su zriedkavo vhodni na politicku karieru. Aj v slobodnej, demokratiskej spolocnosti som skusil, ze priama politicka, najmä strannicka cin nost obmedzuje nezavislost a slobodu. A tie su mi, aj ako dosledok mojich zazitkov, nesmierne, skoro zivotne dolezite. 

*

Okrem osudu uja Osiho zazil som v mladych rokoch pocas "budovania socializmu" dalsie, aj ked menej drasticke, ale odstarsujuce posobenia "slepej Justicie".

Ako som spomenul v minulej kapitole (kap. 22. Budovanie socializmu), ku koncu puberty  som sa spriatelil s jednym velmi tenkym chlapcom, ktory sa tiez volal Peter. Mali sme  spolocne zaujmy a nazory, travili sme spolu vela casu a mysleli, ze nase priatelstvo sa udrzi do konca zivota, co sa aj splnilo. Asi po roku, ked sme mali ist do gymnazia, mi povedal, ze sa rozhodol odist z domu do vojenskeho gymnazia - Zizkovky, pomenovanej podla legendarneho stredovekeho vodcu husitskeho vojska Jana Zizku. Medzi inym ho lakalo, ze po skonceni bude moct ist na vybornu vojensku vysoku technicku skolu. Bol som sklamany a nespkojny, ze stratim najlepsieho priatela, ale na druhej strane som ho obdivoval a mu zavidel. Ked som povedal mojmu otcovi, ze by som tiez chcel ist do „Zizkovky“, narazil som na neprekonatelny odpor u tohto byvaleho nadseneho k.u.k. dostojnika. Uz stratil jedneho syna, ktory siel dobrovolne do boja, a povazoval za neodpustitelnu lahkomyselnost a nezodpovednost volit vojensku karieru. Po dvoch svetovych vojnach chcel mat zo mna lekara, aj preto, lebo lekari su aj vo vojne vzacni a chraneni. Otec mojho priatela nesluzil v armade a po skusenostiach z vojny si asi tiez myslel, ze jeho syn bude lepsie chraneny ako dostojnik a odbornik, Moj priatel bol pocas vojny dlho odluceny od rodicov, nevedel ci este ziju, kde su, ci ich este uvidi, zazil moc ozbrojenych ludi, z coho mu ostal celozivotny obdiv a naklonost k zbraniam. Obaja, otec a syn si neuvedomili, ze vlastne opakuju vojnovu situaciu - odlucenost. Na rozdiel od otca, Petrova matka nesuhlasila s jeho volbou. Opustenost samota ostali bolestnymi motivmi jeho zivota. Ked ho ku koncu zivota, dlhe roky tazko choreho, manzelka co len na chvilku opustila alebo sa trochu oneskorila, prepadol ho neovladatelny, nepochopitelny panicky strach. Po kratkej dobe nadsenia mu vojensky dril prestal chutit a tym aj vojenska skola. Ale ustupit a vystupit nemohol. Na konci, po maturite mohli ist studovat na vytuzenu vojensku vysoku skolu z celej triedy len dvaja-traja. Samozrejme ti, ktori bezchybne splnali vojenske ulohy a naroky. Peter k nim nepatril. Musel ist do dostojnickej skoly. Pri pijatike s kolegami, prisla nejak rec na to, ze mu vojenska kariera nechuti. Samozrejme, ako dobrym zvykom v tych casoch, bol pri tom aj niekto, kto to na druhy den hlasil predstavenym, lebo sa chcel zaliskat a ziskat vyhody. Mojho priatela uväznili a odsudili na jedenast mesiacov vojenskeho väzenia pre poburovanie proti armade a socializmu. V rozhovore s jeho otcom povedal sudca s pochopenim a ospravedlenim, ze v civilnej skole by bol Peter dostal o jeden stupen horsiu znamku z chovania. On ho musel odsudit na tolko, kolko urcili vyssie miesta a "zaujmy". Nevyjadril to priamo, ale bolo to jasne, co chce povedat. Peter mal stastie; po troch mesiacoch vysla vseobecna amnestia, lebo nastupil novy prezident, alebo nieco podobneho. Najprv sa musel osvedcit ako robotnik. Vdaka otcovym spojeniam, ktory bol starym, avsak uz nepresvedcenym komunistom, netrvalo dlho, kym v nasledujucej jeseni mohol zacat studovat na civilnej vysokej skole – polovicny zazrak v tej dobe. Ale uz nikdy nebol tym veselym, bezstarostnym, volnym clovekom, ako na zaciatku nasho priatelstva.

*

V obdobi najhlbsieho temna, kratko po Slanskeho procese, museli sa cele triedy nasho gymnazia prizerat v justicnom palaci procesu proti trom od nas o nieco mladsim chlapcom. Planovali vybudovat nejaku fantasticku ponorku, s ktorou chceli ujst cez Dunaj do Rakuska – pubertacke fantazie. Nepamätam sa, ako vsetko vyslo najavo, kto ich prezradil. Odsudili ich na viacrocne väzenie. Zrejme nas to malo odstrasit od podobnych planov a podujati, ale pocas procesu nam bola jasna nielen jeho absurdita, ale aj vsetkych ostatnych vtedajsich politickych sudnych procesov. V tomto pripade moc dosiahla opak toho, co chcela - zosmiesnila sa.

*

V stvrtom rocniku studia mediciny sme mali schvalit na povinnom zhromazdeni celeho rocnika vylucenie jedneho kolegu z vysokej skoly a verejne sa distancovat od jeho hanebneho cinu. Co vyviedol, za co ho trafil taky tazky trest, ktory mu pokazil dalsi zivot? Pisal rodicom listy, v ktorych sa kriticky, nepriaznivo, ale skutocnosti zodpovedajuc vyjadroval o niektorych nasich veducich mladeznickej organizacie, a sam sice nie zid, chvalil schopnosti zidovskych kolegyn a kolegov. Jeho otec bol zenskym lekarom na strednom Slovensku a robil zakazane vyskraby, vraj u zien v nudzi. Jedna z nich nebola s nim spokojna, alebo len nechcela za to zaplatit a ho udala. Prehliadli cely dom a nasli synove listy. Poslali ich nasmu kadrovnikovi. Preco potrebovali na vyhodenie zo skoly zhromazdenie celeho rocnika? Chceli zastrasit vsetkych, ktori nepriaznivo zmyslali o vedeni a pomeroch? Bali sa podobneho vyvoja ako pred rokom v pripade madarskej „kontrarevolucie“? Boli „urazene veliciny“ a chceli sa pomstit? Na velke prekvapenie sa zhromazdenie nevydarilo. Hlboko zakorenene zbytky cestnosti a zdraveho usudku nam nedovolili schvalit jeho vylucenie. Vplyv mal aj pozostatok starych cias, lebo sme tajne hlasovali. Prispel k tomu aj profesor Bardos, tutor nasho rocnika, podnapity, ako bolo jeho zvykom (ciastocn dosledok politickych pomerov, ale to je ina historia, ktora Sem nepatri), bagatelizoval hrozny cin nasho kolegu. Asi aj preto, lebo studoval s jeho otcom. Medzi inymi sa k nemu pripojila aj jedna zidovska kolegyna, ktora bola s nasim hriesnikom v jednom kruzku. Ja som ho proti mojmu zvyku a presvedceniu verejne neobhajoval, lebo mi tento cudak nebol sympaticky, a ako syn otca, ktory pre istotu vyhodil Novomeskeho knihu s osobnym venovanim, myslel, ked bol tak hlupy, v tychto casoch pisat a posielat taketo listy, treba ho poucit. Nie pekne odo mna. Ale som nemyslel, ze kasu, ktoru si navaril, budeme jest tak horucu. Pri hlasovani bola väcsina spolu so mnou proti vyluceniu, co bola neznesitelna facka pre kadrovnika, vedenie nasho rocnika a socializmus ako taky – vznikla z toho nevidana afera. Nasho profesora poriadne sprdli, zidovsku kolegynu chceli tiez vylucit zo skoly. Zvolali nove zhromazdenie, ktore lepsie pripravili, so zvysenou davkou hrozby, a tak sme schvalili vylucenie tohto burzoazneho, nespolahliveho, zakerneho. socialzmu nepriatelskeho kolegu. Ako sa patri jednohlasne. Hlasovanie bolo samozrejme tentoraz verejne.


(7) Kolegyna S.M. pocas praktickej anatomickej vyuky (vpravo od sediaceho asistenta).

Kolegyna S.M. pocas praktickej anatomickej vyuky (vpravo od sediaceho asistenta).

 *

V ramci vyuky sme mali raz do tyzdna vojensku vychovu, aby sme takto skratili vojensku sluzbu, a tym sa skor a dlhsie podielali na budovani socializmu. Dvakrat, po druhom a stvrtom rocniku sme stravili mesiac prazdnin vo vojenskom tabore, aby sme prehlbili nase vojenske vedomosti a schopnosti. Po stvrtom rocniku, teda po tom pamätihodnom vyluceni kolegu, sme boli druhykrat v lete „na vojne“. Po nejakom cviceni sme sa vratili do stanov travit kratko volny cas. Mysleli sme, ze sme ako zvycajne v tom case, bez dohladu. Par stanov od nas jeden oblubeny, vesely spoluziak, asi znechuteny prave skoncenym cvicenim povedal: „Major M. je hovädo“ netusiac, ze ide prave poza stanu. Namiesto aby to major M. prepocul a siel dalej, zastavil sa a spytal: „Kto povedal, ze som hovädo?“ Nas cestny, priamy kolega sa prihlasil, na co ho major M. vyzval, aby to zopakoval, co on spravil. Vznikla z toho znovu velka afera. Kolegu najprv vylucili z vojenskeho tabora. Na schvalenie a vseobecne odstrasenie zorganizovala mladeznicka organizacia, ktorej clenovia sme samozrejme vsetci boli, hned na druhy den zhromazdenie, na ktorom sme mali, ako bolo zvykom, odsudit spravanie nasho kolegu. Pripravoval ho veduci mladeznickej organizacie nasho rocnika, lebo na spontaneitu sa, ako bolo vidno, nedalo spoliehat. Prisiel aj ku mne ako k veducemu nasho kruzku a aj inac dobremu, uz vedecky cinnemu studentovi s navrhom, skor prikazom, aby som na zhromazdeni odsudil vyrok a spravanie  nasho kolegu. Dlho som so sebou bojoval, myslel na ujca Osiho a ine osudy, a na zhromazdeni som mlcal, aj ked sa nas veduci vyzyvavym pohladom opakovane na mna obracal. Naslo sa na to dost inych. Aj jeho najblizsi priatelia, s ktorymi hraval na klarinete v muzike. Veduci mi nic nepovedal, ale ked som mal po promocii ostat ako asistent na biochemickom ustave, kde som styri roky vedla studia pracoval, urcili mi miesto v jednej vidieckej nemocnici, aby som sa vraj najprv osvedcil ako internista. S namahou a pomocou jednej kolegyne, dobrej strannicky, sa mi predsa len podarilo ostat v Bratislave. Kolegu vyhodili nielen z vojenskej sluzby, ale aj zo studia. Ani nevieme ako skoncil a na nasu hanbu sme ho nikdy nespomenuli na nasich pravidelnych pätrocnych stretnutiach. Ostalo to tabu.


(8) Vo vojenskom tabore. Stojac uplne na lavo, Na dovolenke z vojenciny v Pisku.
(9) Na dovolenke z vojenciny.

Vo vojenskom tabore. Stojac uplne na lavo, Na dovolenke z vojenciny v Pisku.

Ako povedal jeden priatel, boli to tazke casy, ked vsetko malo politicky rozmer. Rozbilo sa pri hre okno, bolo to poskodenie statneho majetku a nepriatelsky cin proti budovaniu socializmu. Ziadna cirkev nebola tak prisna. 

Kde bola vysnena a slubena rovnost a rovnopravnost? Prislo potlacovanie a prenasledovanie. Nie cudo, ze sme boli sklamani.

Matura a maturittne stretnutia
Seite 24
Seite 24 wird geladen
2.4.  HLADANIE - Po vojne novy zivot - Namen est omen a patria est … a moja identita – Matura a maturittne stretnutia.

Bratislava sa vyvijala, rastla, rozsirovala, ale vsetky tri gymnazia boli v centre nedaleko od seba. Rok pred nasou maturitou vznikol z nich zvlastnou zmesou priameho a nepriameho delenia prinajmenej ich dvojnasobny pocet. Bola to jedna z malo rozumnych, zdovodnenych reforiem vtedajsich na ne nie chudobnych rokov. Reformy maly vykazat stupajucu, nezlyhajucu snahu o pokrok. Väcsinou znamenali ale len prazdne, nezmyselne mätanie, proti ktoremu, ako medzicasom vieme, ani sucasny system nie je celkom imunny.


(1) Zrenovovana budova byvaleho gymnazia, vybudovana koncom 18. storocia ako klastorna skola. Bez ochrany s vdakou z internetu.

Zrenovovana budova byvaleho gymnazia, vybudovana koncom 18. storocia ako klastorna skola. Bez ochrany s vdakou z internetu.

My zo stredu mesta sme ostali v povodnej budove, ktoru vybudovali na prelome predminuleho storocia. Uz od 17. storocia stala tam klastorna skola. Predtym sme chodili do skoly jeden tyzden doobeda a jeden poobede, cim, priklad socialistickej sporovlivosti a efektivity, sa do jednej budovy zmestili dve gymnazia. Teraz sme mali vyuku vzdy len doobeda. Poobedia ostali na sach, basketbal a ine sporty a zaujmy. Vacsinou sme sa uz poznali z predoslych skol, aj ked nie z tych istych tried, ale v novej sa vyvinuly nove priatelstva, vztahy a lasky, posledne, ako zvycajne nie vzdy splnene, a stare sa upevnili, ako to uz v tom veku byva. Mali sme aj novych ucitelov – a tak boly karty z roznych hladisk znovu zamiesane – dobra priprava na to, co nas v zivote ocakavalo a neminulo.

 
(2) Trieda rok pred maturitou. V druhej rade siesty od lava.

Trieda rok pred maturitou. V druhej rade siesty od lava.

Aj ked sme mali rozne rodinne a zivotne pozadia, po kratkom case vznikla z nas „dobra trieda“. Znacne aj zasluhou nasej triednej profesorky. Jej muz tiez ucil, ale nie u nas. Nemali deti. Po dlhych rokoch na dievcenskom gymnaziu s postpubertalnymi problemami nastavajucich dam uvitala, ze dostala, aj co sa tyka pohlavia, zmiesanu triedu. Tym nam ukazala a sprostredkovala radost z novych zatazeni a ukolov. Snad aj preto sme mali ako motto nasho maturitneho oznamenia Nedbalov vyrok "Bolo to pekne, ale bolo toho dost". Citili sme, ze nas vsetkych mala rada, rozumela, vazne brala nas a nase problemy. ale s dobrym, zdravym odstupom. Zprostredkovala a ukludnovala nielen medzi nami, co ani nebolo tak casto treba, ale aj medzi nami a inymi ucitelmi, a pravdepodobne aj medzi ucitelmi samotnymi. Stala nad tym vsetkym suverenne, ale bez povysenia, s prirodzenou samozrejmostou. Vyzarovalo z nej, ze okrem vyuky, vedomosti, ucenia, sportu existuje v zivote nieco prinajmenej tak dolezite – co?


(3) Maturitne tablo. V dolnej rade stvrty od lava.

Maturitne tablo. V dolnej rade stvrty od lava.

Ostatni ucitelia, aj ked mali rohy a hrany, dali nam vediet, ze maju radost, ked nas nieco naucia, boli spravodlivi, co bol balzam v case kadrovnikov a ich posudkov, kratko po vselijakych sudnych procesoch, v ktorych z nevinnych obzalovanych mucenim vynutili priznania k zlocinom. Obaja profesori matematiky, prisni a vecni, ako to zodpovedalo ich oboru, priviedli nielen nasich neobycajne nadanych spoluziakov k vitazstvam v celostatnej matematickej olympiade, jednemu zo zriedkavych zbytkov sutazi, ktore sa zvonku nedali ovplyvnovat, pri ktorych rozhodoval len vykon, ale naucili aj nasich neobycajne zdatnych, odolnych antimatematikov, co je sinus a cosinus a pocitat s logaritmickym pravitkom, nastrojom, ktory je mladym pocitacovym generaciam uz neznamy. Profesor fyziky Supro (sudruh profesor) bol unikum. S vasnou sa vyjadroval vo vsetkych moznych a nemoznych skratkach. Vyzadoval to aj od nas, takze sme sa museli ucit nielen fyziku ale aj jeho skratky. Ale co je dvakrat site, drzi lepsie. Bola to len jeho specialita, alebo chcel tym jemne a nepostihnutelne zosmiesnovat vtedajsi prebytok skratiek v politickom a dennom zivote? Ako aj, bol, sice uz nie mladym, ale o to väscim pionierom, lebo teraz pozostavaju odborne clanky na celom svete len zo skratiek. Nie zriedka nas oznacoval ako hoväda a podobne zvierata, ale nikto mu to nezazlieval a sa neurazal, lebo bolo jasne, ze ako patri k dobremu pedagogovi, oznacoval tym len nas okamzity stav vedomosti alebo spravania, a nie nezmenitelnu trvalu vlastnost. Pocas nasho maturitneho roku vladol prvy, bohuzial len prechodny politicky odmäk, ale zimy, ktore po nom prisli zu neboli nikdy tak krute, ako pred nim. Vdaka nemu sa stal riaditelom nasho gymnazia dostojny, trochu starobyly, jemny pan, madari maju na to vyraz „uri ember“. Vyucoval predmet, ktory sa k nemu hodil – logiku. V nasej triede nevladol zvycajny chaos a hluk, ked zacala hodina niekedy neskorsie, alebo dokonca neocakavane vypadla, ale ako dokaz nasho dobreho spolunazivania a stupajucej zrelosti niekto z nas cital na pokracovanie Svejka, z ktoreho sme videli, ze sa zivot a jeho udery, ako aj rozne autority, daju a maju brat s odstupom a s humorom. Nerusili sme nesmierne tenku, pravdepodobne anorekticku staru profesorku jazykov (len dusa chodi do nej spat, hovori sa takymto ludom), ktora zastupovala chorych alebo inac zaneprazdnenych kolegov a kolegyne. Absolventka Sorbonny, aj ona bola pionierkou, lebo uz vtedy vyucovala antiautoritatne. Celu hodinu len citala nie podla vyukoveho planu, ale vlastneho posudku zo svetovej literatury. Drzala sa nielen na 6. decembra druhej casti znameho vyroku: Na sväteho Mikulasa neuci a neskusa sa!

(4) Maturitna fotka.

Maturitna fotka.

Po maturite sme sa rozisli na rozne vysoke skoly. Po piatich rokoch, este zaujati studiom, sme nemali zmysel pre maturitne stretnutie, ale po desiatich sa nasli a nadalej nachadzaju jeho organizatori v pätrocnych odstupoch, za co im patri nasa nesmierna vdaka. S pokrocilym vekom sa stretavame striedajuc kazde dva a tri roky, cim zachovavame tradicny zakladny pätrocny rytmus, a dokazujeme, ze stretnutia su pre nas stale dolezitejsie. Po prvom som chybal, lebo som sa stal, ako aj niektori ini spoluziaci, „utecencom“. Ked som dostal z nasledovneho pozdrav s podpismi vsetkych ucastnikov, na jednej strane mi to dobre padlo a ma velmi potesilo, na druhej mi bolo tazko, ze som nebol na nom. Az po tridsiatich rokoch, po otvoreni zeleznej opony, som konecne znovu mohol prist. Bolo dojimave znovu vidiet skoro vsetkych spoluziakov, k tomu este v povodnej, sice trochu osarpanejsej, ale v podstate nezmenenej skole. Aj co sa tyka vztahov, nemal som pocit, ze som tak dlho chybal. Jeden z nas prehlasil, ze ked v upynulych tazkych casoch stretol byvalych spoluziakov z tejto triedy, mohol im doverovat a sa s nimi otvorene a uvolnene bavit, co vtedy nebolo samozrejme. Sucasne stretnutie je uz v pekne zrenovovanej budove s novymi a novodobymi lavicami a skolskym zariadenim. Ako vzdy, na zaciatku spominame a uctievame medzicasom zomrelych a zdelujeme po poradi, co sa s nami od posledneho udialo, ale nesnazime sa zaujat a hrat nove ulohy dolezitych, vyznamnych a vplyvnych ludi, ako je zvykom na niektorych inych stretnutiach. Napriek rastucim zazitkom, skusenostiam, telesnym a dusevnym zmenam, stavame sa znovu gymnazistami.


(5) Maturitne tablo po 50 rokoch. V dolnej rade stvrty od lava.

Maturitne tablo po 50 rokoch. V dolnej rade stvrty od lava.

 Maturanti z inych tried a rocnikov sa bud vobec nestretavaju, alebo len zriedkavo. Cuduju sa, ze my sme tak dosledne pestovali a pestujeme tuto tradiciu. Dodrziavame ju, lebo sme ostali „na koreni“ v povodnej starej budove, aj ked uz davno nie je gymnaziom? Nie len. Tato nezvycajna, vzacna stalost v nestalych, rusnych, na zmeny bohatych casoch nam robi dobre, je „kupel mladosti“, prirodzny „antiaging“ a ukazuje, ze okrem rodiny, nabozenstva, narodnosti, politiky, hospodarstva, financii, zdravia, kariery je v zivote a k zivotu este nieco dolezite, nieco co robi dobre – co?


(6) Nasledok maturity - promocia.

Nasledok maturity - promocia.

 

Emigracia alebo vplyv politiky na sukromny zivot
Seite 25
Seite 25 wird geladen
2.5.  HLADANIE - Po vojne novy zivot - Namen est omen a patria est … a moja identita – Emigracia alebo vplyv politiky na sukromny zivot.
Doma si, kde sa volne citis.
Neu Zürcher Zeitung 29.2.2020

Maj odvahu sa Doma citit.
Thea Drost, Neue Zürcher Zeitung 7.7.17

Nebolo pre mna lahke, opustit rodicov, priatelov, zname miesta a okraje, rec, zvycajny sposob spravania, jednania, sposob zivota. K tomu sice pomerne skromnu hodpodarsku istotu s vyhladom na slubnu karieru, ked budem dodrziavat urcite prikazy a pravidla a budem opatrny vo vyjadrovani vlastnej mienky a nazorov. O tomto kroku, potazne skoku, o jeho dovodoch a nasledkoch som mohol hovorit a posudzovat len s rodicmi, lebo emigracia bola trestny cin, zrada. Zatazujuce bolo, ze nebol vyhlad navrat a buducnost v cudzine bola nejasna.

Dovody proti a za sa miesali. Bol som mlady vedec, ktoreho pohanala ctiziadost objavit nieco dolezite pre cele ludstvo a nielen pomahat obmedzenemu poctu pacientov. Z odbornej literatury, zo styku so zahranicnymi vedcami, z rozpravania tych niekolko stastnych, ktori mohli pracovat na zapade mi bolo jasne, ze su tam nielen lepsie materialne ale aj duchovne podmienky ako u nas s nasim politickym systemom, ktory z principu obmedzoval a za vsetko, co clovek dostal, smel a mohol, musel byt vdacny komunistickej strane a vlade. Neboli to jedine dovody. Pri dolezitych zivotnych rozhodnutiach nie su nam jasne ich vsetky priciny.
Ivan Pechan - moj vzor, ucitel, spolupracovnik a priatel
Seite 26
Seite 26 wird geladen
2.6.  HLADANIE - Po vojne novy zivot - Namen est omen a patria est … a moja identita – Ivan Pechan - moj vzor, ucitel, spolupracovnik a priatel.


(1) Friedrich Miescher, 13. august 1844 Basileja - 20. august 1895 Davos. S vdakou z Wikipedie.

Friedrich Miescher, 13. august 1844 Basileja - 20. august 1895 Davos. S vdakou z Wikipedie.

Ivan patri k ludom, ku ktorym sa citim byt dlznikom. A k ludom, s ktorymi sa, kedy a kde aj, rad znovu stretnem. .

Spoznal som ho na fakulltnej konferencii Studentskych vedeckych kruzkov. Svojim prispevkom, brilantnou prednaskou o pharmakodynamike pelentanu vyhral prvu cenu. Pelentan bol ceskoslovenske antikoagulans, zodpoivedajuc zapadnemu warfarinu, ktory bol pre nas nedostupny uz kvoli devizam. Odhliadnuc od nich, vychodny blok chcel byt nezavisly a samostatny aj co sa tyka liekov. Slovakofarma ho vyrabala snad pre celu vychodnu Europu. Kazdemu posluchcovi bolo jasne, ze bol pritomny na zjave novej hviezdy na oblohe slovenskej medicinskej vedy, aj ked jeho veduci Kovalcik k tomu samozrejme prispel. Siel som tam ako student prveho rocnika, lebo som sa tiez hcel zaucat do vedy. Ivan sa stal pre mna ziarivy priklad. Po druhom rocniku som zacal robit na biochemickom ustave. Mal povest prikladnej organizacie a vedeckej cinnosti. Nielen sef, profesor Niederland, ale aj vsetci asistenti, ked ho niekedy zastupovali, mali vynikajuce prednasky. Pomahal som pri celoustavnych pokusoch (uz pocas studia som sa stal spokuautorom dvoch publikacii), pri vyuke studentov v praktikach a pod vedenim asistentov Rasta Dzurika a Petra Kovaca zacal vlastnu robotu o merani oxydo-redukcneho potencialu v biologickom materiali. Po dvoch rokoch sme ju zahlasili do sutaze studentskych vedeckych kruzkov. Na velke prekvapenie robota vyhrala prvu cenu. Sledoval som moj velky vzor – Ivana. Zhodou okolnosti sme sa zblizili aj osobne. Ivan neostal po skonceni studia na Pharmakologickom ustave, ale volil biochemiu, asi aspon ciastocne z tych dovodov ako ja. ZdalaTa sa mu vhodnejsia pre vedecku buducnost,

 
(2) Ivan Pechan.

Ivan Pechan.

 Ci v tom roku, alebo o rok nekorsie odisiel profesor Niederland na novo zalozenu 3. Internu kliniku a zobral so sebou vsetkych skusenych a osvedcenych asistentov okrem Ivana a Petra Kovaca. Aj ja som zostal a pod novym sefom, profesorom Turskym, ktory prisiel z Kosic a zacal pomahat Ivanovi pri zavadzani merania kyslej prostatickej fosfatazy. Vzorky sera sme dostavali z urologickej kliniky. Uz tu sa ukazala Ivanova snaha, aj ako syna uznavaneho a cteneho primara internej mediciny v Trnave, robit vyzkum s vyznamom pe kliniku a prax. Pritom som blizsie spoznal Ivanovu laborantku Editku, jeho buducu manzelku. O rok neskor som skoncil studium a po prekonani komplikacii zo strany niektorych mojich politicky vplyvnych spoluziakov, ktori mi nemohli zabudnut nezaviskost usudku a stanoviska, co je ale ina historka, a nepatri sem, distal som vytuzene miesto na biochemickom ustave a stal sa Ivanovym kolegom. Najprv sme s Ferom Zacharom tvorili skupinu, ktora mala zaviest elektroforezu bielkovin v skrobe. Nasa robota spocivala vo vareni skrobu, co nebolo tak jednoduche, ako sa zda, lebo kazda vzorka mala ine vlastnosti a po sklamani s prvym velkym vrecom, ktory obsahoval skrob na bezne utuzovanie pradla ale uplne nevhodny pre nase vznesene ucely, neodvazili sme sa kupit väcsie mnozstvo. V tom case bolo na zapade uz dostat pre nas nedosiahnutelny standsrdizovany skrob, na ktorom bola elektroforeza hrackou. Po niekolkch mesiacoch bezvysledneho varenia skrobu som siel na vojnu, kde som k voli budovaniu belinskeho muru ostal namiesto pol cely rok. Medzitym prestal aj Fero Zacharvarit skrob a zaoberal sa inym problemom. Po navrate z vojenciny som bol prideleny k Ivanovi s Editkou. Zacala viacrocna velmi pekna a plodna spolupraca o volnych nukleotoch a nukleinovych kyselnach v modzgu. Boli sme na stope vyznamneho objavu – pri izotopovych pokusoch s radioaktivnym fosforom sme vzdy nasli aj ked len malu aktivitu v dezoxyribonukleinocych kyselinach. To bolo v rozpore s vtedajsou platnou mienkou, ze v modzgu su DNK stabilne a nemaju metabolicku vymenu. Ked som sa pytal na tento rozpor, Ivan povedal, ze u nas su to len znecistenia, ktore nemozme zabranit. Vo vtedajsich casoch a okolnostiach sme neboli zvyknuti na odpor proti oficialnej mienke, co sme preniesli aj na odborne vedeccke pole. O nasej prikladnej a plodnej spolupraci svedci aj 14 spolocnych publikacii z tych rokov. Vsetci traja me si dobre rozumeli, vychadzali v ustrety, vzajomne brali ohlad. Ivan bol fair a na publikaciach sme sa vymienali ako prvi autori. Ale nic netrva vecne, ani tato idyla. Prisla k nam nova spolupracovnicka, doktorantka, co skomplikovalo nase spoluzitie. Postupne som sa dostal k studiu literatury a objavil, ze väcsinou opakujeme pokusy a vysledky, ktore napr. velky Chargaff v USA alebo Mendel v Strassburgu, uz pred rokmi uverejnili, a nebolo pochyb o ich platnosti. To nezodpovedalo mojej snahe po originalite, po vytrvoreni diery do vedeckeho sveta. Napätie medzi nami stupalo. Myslel som, ze sef ustavu, professor Tursky, mi to bude brat za zle, ale katedra s kludom rozhodla, ze sa mam osamostatnit. Ivan bol znovu fair a prenechal mi cast ukolov, medziinym zaujimavu „frakciu X“, ktoru sme nasli v cerstvych extrakoch modzgu. Ked dlhsie staly zmizla z nich. Este sme zistili, ze obsahuje adenin, ale nic viac. Velmi pravdepodobne to bol vtedy este neznamy cyklicky AMP. Ale nas pristup, nase moznosti nestacily na „velky objav“, na „dieru do sveta“. Nas vztah sa ukludnil, zvykli sme si na novu situaciu, doktorantka ukoncila svoju robotu, ale my sme ostali oddeleni. Vseobecne to bola dobra doba pre ustav. Chodili sme spolu na vylety a lyzovacky, mali veselo aj vdaka novemu asistentovi, chemickemu inzinierovi Lukimu Halcakovi a jeho vtipnej veselej, lahkej, da sa povedat bezstarostnej povahe.


(3) Ivan a Editka.

Ivan a Editka.

 Zcal som som moju kandidatsku pracu. Tema bola „Synteza pyrimidinov v modzgu“. Ako zvycajne, zacala zbieranim a zostvenim prehladu litaratury. Mohol som ist na viac dni do Prahy, navstivit tamojsiu kompletnejsiu kniznic na lekarskej fakulte a v Sormovom akademickom ustave, liahni vsetkych vyznamnych ceskoslovenskych biochemikov. Aj professor Tursky tam spravil jeho kandidatsku pracu. Sormova manzelka, tiez biochemicka na tom ustave, trpela na multiplu sklerozu. Nas ustav sa venoval vyzkumu tejto choroby s vzdialenym cielom, pomoct pani Sormovej. Myslim, ze som zostavil celkom dobry, zaujimavy prehlad. Prislusna fakltna komisia ho uznala. Mal som zacat s praktickou robotou.

Videl som, ze je u vsetkych oblubeny, nielen lebo hovoril na rozdiel odo mna perfektne nemecky, ale pre jeho otvoreny, vesely, nekomplikovany sposob jednania a chovania. Zaviedol ma aj do jeho temy – de novo syntezy purinovych nukleotidov v roznych organoch najmä pod vplyvom nedostatku kyslika. Nebolo mi to vzdialene aj predoslou spolocnou robotou o vplyve anoxie na purinove nikleotidy u psa (1,2) a mojim prehladom o snteze pytimidinov. Ivan vypracoval novu metodiku stanovenia v rezoch roznych tkaniv, ktoru som znovu „zdedil“. Zdedil som aj jeho vynikajucu laborantku, s ktorou a jej slubencom bol Ivan spriateleny. Travili sme s nimi aj cast nasho skromneho volneho casu, lebo sme robili ako kone. Velmi mi pomahala sa zazit, aj preto, ze bola sama dieta utecencov a vedela, ako je tazko sa zozit s usadlymi.

Prvy weekend vo Freiburgu sme obaja ocakavali s napätim, samozrejme ja viac, lebo sa mal u Ivana stavit nas kolega, fanaticky a nekriticky komunista Jano Krizko, ktory mal spojenie so statnou bezpecnostou a ustrednym vyborom strany, a po „Prazskom jare“ terorizoval vsetkych na ustave. Ja som sa prehnane obaval, ze zo zlosti a pomsty ma bud necha zavrazdit alebo uniest. Velmi sme si oddychli, ked sa ani viac nehlasil, ani sa neocakavane neobjavil.

Cele dni, nie zriedka do noci sme stravili robotou v ustave, co eme boli obaja zvyknuti uz z domu. Cenili sme a uzivali neobycajne vhodne podmienky. Nemali sme rodinne povinnosti. Material a pristroje bez obmedzenia. Raz prisiel k nam profesor Gerlach a pytal sa, co potrebujeme. Dostal od nejakej statnej organizacie mimo zakladnej podpory 50 000 mariek!? A tak sme si sadli a rozmyslali. Ci z tychto penazi, alebo z ineho pramena sme mali jeden z prvych pocitacov od firmy Olivetti, ktory sme mohli sami rogramovat a daleko rychlejsie dospiet k vysledkom a statistike. Kniznica aj so starymi rocnikmi najdolezitejsich biochemickych casopisov bola v budove, lebo sme boli len jedno poschodie nad biochemickym ustavom, v ktorom kedysi robili Warburg a Krebs. Uz toto vedomie bolo pre nas povzbudenim a davalo nam istotou, ze co robime, je urcite vyznamne a robime dieru do vedeckeho sveta. V nasom nadseni sme sa stali roztopasni a nielen zo srandy uvazovali, ze kto, ked nie my, dostane raz Nobelovu cenu. Prispela k tomu aj jedna Ivanova vlastnost, o ktorej viac ku koncu. Ludsky sme sa stale viac zblizili. Boli sme ako dvaja dobri bratia. Velmi som si cenil, ze Ivan, napriek tomu, co ho politicky doma ocakavalo ako pomocnika k mojmu uteku, nikdy mi nic nedal vediet a citit, ze neschvaluje moj krok, ale ani zavist, ze som ho bol schopny. Obdivujem tuto Ivanovu schopnost dobre a bez zdanlivych problemov zit v dvoch paralelnych svetoch, v dvoch protikladnych vztahoch a zniest to bez tazkosti. U niektorych to vedie k „borderliene“ poruche alebo schizophrenii.

Pred Vianocami 1967 sa ukoncil jeho pobyt, ale professor Gerlach mu uz vybavil u Humboldt-Stiftungu, s ktorym mal vyborny vztah, pobyt spolu s Editkou na buduce leto. Bal som sa, ze ich k voli mne nase urady nepustia, ale medzitym zacalo Prazske jaro. A tak v lete prisli obaja s autom do jeho milovaneho Freiburgu. Mohli sme diskutovat o pokrokoch a planoch nasej spolocnej prace. Myslim, ze sme aj spomenuli, ci nechcu obaja prist s rodinou natrvalo do Nemecka. Obaja vedeli dobre nemecky a professor Gerlach by ich bol prijal s otvorenym narucim. Ale pre oboch to nepripadalo do uvahy, ale nezazlievali mi moje rozhodnutie. Pocas mojho skromneho volneho casu sme chodili ich autom, ja som este nemal, spolu na vylety do Schwarzwaldu, Znovu sme sa aj s Editkou velmi zblizili a boli tak ako za najlepsich cias nasej spoluprace. Potom zacala doma „normalizacia“. Na jej zaciatku, ked este mnohi odchadzali na zapad, cakali sme, ze pridu, ale bezvysledne. V roku1970 som odisiel z Freiburgu od professora Gerlacha, co snad niektori povazovali za nevdacnost. Ivan, ako som sa neskor dozvedel, nepatril k nim. Chapal ma, lebo poznal oboch a vedel, ze nie sme kompatibilini. Znovu bol loyalny k obom stranam. Pocul som, ze pocas „temna“ bol viackrat u Gerlacha. U mna sa nehlasil, co som chapal, a mu nezazlieval. Vtedy nebolo radne sa stykat s utecencami.  


(4) Humboldtstipendista vo Freinburgu i.Br.

Humboldtstipendista vo Freinburgu i.Br.

Ddlhe roky som nepocul od Ivana, nevedel, ako zije. Nadalej som mu posielal vianocne pozdravy. Doteraz neviem dovody a okolnosti, preco doslo k zhorseniu a preruseniu jeho vztahu s Editkou. Ale znovu Ivan, nielen ze ju obetavo opatroval, ked vazne ochorela a bola na neho odkazana, ale ostal s Lukim nadalej priatelom, a podporoval ho pri vedeckej praci, aj ked Editka po rozchode s Ivanom urcity cas zil s Lukim. To vsetko sa odohravalo, na malom priestore ustavu! Nie, Ivan nebol jednoducho ustrikovany , z jednofarebneho vlakna. Bol som milo prekvapeny, ked som niekedy v polovici osemdesiatch rokov dostal od neho spravu, ze je znovu na pobyte u profesora Gerlacha, ide autom zpät cez jeho milovanu Lindau (kde sa kazdy rok stretavaju nositelia Nobelovych cien na pozvanie grofa Bernadotta, majitela blizkeho ostrova Mainau s povestnym parkom exotickych rastlin a podla sezony meniacich kvetov), Vedel, ze medzicasom byvam na druhej strane Bodamskeho jazera, ale nevedel, ale asi tussil, ze rad chodim do tohto mesta s prekrasnym starobylym centrom. Samozreejme sme sa stretli,sli do kasina, dokonca vyhrali malu sumu, dlho hladali dobru restauraciu, lebo som mu chcel poskytnutn nieco zvlastneho. Ale on, objednal „len“ viedensky rezen. Tento rozdiel medzi nami bol uz od zaciatku vo Freiburgu. Pokial ja som vyuzival kazdu prilezitost na spoznanie novych, neznamych jedal, ci ked sme sli my dvaja, alebo s ustavom jest, on siel na istotu a objednal viedensk rezen. Iste ho mal aj velmi rad. Na zaciatku som objednal „Königin Pastete“ v ufnosti, ze dostanem moju oblubenu pastiku, k tomu este podozrivo lacno. Ale bolo to pecene maslove cesto plnene v dobrom pripade druhom fasirky, v horsom posekanymi hubami, obe so smetanovym kremom – pre mna neznesitelne sklamanie. S odstupom kratkeho casu sa to este dvakrat zopakovalo, k comu pripsela aj moja skromna znalost nemciny. K vsetkemu som si mal pamätat aj nazvy jedal!? Ivan ma nechal sa mylit, u nho nezvykla zakernost a krutost. Po restauracii sme namahavo hladali, kde by mali jeho oblubene „rosé“ vino, „Weissherbst“. Bolo to v zime mimo sezony, väscina restauracii nebola otvorena. Ked sme niekde zakotvili, museli sme skusit co maju, aj ked na nase sklamanie „Weissherbst“ nikde nemali, a skoro do nemoty spiti vratili sme sa do hotela. Ale nas vztah bol znovu, ako keby sme sa neboli stratili z oci, dalsia specialna, dobra Ivanova vlastnost.

1990, po „zamatovej revolucii“, bol Ivan znovu u profesora Gerlacha. Stretli sme sa, lebo som chcel obnovit nasu spolupracu. Teraz v malom, starobylom mestecku Wangen in Algäu. Chcel som znovu spravit „dieru do sveta“ a vylustit pathogenezu dny. Zhodou okolnosti mam tazku formu, dna suvisi so syntezou a vylucovanim purinov, z posledneho projektu o antikoagulacii (teraz mi prichadza do umu suvislost s Ivanovym pelentanom) nam ostalo trochu penazi, medzitym som spoznal reumatologa docenta Löfflera v Mnichove, ktory zostavil najlepsi prehlad literatury o stave vyzkumu dny, a cez neho aj pani Simmonds z Londyna, ktora stanovovala puriny v telesnych tekutinach. Z Mnichova prisiel Löffler a z Emmentalu (nie syra, ale udolia) moj spolupracovnik o antikoagulacii. Potreboval som jeho suhlas, na co vidavam peniaze. Stretnutie bolo velmi plodne, zdalo sa mi, ze sme na dobrej ceste. Ivan slubil, ze Luki Halcak moze stanovovat puriny a nemusime byt odkazani na pretazny labak pani Simmondsovej. V jeseni som prisiel prvykrat po uteku domov. Na moje prekvapenie Luki nemal potrebny pristroj. Ivan asi z dobroty nechcel nevyuzit tuto moznost financnej podpory ,dufal, ze ho Luki raz dostane a nepocital s mojou, vo Svajciarsku este zvysenou dochvilnostou. Dalsi dokaz jeho neotrasitelneho priatelstva. Pathogenezu dny coskoro ujasnili ini pomocou novych genetickych metod.

 
(5) Stretnutie s Ivanom po rokoch znovu doma.

Stretnutie s Ivanom po rokoch znovu doma.

Este dva razy sme sa stretli na Slovensku pri odbornych prilezitostiach, a vzdy bol nas vztah vrucny, ako keby sme stale spolu pracovali. S radsostou a hrdostou mi ukazoval jeho pomocou EU perfektne s novymi pristrojami a vymozenostami zariadene nove pracovisko. Zivor na Slovensku sa znormalizoval. Mal som aj cest a radost uvitat Ivana s jeho novou druzkou v Romanshorne. Bohuzial bola uz poznacena chorobou a Ivan sa aj o nu obetavo staral.

Myslim, ze som nebol jediny, ktoreho prekvapilo, ze Ivan opustil falultu. S odstupom casu ho chapem. Zasadania, natahovacky o nie velmi dolezite zalezitosti, intrigy, boje o financne zdroje, co vsetko a este viac patri k cinnosti v univerzitnych gremiach, neboly jeho zalezitostou a odputavaly ho od vyzkumu. Bol workoholik, vsetko robil s nadsenim a vasnou skutocne skoro do posledneho dychu. Zbieranie dat a poznatkov, objavenie novych suvislosti, to bol jeho zivot, Niekedy aj na ukor vyznamu, a samozrejme sukromneho zivota. A tak presiel na akademicky ustav s vhodnejsimi pracovnymi podmienkami a menej sumu pozadia. Daleko pred svojou dobou rozpoznal vyznam stredneho zdravorneho personalu a stal sa jeho oblubenym, vazenym ucitelom na uzemi celej ceskoslovenskej republiky. Za pomerne skromnych podmienkach pre vyzkum ma sprostredkovanie vedomosti, pedagogicka cinnost o to väcsi vyznam.

Bol som rad, ze som mohol stretnut Ivana kratko pred smrtou spolu s jeho novou, obetavou druzkou a spolupracovnickou Ankou, a sa s nim rozlucit. Z nierktorych spolocnych, inych rozdielnych dovodov sa nam nepodarilo spravit vo vede dieru do sveta. Ivan bol ale nesmierne uzitocny pre slovensku vedu a krajinu, ktorej ostal verny napriek sirenam, ktore ho lakaky do lepsich pracovnych a financdo nych podmienok. Iste sledoval s uspokojenim a hrdostou, ze jeho syn Peter ako biochemik vrta dieru do sveta v USA na najvyssej urovni,


*


(6) Neurochemicka skupina Ustavu pre vyzkum modzgu (Institut für Hirnforschung) University v Zürrichu 1971. Od lava: Michel Cuénod, Lucette Heeb, Eva Niederer, Peter Marko

Neurochemicka skupina Ustavu pre vyzkum modzgu (Institut für Hirnforschung) University v Zürrichu 1971. Od lava: Michel Cuénod, Lucette Heeb, Eva Niederer, Peter Marko

 
Nespokojny s profesorom Gerlachom, hladal som ine miesto. Od priatelov v Basileji som sa dozvedel, ze firma CIBA zalozila nezavisly ustav pre zakladny vyzkum, pomenovany po basilejskym objavitelom nukleinovych kyselin, Friedrichom Miescherom. Hladaju biochemikov. Prijali ma, aj ked este nemali vlastne priestory. Moje pracovisko bolo v Zürichu, na Ustave pre vyzkum modzgu pod vedenim profesora Akerta. Moj bezsprostredny predstaveny bol docent Michel Cuénod, ktoreho som zu poznal z konferencie neurochemikov v Prahe v roku 1966.


(7) Vylet s ustavom na "Vierwaldstättersee". Stvrta od lava (polozakryta) Silvia Rüfenacht, druhy Peter.

Vylet s ustavom na "Vierwaldstättersee". Stvrta od lava (polozakryta) Silvia Rüfenacht, druhy Peter.

  

Preco sme sa sobasili - vyznanie lasky po 40. rokoch
Seite 27
Seite 27 wird geladen
2.7.  HLADANIE - Po vojne novy zivot - Namen est omen a patria est … a moja identita – Preco sme sa sobasili - vyznanie lasky po 40. rokoch.


(1) Sobasne oznameni:. Peter Marko a Silvia Rüfenacht-Nater s Danielom-Ursom zacnu spolocny zivot 10 februara 1973.
Sobasne oznameni:. Peter Marko a Silvia Rüfenacht-Nater s Danielom-Ursom zacnu spolocny zivot 10 februara 1973.

 
Doranany zmätkami, suzeniami a sklamaniami mojich vztahov vcitane zaslubeni som oto viac tuzil konecne najst zenu, ktora sa ku mne hodi (a ja k nej). Kvoli pokrocilemu veku som zanechal moje predsavzatie mat s nou pät deti podla vzoru stareho otca. Ale dve-tri by nezaskodili. 

Jedneho pekneho jarneho dann sme robili v labaku, ktory bol v pivnici nasho ustavu. Nasa sice este mlada, ale zivotaskusena spolupracovnicka Lucette ukazala na dve mlade zeny, ktore vystupili z auta a sa ma pytala, ci by sa jedna z nich nehodila pre mna. Uz na prvy pohlad som nic nemal proti tomu, ale mi nebolo jasne, ako mam s nimi naviazat kontakt. Nemusel som sa tym dlho zaoberat, lebo Lucette hned dodala, ze ta ciernovlaska je nova sekretarka a ta druha jej sestra. Nerobi u nas na plno. Organizuje len postgradualny kurz a organizuje bliziace sympozium. Ukludnilo ma to, lebo tym padom som mal dost casu ju spoznat a nemusel nic prenahlit. O par dni sa objavil pri nasom okne maly pekny chlapec, ktory sa neplacho podrobne vypytoval co robime a skoro odborne s nami diskutoval. Ked sa ocividne spokojny s nami vzdialil, povedala Lucette, ze je to syn novej ovdovenej sekretarky. Myslel som, ze take podarene dieta nie je zlym prikladom na dalsie. 


(2) "Mladucha" so synom.

"Mladucha" so synom.

Videli sme sa pocas roboty a sa mi stale viac pacila, jej drzanie a spravanie, jej pohyby a melodicky hlas. Neparfumovala sa. Len jedno ma odstrasovalo. Bola vzdy vkusne a vhodne oblecena, ale trvalo velmi dlho, kym sa objavila v tych istych nohaviciach, svetri, bluze. Ako mam raz s mojim platom ukojit jej naroky?  Samozrejme som nebol jediny, ktoremu sa pacila. Ako cmeliaci na peknu pestru kvetinu, lietali vhodni a menej vhodni muzi na nu, co zvysovalo moj obavy, ci mam vyhlad na uspech u nej, a ete viac, ci by mi ostala verna. K nejakej oslave prisla aj so synom (nemala ho kde dat), ktory s velkym, ctenym a vyznamnym sefom ustavu jednal ako ako s rovesnikom. Pytal sa ho, co chcel a nebolo to malo, a bezstarostne mu tykal. Sef potvrdil priatelstvo a ho uistil, ze tykanie ostane medzi nimi, co mu neskor aj pisomne potvrdil.  

*

V ustave sme spolocne oslavovali a chodili na vylety. Po jednom z nich nas pozvala Silvia domov "zaokruhlit" podujatie. Nikto nechcel zacat s odchodom. Uz vtedy som nemal rad dlhe posedenia, bol som unaveny a nechcel ich rusit, a tak som sa po tichu vzdialil. Ked sa konecne vsetci rozhodli sledovat moj priklad, zbadali, ze chybam. Zacali ma vsade hladat, aj pod postelou. Obavali sa, ze som tiez chcel uskutocnit ich prianie stravit noc s hostitelkou. Medzicasom som vedel, ze Silviin manzel zomrel ako stavebny inzinier pri nehode, ked po silnom dazdi stupla voda v rieke a chcel zachranit pracovnikov pri stavani mostu.Daniel bol trojmesacny. K mojim citom sa pridruzil aj sucit. 


(3) Svadobna fotka s kanonom. Ivan Pechan podotkol, ze je to znak, ze sa v tomto manzelstve bude strielat. Nemylil sa.

Svadobna fotka s kanonom. Ivan Pechan podotkol, ze je to znak, ze sa v tomto manzelstve bude strielat. Nemylil sa.

Zdalo sa mi, ze aj nie som jej lahostajny. Po uspesnom sympoziu, ktore perfektne zorganizovala, priniesla mi do labaku malu peknu lyzicku, ktora ostala ako dar pre ucastnikov. Bola pri tom v rozpakoch ako male dievca, co sa mi pacilo. Viackrat som chcel dohovorit stretnutie len s nou, ale nenasiel prilezitost. Coskoro po sympoziu skoncil jej pracovny zaväzok, aj ked by ju boli radi udrzali. Silvia chcela studovat, dohonit, co z roznych dovodov nemohla. Zacala uz s dialkovym studiom. Chcela ho urychlit a zacala plno studovat. Jedneho pelneho dna v auguste som sa odvazil ju zavolat. Spytal som sa jej, ci nema chut na druhy vecer, niecim ukojit smäd horuceho dna. Nepamätam sa, ako som vedel, ze Daniel nie je doma. Prisla v mini s pozdlznymi cervenymi a bezovymi sirokymi pasmi, ktora sa hodila nielen k dnu, ale zdoraznila jej pekne opalene nohy. Sli sme najprv do restauracie "Dezaley" vedla najväcsieho kostola v starom meste, v ktorom kazal Reformator Zwingli. K bielemu vinu som velkosvetsky objednal slimakov, proti comu Silvia nic nemala a ich jedla. Az neskor vysvitlo, ze prvykrat v zivote, este k tomu s hrozou, lebo nema rada taketo jedla. Odporuje to hlavnemu tvrdeniu psychologov, ze zaciatok vztahu je najdolezitejsi. Napriek mojej chybnej objednavke je nase manzelstvo vcelku velky uspech. (Psychologovia by naopak tvrdili, ze Silvia bola ochotna so mnou dokonca jest slimakov!). Po slimakoch sme sli k nej domov. Po ceste som navrhol ist k starobylemu kostoliku vo Witikone, kde sme obaja este oddelene byvali a pozorovat pekny zapad slnka, pricom sme mali prvykrat telesny styk, v com sme pokracovali u nej doma. Nevedel som, ze pre Silviu to bol dobry znak, lebo v tomto kostoliku sa sobasila s prvym muzom Ursom. Boli sme jednoznacne zalubeni do seba.


(4) Sobasny bozk - tiez nie zly znak.

Sobasny bozk - tiez nie zly znak.

 
Ale bol tu aj Daniel. Ked som prvykrat prisiel, dlho ma dobre posudzoval a sa spytal "zoberies si nas"? Moje nadsenie s tymto navrhom som nemusel hrat. Silvia myslela, ze ma musi uspokojit a povedala, ze sa to pyta kazdeho samotneho muzskeho navstevnika. Ako ma jeho prianie aj tesilo, nevedel som, ci som schopny splnit tuto nie jednoduchu ulohu, byt dobrym otcom, k tomu este uz tak velkeho chlapca. Ako by som sa mohol o tom presvedcit? Rozpamätal som sa, ze mi pri tazkostiach s poslednym zasnubenim pomohla jedna grafologicka a psychlologicka. Siel som znovu k nej. Uistila m, ze som toho dobre schopny. S touto matkou to nebude tazke. Len tak vedla mi zdelila, ze nielen pre Daniela ale aj pre nas oboch je na case a dobre, mat konecne spolahliveho partnera. Tak posilneny, s istotou som sa dal smerom manzelstvo. Svadbu sme mali vo februari, nemysliac, ze jubileja budu sa krizovat s chripkovou vlnou.   


(5) S rodicmi a svedkami. Od lava: Silviini rodicia, svagor Frido, novopeceni manzelia, svagrina Maria, moji rodicia a v strede v popredi Daniel.,

S rodicmi a svedkami. Od lava: Silviini rodicia, svagor Frido, novopeceni manzelia, svagrina Maria, moji rodicia a v strede v popredi Daniel.,

Este predtym svadbou som sa pre istotu chcel presvedcit, ci Silvia predsa len neni "fufulka", zhyckana zena, ktora je zvyknuta na Luxus. Bol som vasnivy "stanovnik ". Navrhol som, ze pojdeme pocas buducich Danielovych jesennych prazdnin stanovat do oblasti "Ardeche" v juznom Francuzsku. Nocovat mozme v mojom stane. Daniel bol nadseny. Silvia nedoverovala mojmu staremu, osarpanemu "VW-Käferovi" a chcela ist s jej limuzinou "Sunbeam", lebo ma viac miesta pre batozinu. Rano, ked sme sa chceli vydat na cestu, vypovedal "Sunbeam" sluzbu a nechcel startovat. Ziaden problem - ideme s "Käferom", povedal som s radostou, aj ked som uz dva dni nemohol zatvori vpredu batozinovy priestor. Chcel som ho nechat opravit az po prazdninach. Len s namahou sa Silvia nechala presvdcit zapakovat menej veci a batozinovy priestor uzavriet lanom. Trochu neskor sme vyrazili a k veceru prisli na skoro prazdny camping v piniovom lese. V oktobri sa uz nedalo pltou splavit "Ardeche", ako popisoval clanok v "Neu Zürcher Zeitung", ale robili sme vylety s autom a pesi v tomto malebnom udoli. Silvia zvladala stanovanie, ako keby uz vzdy len tak prazdninovala. Spala s Danielom v stane a ja v predsieni. Vecer pred odjazdom dalej na juh, Daniel este nikdy nebol pri mori, sme sedeli sami a pili vino. Spytal som sa jej, ci ma chce mat za muza. Nemala nic proti tomu. Na juhu pri mori bolo horsie pocasie, ale Daniel bol nadseny morom. Ked siel do vody, s krikom vyskocil z nej ako sip, lebo den predtym si pri pade na svahu odrel zadok a teraz ho morska voda strasne palila. Pocetne pamötihodne krasy ho ale na rozdiel od Silvii nie velmi zaujimali,  


(6) V strede Opa - Danielov stary otec, vlavo od neho vedla Silvii moja sesternica Darinka. S rodinou Rüfenach mame dobry, pekny vztah.

V strede Opa - Danielov stary otec, vlavo od neho vedla Silvii moja sesternica Darinka. S rodinou Rüfenach mame dobry, pekny vztah.

Hladali sme pekne miesto na nasu svadbu. co nebolo tak lahke. Vsetci traja sme jazdili okolo Zürichu a spoznavali nielen jeho pekne blizke a vzdialene okolie ale aj nas. Nakoniec sme sa sobasili v zamku "Sonnenberg". Oslavovali so vsetkymi pritomnymi najprv tam, vecerali s najblizsimi "U leva" v Oberaachu, starobylom hostinci, ktory bohuzial coskoro na to vyhorel. Najst katolickeho a protestantskeho farara, ktory uz vtedy boli ochotni previest ökumenicku svadbu, nebolo lahke, ale aj to sa nam podarilo. A Daniel mohol drzat svadobnu rec, na co bol velmi pysny. Po svadobnej ceste som sa stal abstinentom. Ked nas navstivili moji byvali spoluziaci a videli, ze pijem len kysle mlieko a vino prenechavam im, mysleli, aku bosorku som si vyhladal, ktora ma tak premenila. Nevysvetlil som im, ze pocas plodenia som chcel mat tak perfektne spermie, ako sa len da. Chvalabohu to netrvalo dlho. Coskoro sa jedna z nich presaadila, tak ako aj moja snaha o vlastnu prax. Nemohol som chapat, preco by som sa mal vzdat takej dobrej spolupracovnicky a tak Silvia obetovala jej sen - maturu a pripadne dalsie studovanie.


(7) Pri 40. vyroci svadby.

Pri 40. vyroci svadby.

Samozrejme jestvuje viac dovodov, ktore nam vtedy ciastocne neboli jasne, preco to u nas neostalo pri viac alebo menej dlhsom telesnom opojeni a zalubenosti, a prteco ostalo nase manzelstvo napriek castym kratkodobym burkam pekne, zaujimave, napinave a stastne. Snad to uz mohla vycitat ta grafologicka z nasho pisma. Nam to bolo casom jasnejsie. Obaja pochadzame z rodin malych samostatnych podnikatelov, ktore mali podobne, nielen financne problemy. Silvia vyrastla v melej dedine, ja v malom meste, ktore bolo velkou dedinou. Hral som sa s detmi robotnikov. My sme boli prenasledovani ako zidia a preto sme menili pocas vojny nabozenstvo. Silviin otec ho menil pod inym tlakom - inac by si nebol mohol zobrat Silviinu matku. Ale potajomky ostal protestantom. V jej diplomovej praci poukazala Corinne na dalsi dovod: Pokial my sme boli ako zidia potlacovani a prenasledovani, Silviin otec ako "Verdingkind" . Taketo skusenosti a vplyva ovplyvnuju aj postoja spravanie dalsich generacii.

NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu
Seite 28
Seite 28 wird geladen
3.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu

In  Memoriam pani Magdaleny Gobeli-Bühler (1888—1980) z Grubenwald-Lochu


Dnes sa hodne cestuje. Napriek  tomu ostava dost miest, mesteciek, oblasti a krajin, ktore by sme si radi pozreli. Este som nikdy nebol v Parizi, Rime alebo Florencii, ale od urciteho casu vypukla vo mne tuzba zajst do Grubenwaldu.

Nase nesplnene priania väcsinou zabudneme, aby sme mali miesto pre nove. Alebo vrtaju v nas a trapia nas, kym ich nesplnime. K tomuto neprijemnemu druhu patrila moje tuzba za Grubenwaldom. Vzdy znovu vzplanula najmä, ked sme sli vlakom popri Grubenwalde. Na zaciatku som sa chcel odputat citanim, alebo skusal zaspat. Casom to vobec nepomahalo. Najtazsie bolo cestovat osobakom, lebo sa zastavuje aj v Grubenwalde. Tuzobne a zavistlivo som sledoval stastlivcov, ktori tam vystupovali.  

Tych okolo styridsat domov Grubenwaldu lezi v podobe podkovy v priehlbine obklopenej lesom. Nie je uzavreta vrchmi len z dvoch stran, ako cele udolie, ale aj zpredu a zozadu. Rieka Simme a cesta sa este nejako presmykli, ale pre zeleznicu museli vyvrtat na dolnom konci tunel. Je tam obchod s miesanym tovarom a k tomu kiosk, ale ziadny hostinec, hotel, restauraciu a dokonca ani posta. Tieto sa nachadzaju v dva kilometre vzdialenom Zweisimmen, ku ktoremu patri Grubenwaald aj politicky. Napriek tomu nie je Grubenwald neznamy. Pre znalcov je "Grubnwadska udena klobasa" taky pojem ako pre inych cipky alebo spekacky zo St. Gallenu.
 
Nie, ze by som este nikdy nebol v Grubenwalde. Casto tam idem dokonca viackrat za den, niekedy aj v v noci. Obzvlast rad chodim do najhlbsiej casti priehlbyny, ktora sa vola "Loch" (diera, slang väznica). Vtedy hlasim mojej zene alebo sestre v praxi: "Idem k pani X.Y. do Lochu" alebo "Som u pana X.Y. v Lochu". 

Ano, ale vtedy idem navstivit pacienta, k tomu este rychle autom. Rad by som chcel raz bez ucelu cestovat vlakom a v klude ist od stanice najprv mostikom cez Simme, potom stupat trochu strmym chodnikom k deddine. Z videnia som ho uz dobre poznal a mojich pacientov s anginou pectoris z Grubenwaldu sa zvyknem pytat, kolkokrat sa musia cestou hore zastavit, aby som takto posudil ich stav alebo ucinnost mojej liecby. Ako rad by som siel tymto chodnikom hore, podla moznosti bez anginy pectoris.

V podstate by nemalo byt tazke, ked tak velmi chcem ist vlakom ten kratky kusok z Zweisimmen do Grubenwaldu, vystupit, peso stupat do dediny a potom prinajmenej chvilu byt stastny bez priani. V nedelu alebo pocas nejakeho sviatku mal by som matna to  aj dost casu. Ale pre vseobecneho lekara v horach neostava mnoho volnych wikendov a sviatkov, aj ked su organizovane sluzby. A tie volne, su skutocne volne? Nespocetne spolocnosti, institucie a ustavy organizuju doskolovania, cihaju na ucastnikov a ich lakaju zaujimavym programami. Ked tomu clovek odola, co nie je lahke, lebo nemozno v horach ako v meste tam len kratko odskocit, nespocetni pribuzni a priatelia oslavuju nieco, zenia a vydavaju sa, neprestajne sa rozmnozuju, co sa im pozoruhodne casto aj dari, k comu potrebuju Silviu alebo mna ako krstnych rodicov. Toto vsetko je spojene s cestou dolu z udolia, väcsinou vlakom popri Grubenwade. Nikto neorganizuje nieco v Grubenwalde. Pribuzni a priatelia nas sice navstevuju, ale chcu vandovat alebo lyzovat. To by este slo, ale niekedy im nestaci pobyt v Zweisimmen a blizkom okoli, nie, chcu ist, ked nie do Gstaadu, tak do Lenku. Nadarmo by bolo skusit presvedcit takychto ludi k ceste do Grubenwaldu.  

Zarmucovalo ma, ze ani z vlastnej rodiny namal nikto pochopenie pre moje prianie. Pocas volnych dnoch chcu lyzovat, kupat sa, vandrovat, zbierat enciane alebo lesne plody. Kedze sa k tomu zriedkavo dostaneme, nesmiem chybat. Raz v nedelu koncom zimy som nemal sluzbu, tazky mokry sneh siahal skoro do dediny, ale nebol na lyzovanie. este zakryval puciky, encianov, nikto nas nechcel navstivit, my sme nemuseli niekde ist, dcera dostala osypky, manzelka chripku, syn nemohol prist zo vzdialeneho internatu, takejto pre moje prianie neobycajne priaznivej nedeli, ktoru mi len moja ohladuplnost nedovoluje nazvat stastnou, prehlasil som rano: "Dnes idem vlakom do Grubenwaldu". Zena reagovala zmesou skepticizmu a vysmievania, dcera omamena horuckou nebola schopna ani citov ani vyroku. Pozrel som sa do estovneho poriadku a zistil na moje radostne prekvapeniel, ze najblizsi vlak, ktory stoji aj v Grubenwalde, odchadza velmi priaznivo o 10,56. Ked pojde vsetko hladko, som peso doma k obedu. 

Netrpezlivo som sa vydal na stanicu, vyziadal jednosmerny listok pre obyvatelov udolia do Grubenwaldu a sa dival, kde stoji moj vlak. ktory podla mojich udajov mal zu coskoro odist. Vsetky kolaje boli volne. Siel som k pokladni a sa pytal, ci aj dnes chodi tento vlak. Dali mi pozitivnu odpoved, ale az o hodinu. S polutovanim som zistil, zel som tam skutocne o hodinu skor, lebo v noci zacal letny cas. S trochu dlhym nosom som sa vratil domov. S ocividnou radostou v hlase ma uvitala zena a pytala sa: "Rozmyslel si si to predsa?". Ked som jej to vysvetlil, dala dalsiu otazku "Nehanbis sa, este raz ist?".Skutocne som nevedel, zaco sa mam hanbit.". Tento raz som siel v dobrom case. Vlak stal zu nakolaji, ja som nastupil do posledneho vagona, v ktorom bol len jeden synov byvaly spoluziak. Konduktor sa objavil hned  po odchodel a na moje velke prekvapenie, ked videl moju cestenku, zacal ma hresit, preco som nepovedal, ze idem do Grubenwaldu, tento vlak tam stoji len na poziadanie, teraz mu nestaci ist dopredu k rusnovodicovi a mu povedat, ze ma zastavit v Grubenwalde. Musim ist az po Weisenbachu. Este vzdy som sa nehanbil, bral toto oznamenie ako mame brat vsetky tazke udery osudu, vyrovnane s kludom. Pripustil sice, ze ostava este ufnost, ze niekto chce v Grubenwalde nastupit, ale na tolko stastia sa mi nechelo verit. V hlave mi kruzili myslienky ako: "Nie mi je dopriate ist vlakom do Grubenwaldu", "Skusim to este raz, aj ked az o desat rokov, alebo ako penzista".

Pred Grubenwaldom zacal vlak brzdit. Pani a pan M., nastupili. Pokusil som sa ich pozdravit,ale aj ked pani M., kvoli jej vysokemu tlaku bola u ma v praxi kazde dva-tri mesiace, tu ma nespoznala. Bola prilis uputana pre nu nie lahkym nastupovanim do vlaku, ja som nemal biely lekarsky plast a najmä nepocitala s tym, ze ma tu moze stretnut. Ale konduktor krical trochu nahnevanym hlasom mojim smerom, druhykrat to musim hlasit, lebo tento vlak inac nezastava v Grubenwalde. Teraz som mal stastie!  Mal pravdu, kedy mozem znovu cestovat vlakom do Grubenwaldu? 


(1) Zeleznicna stanica v Grubenwalde, ktorej vtedy este nebolo. Foto pravdepodobne ten isty zdroj ako nasledovne.

Zeleznicna stanica v Grubenwalde, ktorej vtedy este nebolo. Foto pravdepodobne ten isty zdroj ako nasledovne.

Cesta od zeleznice hore do dediny je este krajsia ako som si predtavoval. Uzky polmy chodnik vedie najprv cez Simmu. Kratko po nom zacina stupat. Na jednej strane tam stoji stara drevenica, na druhej mala oplotnena zahradka s kvetinami a zeleninou, ktora patri ocividne k domu. Clovek ma pocit, akoby siel cez branu do Grubenwaldu. Oblokyna dome boli sice otvorene, ale nezdalo sa, ze niekto ma zbadal. Kracal som dalej a ked som sa blizil k domom v dedine, zacal som byt neisty, dokonca trochu hanbil. Stred Grubenwaldu nie je ani Bärenplatz v Berne, ani Picadilly Circus v Londyne, kde sa da ist len  tak bez dovodu. Co by som povedal, co tu chcem, co tu hladam? Na "namesti" som sa obratil. Ked som siel okolo "brany Grubenwaldu" nezmenene vladlo ticho. Len hmyzv zahradke  a auta na cees na protileziacom svahu bzucali a v zahradke strkalo este kolieko, aby odstrasilo vtakov. Neviem, kto tam byva, ale lutujem, ze ma nikdy nevolali k choremu.  


(2) Grubenwald; Vlavo chodnik od stanice popri "Brane do Grubenwaldu". S vdakou z Www.swissfot.ch/swissfotclosed/HTM_closed_d/3750/25.htm bez ochrany dalsieho uverjnenia. Na prosbu o to ziadna odpoved.

Grubenwald; Vlavo chodnik od stanice popri "Brane do Grubenwaldu". S vdakou z Www.swissfot.ch/swissfotclosed/HTM_closed_d/3750/25.htm bez ochrany dalsieho uverjnenia. Na prosbu o to ziadna odpoved.

  
Ked som zacal s praxou, bal som sa navstev pacientov vo vzdialenych, tazko pristupnych domoch, najmä v nudzovom pripade. .Casom mi presiel strach a rad idem cast cesty aj peso alebo na lyziach, co je ale casom stale zriedkavejsie.Staci mi, aj ked mam tazkosti s prijazdom. Preto sa vzdy tesim, ked musim navstivit jednu starenku, ku ktorej vedie cesta cez prihlbinu na uzkomy mostiku bez zabradlia. V lete by clovek musel byt opity, keby mal z neho s autom spadnut. V zime je to ine, aj lebo v hlbokom snehu sa nikde neda otocit a treba ist spiatockou spät. Prvy raz som bol po stastnom prekonani mostika v oboch smeroch tak roztopasny, ze som sa chcel hned obratit, s tym vysledkom, ze ma museli prist tahat z hlbokeho snehu. Teraz idem spiatockou az po odbocku zo sirsej cesty. Ako poznam vyvoj, coskoro mi pokazia tuto rozkos. Najprv vybuduju pekny siroky most, potom mu daju pevne, solidne zabradlie, neskor pride autostrada.

Cesta domov prebehla bez komplkacii. Na chodniku vedla Simme som bol rychlo Doma, stastny a pysny, ako keby som bol zdolal tazky, vysoky vrchol. Mal som pocit, ze teraz mozem kludnejsie zomriet.

Po niekolkych tyzdnoch, po dvoch wikendoch za seebou so sluzbou, dostala manzelka, ktora sa kvoli strazeniu telefonu uz skoro tri tyzdne nedostala z domu, "z praxe kocura" a pytala sa ma obvinujucim hlasom, co ma zo zivota. Chcel som ju utesovat a pytal sa spät, co mam ja zo zivota. "Ty robis, co chces" bola jej odpoved. Prekvapeny som sa pyta:l "Co tym myslis? "Ty cestujes vlakom do Grubenwaldu!" Mala, ako vzdy, pravdu.

Schweiz Ärzteztg. 1981;62:3437-8. Vdaka za ©Schweizerischer Arzteverlag EMH.

Ako to bolo v nasej nemocnici v 70-tych rokoch
Seite 29
Seite 29 wird geladen
3.1.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – Ako to bolo v nasej nemocnici v 70-tych rokoch.
Ked uznavany lekarsky casopis New England Journal of Medicine uverejnil dva clanky o kazdodennom zivote v sucasnej americkej nemocnici (1,2), ktory sa pravdepodobne nie velmi odlisuje od nasho, zdalo sa mi, ze by som mal popisat ako to bolo v 70-tych rokoch v malej svajciarskej horskej oblastnej nemocnici. Vtedajsi stav som nasledovne licil: "V nasej dedine mame traja lekari prax, chirug, internista a ja ako prakticky lekar. Zastupujeme sa navzajom pocas dovoleniek, vikendov, s internistom aj v nemocnici. Kazdu sobotu mame na vsetkych oddeleniach spolocnu vizitu, takze mame dobry prehlad o nasich pacientoch. Nasa oblast je asi 25 km dlha. Priblizne polovica pacientov su horski rolnici, ktori pocas chladnejsich obdobi nosia spicate ciapky (vid. trpaslici)" (3). Ako vyzeral moj kazdodenny zivot?

Prisiel som do "nudzovej" oblasti" Ako dnes bol tam nedostatok lekarov ochotnych zit a pracovat za tazsich podmienok ako v meste. Ale v tom case boli aj okraje Zürichu z tohto hladiska "nudzove oblasti". (Aj to je podobne dnesnym pomerom.) Ked som po viac ako desiatich rokoch odisiel z vyskumu a rozhodol sa stat vseobecnym lekarom, chcel som mat pravu prax so vsetkym, co k nej patri. Pre Simmental sme sa rozhodli kvoli peknemu okoliu. Internista bol pretazeny a chirurg si na rozdiel od jeho predchodcu (udajne) prial len obmedzenu prax bez domacich navsteiev. Takze bezpodmienecne potrebovali praktickeho lekara, ktory by aj zastupoval inetrnisu v nemocnici pocas jeho nepritomnosti. Chirug nebol spokojny s tym, ze internista bol (uz odjakziva) aj porodnik, co mi tiez ciastocne chcel prenechat, ale vzhladom na moje obmedzene skusenosti v tomro obore, s vdakou som to odmietol. Rad by som sa bol vzdal aj anestezie, ale v tom ohlade bola velka nudza: Ako anesteticka pracovala nie velmi spolahliva kolegyna, ktora byvala v pomerne vzdialenom Saanen a tak pri nudzovych pripadoch nebola "k mani". Alebo nie velmi dobre vyskolena sestra. Nebol som tym nadseny aj kvoli viacerym umrtiam pri narkoze, lebo neskoro zbadali, ze vymenili spojenia anestetickych plyov a namiesto kyslika davali smavy plyn. Ale tu bola nudza prilis velka, a tak som chtiac-nechtiac suhlasil.

Pri renovacii zastaraleho domu, v ktorom pol storocia byvali lekari a mali prax, sme mohli väcsinou uskutocnit nase priania. Bol by som sa rad vzdal vlastneho predaja liekov, ale lekarnik mi ponukal nezvykle zle podmienky, keby som bol cez neho objednaval lieky. Musel som cele dni studovat a premyslat, ktore lieky budem potrebovat najmä v nudzovych pripadoch v horskom udoli s turistami v lete a zime. Lekaren som prevadzal v duchu stareho otca, ktory nebol sppokojny, ked zakaznici nedostali nieco  v jeho obchode, s tym vysledkom, ze lekarnik niekedy posielal ku mne  zakaznikov, ked surne potrebovali zriedkavy liek - vedel, ze to u mna najdu. Podobne mojim starym rodicom, kym ja som na to bol nesmierne hrdy, moja zena o to menej, lebo financne sme na to doplacali.

Bol som sklamany, lebo napriek nudzovej oblasti som mal malo pacientov. Ked ma volali na navstevu do Lenku k rodine na lyzovacke s malym chorym dietatom z Basileji, tamojsi uz starsi kolega mal plny nos zo zatazenia pocas dlhej zimnej sezony a zmizol do jeho chaty v Emmentali, vyziadal som od nich 30 frankov, zapocitajuc aj 15 kilometrovu cestu na vrch nad Lenkom tam a spät. Boli prekvapeni a ja velmi spokojny, lebo som nemusel vystavit ucet, na co som nebol vobec pripraveny. Tomu zodpovedajuc ma privitala moja zena, ked som jej hrdo hlasil, aky som bol uspesny. Moju 40-ku sme oslavovali s priatelmi z Bernu v "Oldene" v Gstaade, kde to este vonalo po Elisabet Tylor a Richardovi Burtonovi.


(1) Stara nemocnica v Zweisimmen. Povodne liecebna tuberkulozy. Edition Guggenheim & Co., Zürich, aus dem Simmentaler Heimat-Buch, 1938, Verlag Paul Haupt, Bern; s vdakou od G. Pfandera sprostredkovane A. Zimmerlmi, obaja z Zweisimmen.
Stara nemocnica v Zweisimmen. Povodne liecebna tuberkulozy. Edition Guggenheim & Co., Zürich, aus dem Simmentaler Heimat-Buch, 1938, Verlag Paul Haupt, Bern; s vdakou od G. Pfandera sprostredkovane A. Zimmerlmi, obaja z Zweisimmen.

Coskoro siel internist Kai Zimmerli prvykrat na viactyzdnovu dovolenku niekde, kde nebol dostihnutelny. Pocas pomaly dvadsat rokov ako sef internej mediciny, porodnik a vseobecny lekar si to nemohol dovolit. Znovu tomu zodpovedajuc bola jeho manzelka rada, ze sme prisli do Zweisimmen. Zrazu som mal nesmierne mnoho roboty. Zariadil to tak aj preto, ze dufal, ze cast jeho pacientov ostane u mna aj po jeho navrate. O pol osmej rano bola visita v nemocnici, potom plna prax, popritom nudzove navstevy, normalne pocas obeda alebo vecer, kazdy vecer navsteva v nemocnici, okrem ineho s kontrolou novych pacientov. Na stastie chirurg ma zriedkavo potreboval na pravidelne narkozy, co sa ale nezmenilo ani neskor, k comu sa este vratim. Zrazu som bol vrhnuty do vody a musel plavat ako som len mohol. Nespravil som ziadnu velku chybu, ale som bol rad, ked sa internista vratil. Teraz som mal viac pacientov v praxi a kedy-tedy aj v nemocnici. 

Od zaciatku sme sa dohodli, ze budeme robit, ako byvaly chirurg a internista, spolocne vizitv sobotu rano. Stretli sme sa o pol osmej a podla toho, ci musel chirurg operovat, presli sme najprv chirurgicke alebo internisticke oddelenie a na konci geriatriu, kde nas ale chirurg skoro nikdy nedoprevadzal. Tym padom sme boli nielen dobre informovani o prevadzke nemocnice, ale mohli diskutovat diagnozy a terapie a este k tomu sme sporovali vzajomne pisomne spravy. Ja som neviedol zaznamy o mojich pacientoch - na kontrolu stacili tie od sestier a zriedkavych osetrovatelov. V nemocnici som nikdy nemal viac ako hrstku vlastnych pacientov. Vizitu u nich som robil po internistovi okolo 10. hodiny. Sestry a osertovatelia zu boli inym zaneprazdneni, takze som bol sam s pacientami, co bolo dobre a prijemne. Podobalo sa to praxi, len tu boli pritom väcsinou aj ini pacienti. Ked bolo nieco nejasne alebo velmi dolezite, zavolal som prislusnu sestru,  alebo siel do miestnosti oddelenia a predpisal potrebne vysetrenia a liecbu. Podobne to bolo s asistentmi. Boli casy, ked sme mali len jedneho pre celu nemocnicu, ktory pocas mojich a dokonca aj internistovych vizit musel asistovat pri operaciach. Mal som rad asistentov, s ktorymi som mohol diskutovat o pacientoch a ich ludskych a odbornych problemoch. Podobne ako internista a chirurg navstivil som mojich pacientov aj vecer na ceste k navstevam a ked bolo treba, prisposobil liecbu napriklad podla vysledkov z laboratoria.


(2) Nova nemocnica v Zweisimmen. Ddotaz o povolenie k uverejneniu bez odpovede.

Nova nemocnica v Zweisimmen. Ddotaz o povolenie k uverejneniu bez odpovede.

O honorar som musel bojovat so spravcom nemocnice. Bedakal, ze chudobne dediny z okolia musia do velkej miery finacneovat prevadzku nemocnice a zdoraznil tu velkolepu moznost sa starat o mojich vlastnych pacientov. Dostaval som za pacienta a den jeho pobytu 10 frankov, v tom zapocitajuc aj vecernu vizitu a cesty. Mojmu financnemu ministrovi, mojej manzelke sa tato suma nepacila.
 
Dalsi kamen narazu boli prazdniny. Ked sa podla kalendara blizili skolske prazdniny, poverila ma moja manzelka vyjednat pri nasledujucej spolocnej sobotnej vizite s internistom a chirurgom, kedy sa  m hodi nasa dvojtyzdnova nepritomnost. Nedostal som sa k tomu, lebo bolo dohovorit nesmierne mnoho dolezitejsich zalezitosti, Chirurg musel sit operovat, alebo v cakarni internistu cakali zu netrpezlivo nespocetni pacienti na nho. Nebolo nevhodne, dokonca nemoralne za takyychto okolnosti sa zaoberat prazdninami?! Doma ma ocakavalo nepriatelske privitanie a o tyzden mi manzelka kladla na srdce, ze to musime vediet, aby sme na cas mohli zaistit let a ubytovanie tam, kde chceme ist. Ti dvaja boli prekvapeni, co zase burcuje tento mladik, co vlastne chce? Tak to islo dalsie tyzdne.  Cim skor som s tym zacal, tym dlhsie. Nakoniec sme leteli niekde, kde este bolo volne miesto skoro za dvojnasobnu cenu. Trvalo, kym som pochopil, ze mam do cinenia s jednym z kantonu Bern (znamym tym, ze nic neprenahlia) a druhym neurotikom, ktory nikdy nemal prazdniny a ich ani neprial inym. Odvtedy sme stanovovali nase prazdniny kedy a kde sa nam to hodilo a oznamil som to kolegom. A hla, slo to vyborne. 

Chirurg vyuzival aj narkozy, aby ma trapil. Dohovrili sme, ze stredu prespoludnim bude operovat pacientov, ktorych mam narkotizovat, takze som nezapisal pacientov v praxi. Ale sa to len zriedka uskutocnilo. Operoval radsej ine predpoludnie, kolegyna z 20 km cez priesmyk vzdialenych Saanen neprisla a tak sme to museli pacientom rychlo zdelit spolu s novym terminom. Zato ma casto volal ku kratkym, nudzovym narkozam pri lyziarskych nehodach, pri ktorych nenechal vylacnit pacientov, lebo sa bal, ze ked musia cakat, radsej pojdu dolu do ich bydliska.

Raz prisiel kolega z Australie. Chcel vidiet malu svajciarsku nemocnicu. Internista bol prec. a tak som ho ja viedol cez nemocnicu. Na zaciatkiu sme stali pred nou. Pytal sa na smerodajne cisla, ako kolko posteli mame, kolko lekarov, a pod. Ked pocul, do osemdesiat pacientov, s dvomi primarmi, jeden z nich (ale v podstate obaja) popri praxe, ja starajuc sa len o mojich pacientov, zastupca internistu a anestezistky, jedne az dvaja asistenti, badal som, ze nevie, ci robim vtipy, som pri vedomi? Ked som mu ukazal aj protiletecky kryt, a v celej nemocnici stretol len jedneho asistenta, nemohol sa ukludnit a pytal na na detaily. Cudoval sa, ako je to mozne, ako to robime? 

Nasi vlastni pacienti nas mohli dosiahnut pocas 24 hodin s vynimkou jedneho popoludnia za tyzden a vikendov, ked internista mal sluzbu. S nim sme sa striedali pri vikencovych sluzbach pre okolie ale aj v nemocnici. Nie zriedka sme kruzili, ked bol nudzovy pripad tak v nemocnci ako vonku. Ale aj pocas normalnych dni to mohlo byt napinave, ked sme museli doprevadzat v nasom ambulancnom vozidle pacienta do Bernu, lebo by bolo trvalo prilis dlho cakat, kym pride odtial. Pamätam sa na maleho chlapca s bakterialnym pseudokrupom, ktoreho som musel intubovat a doprevadzat do Bernu a prenechal nudzovej stanici v neocnici. Na druhy den ma zavolali a pytali sa, ako sa mi to podarilo? Chceli v klude vymenit dychciu rurku (tubus) na trvalejsiu, ale sa im to nepodarilo. Museli tu moju provizornu nechat cely cas, kym mu hlasivky neodpuchli. Rodicia neukazali znaky uznania, snad lebo boli pacienti chirurga, ktory chcel prenajat uznanie len pre seba. Urcity cas som sobre znasal taketo cesty, ale raz som musel neustale kontrolovat tep a krvny tlak (este neboli na to automaty), pritom stat. Zrazu mi bolo na ceste bohatej na zatacky zle. Pomaly som bol na tom horsie ako moj pacient. Odvtedy sa mi vratila z detstva znama nevolnost. Ked sme mali tazky pripad, stravili sme cele noci pri nom v nemocnici a rano museli nezmenene robit v praxi. 
 
Tak sme mohli robit a zit len vdaka nasim manzelkam. V noci ich nielen rusili nudzove pripady, ale museli pomahat pri ich osetrovani. Neboli mobily, GPS. Vzdy museli vediet, kde sme sli, kde sa nachadzame, a zavolali tam, ked sme museli ist zrazu na inu navstevu, alebo ist do nemocnice k nejakemu nudzovemu pripadu. Toto vsetko pocas 26 tyzdnov, polovice sviatkov a prinajmenej 150 pracovnych dni. Snad sa da lepsie rozumiet, ze moja zena bola poburena, ked sme sa nemohli dohodnut na prazdninovom plane. Nase manzelky zanechali ich osobne priania a plany. Manzelka internistu, promovana lekarka, sa vzdala popri styroch detoch vlastnej lekarskejj cinnost. Diskutovali tazke pripady a co sa v praxi dialo a podobne mojej manzelke podporovala ho pri rozhodnutiach a rieseni ludskych problemov. Obe vystavovali ucty a moja ma odbremenila od pisania svedectiev, preukazani pacientov a inych papierovych robot. Musel som ich len diktovat.

Co sa tyka financnej stranky, nas sposob roboty a Zivota bol vyhodny pre vsetkych okrem nas. Nehromazdili sme peniaze, ale zazitky a skusenosti. A vsetko bude pre nas lahsie; umieranie, zem nad nami a aj cez branu do neba sa nemusime plizit. Pinajmenej dufam.


1 Rosenthal DI, VergheseA: Meaning and the nature of physicians’ work. N Engl J Med 2016;375:1813-5.
2 Obermeyer Z, Lee TH: Lost in thought - the limits of the human mind and the future of medicine. N Engl J Med 017;377(13):1209-11.
Marko P: Familienarzt, Familientherapie und ein Fall. Psychosom Med 1980;9:238-44.

Ako to bolo pred nedavnom: Kai Zimmerli - dobrý kolega a priateľ
Seite 30
Seite 30 wird geladen
3.2.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – Ako to bolo pred nedavnom: Kai Zimmerli - dobrý kolega a priateľ.
S vdakou za povolenie uverejnenia pohrebneho prejavu syyna Tomasa Zimmerliho.

Na jar 2019 v pokoji zaspal môj dobrý kolega a priate%u013E Andreas (Kai) Zimmerli vo veku 93 rokov. Do konca bol pne duševne schopnya este pred pol rokom manzelkou Lilly vystavovali výsledky ich spolo%u010Dného koní%u010Dka - malovania (jeden z jeho obrazov vid v kapitole 28), Pestovali ho pre uspokojenie a nie pre vonkajšie uznanie. Bol to mimoriadne slušný, %u010Destný, ve%u013Ekorysý a trpezlivý %u010Dlovek, ktorý sa obetoval pre svojich pacientov. Po%u010Das našej 10-ro%u010Dnej spolupráce, %u010Diasto%u010Dne so spolocnymi pacientmi, nedošlo nikdy medzi nami k nedorozumeniu alebo nezhode. Chcem sa po%u010Fakova%u0165 aj jeho synovi Tomasovi za sprístupnenie tohto jeho pohrebného prejavu, ktorý odrá%u017Ea nielen osobu a lekára Andreasa Zimmerliho, ale aj medicinu, ktoru táto generácia praktizovala a ktorú si mladšia generácia u%u017E nedoká%u017Ee predstavi%u0165. Má to aj lekársko-historický význam.

*


(1) Kai Zimmerli 1926 - 2019

Kai Zimmerli 1926 - 2019

V jeseni 1991 som prišiel s man%u017Eelkou Barbarou a našimi tromi de%u0165mi po dvojro%u010Dnom pobyte v Tanzánii, do Zweisimmen kracat v stopách mojšich rodi%u010Dov. Prevzal som novo zrenovovanu prax s ve%u013Emi u%u017Eito%u010Dnými, obsiahlymi, niekedy viacsvazkovými lekárskymi hsitoriami pacientov, ktoré otec pisal na písacom stroji znacky Hermes. Bol som hrdý na to, %u017Ee som sa mohol venova%u0165 jeho %u017Eivotnej práci, a dúfal , %u017Ee budem môc%u0165 pokra%u010Dova%u0165 v praxi v jeho zmysle a pod%u013Ea jeho narokov na kvalitu. V%u017Edy som mohol od neho pytat radu, ked som bol neistý, ale nikdy mi nedal pokyny, ako mam nie%u010Do robi%u0165.

Vyvolal si môj záujem o medicínu v mojich školských d%u0148och, %u010Di ked som hi sprevádzal pri domácich návštevách (%u010Dasto jediný okamih, ke%u010F sme mali nie%u010Do dôle%u017Eité prediskutova%u0165 …). Raz som Ti mohol pomôc%u0165, ked sme museli pacientku so zapalpm pluc prepravit z Fermeltalu na rohových sánkach do Döschwo, ktore cakalo v Matten-Dorf, preto%u017Ee zasne%u017Eená cesta nebola priechodná alebo ked si musel sit v praxi velku ranu neskoro v noci ... Tvoje spektrum medicíny bolo ove%u013Ea rozsiahlejšie ako našich praktických lekárov dnes. Okrem praxe a ve%u010Derných návštevami pacientov doma, si viedol interne oddelenie v nemocnici Zweisimmen, diskutoval o ka%u017Edom vstupepacienta na oddeleni s asistentom a pomahal rodi%u0165 deti, %u010Di u%u017E spontánnym pôrodom alebo pomocou vákua alebo klieští, %u010Dasto dokonca doma u nastávajúcich rodi%u010Dov. Boli domáce návštevy, pri ktorych slo o zivot a smrt, lebo preprava do nemocnice u%u017E nebola mo%u017Ená! Ob%u010Das si siel záchranovat do hor a vrchov - sanitky a transporty helikoptérov este neboli k dispozícii! Pomahal si duševne chorým pacientom vyrovna%u0165 sa s %u0165a%u017Ekými %u017Eivotnými situáciami - a niekedy si im odoberal karabíny, revolvery a pištole, ke%u010F hrozilo násilie proti príbuzným, policajtom alebo proti sebe.

Prax bola zvy%u010Dajne preplnena a %u010Dakacie doby dlhšie ako hodinu neboli neobvyklé kvoli núdzovým pripadom. Poprední pacienti (vrátane Bundesraton (mnistrov)) vä%u010Dšinou %u010Dakali bez reptania. Iní pacienti mali vä%u010Dšie problémy s tým a to nahlas a jasne to dali sestram najavo. Papiere zaberáli ove%u013Ea menej casu: namiesto toho, aby si ve%u010Dery strávil pri stole študovaním spisov a diktovaním listov, navstevoval si pacientov doma, %u010Dasto viac ako pä%u0165 za den. Neexistoval telefonny odkazova%u010D ani mobilný telefón,v tvojom malom kalendari boli zapísane návštevypacientov s ich telefónnymi %u010Díslami, tak%u017Ee mama, ktorá bola pri telefóne, mohla reagova%u0165, ak sa pre mimoriadnu udalost meni%u0165 plan. Niekedy sme museli my deti strazit telefon, ke%u010F obaja rodi%u010Dia neboli doma. Ke%u010F prišiel telefón s francúzsky hovoriacim pacientom, museli sme poveda%u0165 toto: „Le docteur n'est pas là, téléphonez à l'hôpital svp“ (Doktor neni doma, zavolajte prosim vas nemocnicu).

Pacienti pochopili, ked si ich navstivil o jedenásej v nocí, lieky (proti kaš%u013Eu a antibiotiká) boli pri navstevach v hnedých f%u013Eašiach a tabletky jednotlivo odpo%u010Dítane v bielom papierovom vreckach. %u010Casto si navstevoval pacientov hore na alpach, ked tam v lete pasli zvierata a pripravovali mliecne produkty. Raz som ta sprevádzal na vzdialenom polnohospodarstve blízko Boltigenu. Toho vecera chceli zabit dvoch malych psov appenzellerskej rasy, preto%u017Ee ich u%u017E nikto nechcel - jedného sme vzali so sebou - a musel som doma %u010Disti%u0165 kufor auta od jeho vykalov, lebo som ho bezpodmienecne chcel ma%u0165 ... Pes Mutz bol horlivy ochranca; ve%u013Ea ludi nemalo radost z jeho hryzaveho charakteru.

%u013Dudsky a v medicíne si bol pre m%u0148a ve%u013Ekým vzorom tvojimi hlbokými znalos%u0165ami, usilovnostou, vysokými etickými normami, trpezlivos%u0165ou a obrovskou korektnos%u0165ou. %u010Cas s rodinou bol vzácny, o to viacsme u%u017Eívali spolocne dni pri jazere Walen, kde som s tebou potapai dá%u017E%u010Fovky pri neúspešných pokusoch vylovit rybu z jazera - potom sme prešli na pelety chleba, aby sme zabránili utopeniu %u010Dervikov. s výnimkou ... alebo ako si ma v nede%u013Eu ráno o šiestu prebudili: „Prides so mnou na Wyssstätthorn s Fritzom Gerberom?“ (To vo mne nie v%u017Edy vyvolalo nadsenie, ale v%u017Edy to viedlo k ve%u013Ekému horskému zá%u017Eitku!)

Ke%u010F sme v septembri 1991 prevzali dom a praxou, stiahol si sa a nechal ma robi%u0165!Vv prvych rokoch som bol ve%u013Emi vdacny za tvoju cennú pomoc, za Tvoje zastupenie vo štvrtok predobedom a po%u010Das dlhých vojenských slu%u017Eieb. Ty si zazil neustálu zmenu lekárskej praxe (rozlú%u010Dku so zeleným mechanickým písacím strojom, nové laboratórne vybavenie, nieko%u013Eko telefónnych staníc, mobilný telefón, fax, po%u010Díta%u010D at%u010F.), Ale pochopite%u013Ene si raz mal dos%u0165.

Ur%u010Dite bolo pre teba %u0165a%u017Eké zmenit úlohy z lie%u010Dite%u013Eneho lekára na %u010Diasto%u010Dnej príjemcu starostlivosti, preto%u017Ee zdravotné problémy sa v posledných rokoch u teba %u010Doraz viac prejavovali. Ale tvoju vô%u013Eu a snahu podla moznosti ostat samostatnym si si zachoval a%u017E do samého konca.

Ked rastla trava hovädam priamo do huby
Seite 31
Seite 31 wird geladen
3.3.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – Ked rastla trava hovädam priamo do huby.

Kazdy rok na konci zimy dostal zapal pluc. V tych casoch sa proti tomu este nedalo ockovat. Prve dva-tri dni som mu pichal antibiotikum, ked sa mu lepsie darilo, co sa chvalabohu vzdy stalo, nechal som jeho zene tabletky, ktore mu ona svedomite davala. Kedy-tedy som ich zazrel v dedine, väcsinou na trhu. On mal vzdy ten isty oblek z hnedeho filcu, ako je obycajou u sedliakov v horskych udoliach, ona staromodne saty so zasterou. Zuby mala s velkymi prestavkami, co jej ale vobec nebranilo sa z chuti smiat s uplne otvorenymi ustami. Oprava zubov bola pre nu neprirodzene, prebytocne, nezvycajne podujatie. On sa v praxi nikdy neukazal.


(1) Nad Zweisimmen. Vdaka za povolenie k uverejneniu tamojsej cestovnej kancelarii.

Nad Zweisimmen. Vdaka za povolenie k uverejneniu tamojsej cestovnej kancelarii.

V ich trochu odlahlej prastarej drevenici hriali vodu a varili s drevom na sporaku. Pravdepodobne nemali splachovaci zachod. Ked som prisiel, sedel uz vzdy v teplej kuchyni. Dostal som sa do nej cez dlhu chodbu, verandu, zapotrosenu hrbami starych novin a ineho papiera, prazdnymi flasami a papierovymi taskami, preplnenymi roznymi starymi, pouzitymi predmetmi. Na zemy boly misky so zoschnutou potravou pre nespocitatelne macky, ktore ma podla ich nalady viac-menej priatelsky pozdravily. Pri tomto slalome som musel davat pozor, aby som im nerozmliazdil packy.

Chudobni neboli. Okrem rozlahlej luky vedla domu patrili im este viacere okolo dediny, a aj jeden „vrch“, hola, jedna alp. Alpy su velmi vzacne a jej majitel moze byt hrdy, on je „niekto“. Nikdy nemali mnoho dobytka, a tak prenajimali väcsinu ich rise. Pracovali zo zvyku, povinnosti a radosti, o to viac, ze nemali deti. Ked zostarel a zoslabol, prestali uplne rolnicit, ona zacala pomahat v kuchyni v jednej restauracii.

Jedneho dna sa stazoval, ze nemoze dobre mocit. Tak rektalne vysetrenie ako aj laboratorne vysledky poukazovaly na pokrocilu rakovinu prostaty. Po tom, co som raz v maji, na volnom popoludni vymenil kateter, doprevadila ma k autu. Aj ona bola rada, ze sa aspon na chvilu dostane z tmaveho domu na cerstvy vzduch. Slnko ziarilo, spicky vrchov, ktore ohranicuju udolie boli este biele zo zbytkov stale rychlejsie ubudajuceho snehu, luka bola plna pestrych kvetov, kravy hlasno a tazko dychajuc hnahnali sa za stavnatou travou a vodou, zblnkotajucou do koryta, to vsetko doprevadzal zvuk ich zvonov. Ja som povedal: Zda sa, ze to bude dobry rok. Ona dodala v jej spievajucom nareci: Hej, trava rastie hovädam priamo do huby. Dalo sa to lepsie, krajsie vystihnut?

Vysetrenie a posudenie u specialistu alebo v nemocnici nepripadalo pre nich do uvahy. Operacia alebo oziarenie by boly pre nho neprirodzene, prebytocne, nezvycajne zakroky. A tak zomrel v jeho dome, da sa povedat spokojne a stastne, ako tam aj zil, s laskou peclivo osetrovany jeho zenou a obecnou sestrou.*

Ako decku mi vadilo, ze som vyrastal zo siat, ktore sa mi hodily a pacily, ktore som mal rad. Pamätam sa, ze ako dvoj-trojrocny som dostal overall, vtedy este velka vzacnost. Pripadal som si v nom, v mojom drevenom aute, ako pilot alebo automobilovy zavodnik. Mame som nemohol zabudnut, ze som sa k tomu len parkrat dostal, lebo som ho len zriedkavo smel obliect. Vtedy boly saty na robotny den, na sviatok, nedelu a zvlastne prilezitosti. Neskor som mal rad nove veci. Od urciteho casu pozorujem, ze sa tazko lucim od takych, ktore mi dlho dobre sluzily, v ktorych, alebo s ktorymi som mnoho prezil. Väcsinou musi posobit nejaka vonkajsia sila alebo moc, aby som sa ich vzdal. Potom cakam na vhodnu prilezitost na to. A tak sa plni skrina koselami, nohavicami a kabatmi, ktore boly posledny raz vyprane alebo v cistiarni. Pomaly presahuju pocet tych, ktore mozem este bez obmedzenia nosit. Oslava 1. augusta s tradicnym ohnom na holi sa mi zdala dostatocne dostojna na rozlucku od tenisiek, v ktorych som dlhe roky vandroval, lepsie povedane sa vznasal nad poliami, lukami, lesmi a potokmi, bez pluzgierov a kuracich oci, ale diery vo futre na päte zacali predieravat vsetky ponozky. Zatial co ludia a zvierata nas opustaju bez toho, aby sme to mohli podstatne ovplyvnit, rozhodujeme my, kedy a ako sa od veci rozlucime. V podastate je to druh vrazdy, alebo samovrazdy, lebo s nimi nas opusta aj cast nasich spomienok, kusok nas samych.


(2) Rindenberg nad Zweisimmen s lanovkou - noznicovy obraz Iny Wende, dcery nasho zubaara a priatla Dietra. S vdakou za povolenie k uverejneniu.

Rindenberg nad Zweisimmen s lanovkou - noznicovy obraz Iny Wende, dcery nasho zubaara a priatla Dietra. S vdakou za povolenie k uverejneniu.

Uz vzdy som mal rad saty, ktore mozu sluzit viacerym ucelom, ako reverzibilne jupky. Teraz mam stale viac takych „univerzalnych“. Tazkym srdcom sa raz odputam od topanok, v ktorych mozem tak vandrovat, ako aj chodit do divadla, od vetrovky, v ktorej nielen lyzujem, ale ju aj celu zimu nosim v meste. Je neklesajuca oblubenost jeansov znakom nasej tuzby po jednoduchom, rovnakom, po uniforme? Ako lahko to mal moj pacient s jeho garderobou, jeho hnedym filcovym oblekom a kvetinkami posiatou modrou koselou, ktore dostat uz od vekov na kazdom trhu. Ked sa mne paci modra kosela, musim si z nich hned viac kupit, lebo prejdu roky, kym znovu pridu do mody a sa zjavia v obchodoch.

*
Ked tak o tom rozmyslam, nie som si isty, ci to bola len nahoda, ze som bol v ich dome lekarom.

Pohlad do bducnosti 50 rokov po otvoreni praxe
Seite 32
Seite 32 wird geladen
3.4.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – Pohlad do bducnosti 50 rokov po otvoreni praxe.
50 rokov po zacati praxe som sa v roku 2026 vratil na miesto, ktore som nasledovne opisal v tej dobe: "V nasej dedine mame traja lekari prax, chirug, internista a ja ako prakticky lekar. Zastupujeme sa navzajom pocas dovoleniek, vikendov, sinternistom aj v nemocnici. Kazdu sobotu mame na vsetkych oddeleniach v nemocnici spolocnu vizitu, takze mame dobry prehlad o nasich pacientoch. Nasa oblastje asi 25 km dlha. Priblizne polovica pacientov su horski rolnici, ktori pocas chladnejsich obdobi nosia spicate ciapky ako trpaslici  v rozpravkach" (1).  Teraz je menej rolnikov ale viac ludi s praktickymi spicatymi trpaslickymi ciapkami. Dom, v ktorom som mal prax na prizemi a byvali na prvom poschodi, je krajsi, dostojnejsi, ale po 100 rokoch bez lekarskej prax. Moj nastupca dlho pracovat podla vzoru jeho otca ako chirug v nemocnici a prakticky lekar. Kvoli veku prestal robit a premenil pristory praxe na prizemi na byt pre rodinu jeho dcery. To nie je vsetko. Po obdobi rozkvetu s niekolkymi, aj odbornymi lekarmi, je dedina bez lekarskej praxe.


(1) Dom, v ktorom bola prax na prizemi a byti na prvom poschoci. Foto Silvia Marko.
Dom, v ktorom bola prax na prizemi a byti na prvom poschoci. Foto Silvia Marko.

Peknu nemocnicu, ktoru otvorili rok po zaciatku mojej praxe a potom viackrat prestavali a rozsirili, chceli zavriet pred niekolkymi rokmi v osialeni naklonnostou k velkym centralnym nemocniciam. Po velkych protestoch obyvatelov, ako obvykle vsade v takychto pripadoch, ustupili od toho. Protesty by pravdepodobne nemali ucinok, ale vsade odvolili za to zodpovednych politikov, direktorov kantonalnych zdravotnickych oddeleni a ich strany stratili pri volbach  iopdstatny pocet hlasov. Ukazala sa sila priamej demokracie. Po dlhsich diskusiach aj v odbornej a vseobecnej tlaci vypracovali novy model perifernej nemocnice, ktory tu teraz dobre funguje. Pozostava z porodnej saly, pod vedenim porodnych asistentiek, s izbami pre novorodencov, dalej geriatrickeho oddelenia. Pri navstevach nemusia pribuzni a znami cestova  daleko z udolia. Podobne je to s demntnymi pacientami. V osobitnom, ostrovatelnom oddeleni pripravuju pacientov na operacie vo väcsich nemocniciach a opatruju po operaciach, ako aj takych, ktori nemozu ostat doma, ale nie su tak tazko chori, ze musia ist do lepsie vybavenej nemocnice. V ambulancii sa robia male chirurgicke zakroky a osetruju rany, co vsetko vykonava zdravotnicky personal. Na narocnejsie ultrazvukove vysetrenia a endoskopie dochadzaju odbornici z centier. Pristroje su nie zriedka take, ktore vyradili z centralnych nemocnic, ale tu vykonavaju este dobre sluzby.


(2) Nemocnica v Zweisimmen. Dotaz o povolenie uverejnenia bez odpovede.

Nemocnica v Zweisimmen. Dotaz o povolenie uverejnenia bez odpovede.

Lieky pre jednotlivych pacientov pripravuju roboty. Nemocnicna lekaren ma aj zasoby nudzovych liekov pre obyvatelov udolia. Pre normalnu potrebu ich dostavaju zo zasielkovej lekarne, co je pre nich a pre poistovnu lacnejsie. Obecna lekaren zavrela dvere uz pred rokmi. Roboty opatruju aj pacientov. Spociatku s tym suhlasili len ti najodvaznejsi. Ale casom si oblubili kludne bzuciace a dobre, dokladne opatrujuce roboty. Ludia nevymizli. Zaskakuju, ked roboty zriedkavo vypovedaju sluzbu, alebo ich niekto etse vzdy odmieta. Kvalita starostlivosti o pacientov sa vyrazne zlepsila - catejsie sa obracaju, a necakaju dlho, ked nieco potrebuju. Personal ma viac casu sa venovat pacientom, vypocut ich starosti a obavy. Niektori sa na to specialne doskoloval,i ako aj na telo koncntrovane metody pomoci pri psychickych potiaziach. Pouzivanim dobrych systemov rozoznavania reci a jednotnych elektronickych zaznamov sa znizila neoblubena administrativna robota. Aj tym padom maju osetrovatelia viac casu pre pacientov. Vdaka telemediciny nepotrebuje nemocnica vlastnych lekarov. Raz do tyzdna chodia skuseni lekari, casto profesori, so studentami na "velku vizito", aby spoznali prevadzku a pacientov takejto nemocnice. 

V case, ked bolo z roznych dovodov stale menej praktickych, vseobecnych lekarov, bolo vedecky dokazane, ze v oblastiach, kde este su, ludia boli zdravsi a umrtnost nizsia (2). Daromne sa najprv snazili zvysit pocet vseobcnych lekarov a tak prisli na to, ze funkcia je dolezitejsia ako akademicky titul a v case umelej inteligencie, diagnostickych a terapeutickych algoritmov, telemediciny, staci aj menej dokladne a kratsie Studium. Uz dlhsiu dobu preberali dobre, specialne vyskoleni neakademici povodne lekarske ulohy, napriklad dietnu a diabeticku poradu, starostlivost o chronicke rany, o  dementnych pacientov. Okrem laboratornej mediciny hrala anesteziologia priekopnicku ulohu. Uz pred viac ako 60 rokmi osetrovatelia narkotizovali pacientov. V poslednych rokoch sa tento trend zintenzivnil pod pojmom "medzidisciplinarnej spoluprace". Stale lepsie pristroje umoznuju ich nasadenie pri zobrazovacich vysetreniach a endoskopii. 50 rokov po otvoreni mojej praxe sa o pacientov v udoli staraju specialne vyskoleni osetrovatelia v ambulatoriu nemocnice a navstevuju ich aj doma. Vyhodou je, ze su väcsinou z udolia, poznaju ho a preto menej menia miesto. Maju zaujimavu robotu a o ich miesta je velky zaujem. Tento model, ale bez navstev pacientov doma, prebrali aj väcsie nemocnicc pri osetrovani jednoduchych ran a chorob.

Tento vyvoj zmiernil v kratkom case nedostatok lekarov a zdravotnickeho personalu, ako aj pristahovanie z krajin s nizsim platom. Tieto krajiny trpeli pod tym esste viac a zacali skor s prislusnymi zmenami. Ako vsetky technicke pokroky, ktore sa presadia, viedli k väcsej efektivnosti akratsim pracovnym dobam.
Schweiz Aerztezeitg 2019;100(27/28):954-5. Vdaka za ©Schweizerischer Arzteverlag EMH.

U lekarov - Rodinna terapia
Seite 33
Seite 33 wird geladen
3.5.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – U lekarov - Rodinna terapia .
Napriek liekom sa otec znovu raz nemal dobre. Spolu s mamou sme ho zobrali k nam, aby sme ju odbremenili. Mysleli sme, ze ho vnucata trochu pookreju. Vysledok bol, ze teraz bol nespokojny niele s mamou, ale s nami vsetkymi. Nadalej mal zlu naladu a videl vsetko v ciernej farbe. Nepomahali ani vysvetlenia, ani pokusy ho trochu odputat a obveselit. Bol so vsetkym, najmä s nami tak nespokojny, ze suhlasil s pobytom v klinike.  


(1) Zarmuteny otec pred terapiou.

Zarmuteny otec pred terapiou.

Vsetci sme sa vydali do kliniky pripravit jeho prjem. Deti sa ostali hrat vo dvore, my sme sli po schodoch hore, kde nas prijal primar. Licili sme mu nasu tazku situaciu, potom nechal rozpravat otca o jeho zazitkoch, skusenostiach a nazoroch. Zdalo sa, ze otcov stav a vyvoj jeho choroby ho vobec nezaujimaju. Ako ma vediet, co mu chyba? Dlhy rozhovor bol stale zivsi, vtipnejsi a otec uvolnenejsi. Na konci povedal psychiater, ze bolo velmi zaujimave hovorit a obdivuje jeho dusevne schopnosti. Je prikladom, ako su ludia aj v pozdejsom veku v nezvycajne dobrom stave. Na konci sa vyjadril, ze clovek v takom stave nepatri do kliniky.

  
(2) Po terapii.


Otec sa zrazu zmenil. Mal dobru naladu, bol spokojny. My sme sa citili ako precitliveli slabosi…… a mysleli, uvidime, ako dlho vydrzi tento zazrak po navrate domov. Prijemne nas prekvapilo, ze tato zmena trvala dlhsie. Asi aj, lebo sme sa naucili trochu inac s nim zaobchadzat.

PrimaryCare 2005;5:651 .Vdaka za ©Schweizerischer Arzteverlag EMH.

U koziarov
Seite 34
Seite 34 wird geladen
3.6.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – U koziarov.
Zahlasil som sa u koziara. Prisiel som v dohovorenom case, ale cakaren bola uz preplnena. Nachadzalo sa tam okolo tucta pacientov. Pocas dalsej poldruha hodiny stupal tento pocet dalej. Pamötat si, kto prisiel predo a kto za mnou bol dobry cvik pamöti, lebo sme nedostali ani cisla, ani nas nevyvolavali menami, len „dalsi prosim“. Ale casom bola moja pamät pretazena a stratil som prehlad. Ked som myslel, ze som na rade, vstal zaroven aj niekto iny. Na stastie a iste opravneoe sestra vybrala mna. Posadila ma niekde na chodbe. Myslel som, ze je to len dalsia zastavka a cakal najprv trpezlivo dalej. Po dalsej stvrthodine som zacal postradat nieco na citanie, po nasledujuceje som myslel, ze na mna zabudli a chcel som ist zpät do cakarne, ale som si nepamätal komplikovanu cestu. Chcel som upozormit, ze som este tam, ale nevedel ako. Mal by som zacat rozbijat okolo leziace Petrimisky s roznymi preparatmi? 

Po tristvrte hodine prisiel lekar, zacal ma v klude vysetrovat, vysvetlil a poradil, ako sa neskor ukazalo, s uspechom 

Toto sa udialo na zaciatku sedemdesiatych rokov minuleho storocia.Dostal som z toko „cakarensky komplex“ a s neurotickou vervou sa snazil, väcsinou s uspechom, zosporovat mojim pacientom taketo mucenie. Chcel som mat prehlad o stave v cakarni a sam volal pacientov ku mne do osetrovatelne. Snazil som sa u sestier vykynozit bezne chyby pri zapisovani pacientov. Aj ked mam dve ostrovne, pouzivam väcsinou len jednu. 

Desatrocie neskor som znovu musel ist ku koziarovi v inej oblasti. Sestra ma poznala z telefonu, lebo som im casto posielal mojich pacientov. Uz pri zahlaseni mi dala dobru radu: Ked nechcem dlho cakat, nemam ist do cakarne, ale si sadnut na chodbe na lavicke pri stene. Po prichode som vrhol kratky pohlad do preplnenej cakarne a so zlym svedomim som ostal sediet na lavicke . Po mne prisli este viaceri, ktori bez tusenia, ako sa tomu vyhnut, este viac plnili cakaren. Po chvili prisiel jeden muz a sadol si vedla mna. Ked asi pol tucet pacientov opustilo prax, viedla sestra vedla mna sediaceho, ocividne este prominentnejsieho pacienta k lekarovi. Po dalsich troch-styroch pacientoch ma zaviedla do skutocneho lekarskeho kabinetu. Cakanie mi skracovali dvaja papagaji, ktori sluzili aj ako test u alergikov. Kolega prisiel asi len po dvadsiatych minutach a mi odporucil ucinnu liecbu. 

Po dvoch desatrociach som musel ist znovu k inemu dermatologovi na inom mieste. Kedze som musel dlhsie parkovat, objavil som sa v praxi o tri minuty neskor. Kolega ma uz ocakaval v osetrovni. Omluvil som sa a napriek oneskoreniu ma s kludom vysetril a odporucil uspesnu liecbu

 Ked som tieto zazitky rozpraval jednej znamej z Ameriky povedala, ze u nich sa treba zahlasit hned aj u psychiatra, aby zmensil psychicke nasledky navstevy u koziara. Ale ako je zname, americania bezia k psychiatrovi kvoli kazdej malickosti. My Europania sme v tomto ohlade este statnejsi.

Kde sa podeli tie stare, pekne casy, ked navsteva u lekara bola zaujimava, napinava, poucna a nezabudnutelna udalost, niekedy dokonca ucinne cvicenie pamäti? Ako to bude fadne a nudne v buducichi od podnikovych poradcov rovnako organizovanych spolocnych praxach, tak zvanych centrach, v ktorych bude dostat termin pomocou e-mailu alebo SMS, v ktorych sa bude pocitac vypytovat pacientov, co im je a robotyodporucia, co ma robit, vstko bez stretnutia so zivymi ludmi? Ked som raz siel s mamou brat benzin a cez automat zaplatil, zhrozene sa ma pytala, obchodnicka stareho tipu: „Nikto ta nepozdravil, nikto necistil okna, nikto nebral peniaze, s nikym si nehovoril?“ „Nie, naco aj“, odpovedal som s kludom. „Strasne, strasne, tento svet zanikne.“, mienila k tomu. 

Ako vidno, niektorym ludom sa nikdy neda vyhoviet. Bolo by asi lepsie, keby som nemusel ist k lekarom, zbozne prianie pravdepodobne oboch stran.  

PrimaryCare 2005;5:729 . Vdaka za ©Schweizerischer Arzteverlag EMH.

Artroskopia alebo hranice vysvetlenia
Seite 35
Seite 35 wird geladen
3.7.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – Artroskopia alebo hranice vysvetlenia.
Ked ma raz pri tenise nieco cviklo na vnutornej strane praveho kolena, musel som prestat hrat pät minut a to strasidlo zmizlo, prinajmenej som dufal. Pol roka neskor, cviklo to znovu vo vysokych morskych vlnach. Tentoraz som nemohol koleno ani ohybat ani vystierat. Hned po navrate som sa zahlasil u ortopeda. Bez pochybnosti bol poskodeny vnutorny meniskus a hned sme dohovorili artroskopiu. Opytal som sa ho, kedy priblizne budem moct znovu hrat tenis. (V tej casti mojho zivota bol pre mna tenis velmi dolezity.) Myslel, ze za dva mesiace.  

Uz na druhy den po artroskopii som mohol robit. ale pri zatazeni bolelo koleno este aj po dvoch mesiacoch. Po polroku som nemal bolesti, a tak som skusil hrat tenis. Po 10 minutach som to nevydrzal od  podobnych bolesti ako pred operaciou. Na tenis nebolo pomyslenia. Coskoro ma nic nerusilo, ale som nemohol servirovat kvoli krcnej diskushernie. Tym padom bol tenis pre mna minulostou. Poldruha roka po artroskopii bolo koleno v bezvadnom stave. Mohol som sa aj do kopca bicyklovat a tak to ostalo. 

 Ale ostal problem s videozaznamom artroskopie, ktory mi navrhol ortoped pred nou. Nviem, ci mi chcel nechat obdivovat jeho umenie, alebo ma doskolovat, ale na kazdy pad som sa hanbil priznat, ze nemame pristroj na prehranie. Ako sme sa dohovorili, dal som mu pred operaciou kazetu, ktoru sme si vypozicali od dcerinej priatelky. Ked som sa prebudil z narkozy nasiel som juvedla seba. Z nejasnych dovodov som nehladal prilezitost si ju pozriet. Po rokoch poslal bratranec neoznacene styri kazety so zaznamom rodinneho stretnutia. Netusiac polozil som ich k v pokoji odpocivajucej kazete s artroskopiou. Ked som si chcel pozriet rodinne stretnutie, musel som ist ku krstnemu dietatu. Uz druha bola s artroskopiou. S hrozou som videl ako sa vrtalo a rezalo. Medzitym sa objavil drak, ktory chnapal obrovske biele kusy, tahal, trhal a niekde ich odstranoval. Dokonca kedy-tedy nieco explodovalo, co zahalovalo pohlad. Bolo mi z toho skoro zle. Ved sa to vsetko konalo v mojom vlastnom kolene! Snad by to s nim neskoncilo tak dobre, keby som si bol pozrel ten horror-film hned po artroskopii. Na druhy den som vratil  kazetu majitelke, bez to, ze by som ju bol prehral.
 
PrimaryCare 2005;5:279. Vdaka za ©Schweizerischer Arzteverlag EMH.

Darovanie krvi
Seite 36
Seite 36 wird geladen
3.8.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – Darovanie krvi.
Ako obvykle, na konci decembra som chcel darovat krv. Nepytajte sa preco, ale v teplom obdobi to pre mna nepripadalo do uvahy. Pocas studia som darovaval krv, lebo sa za to vtedy (pocas realneho socializmu) platilo. Neskor vo Svajciarsku patrilo k mojim uloham ako lekar samaritneho spolku v malej horskej dedine dvakrat do roka dozerat pri darovani krve. Raz do roka, v zime, som aj ja nechal nasat. Po prestahovani do mesta som ostal pri tomto zvyku. Po sestediatpätke musel lekar overit moje udaje a ma vysetrit. Ked som raz vynechal, povedal prislusny lekar: "Uz ste dva roky nedavai krv". Ci pravom alebo nepravom, ale zdalo sa mi to vycitave. Chcel som sa ho spytat, ale nejako to nevyslo z mojich ust, kolkokrat on daval krv.
O rok neskor som siel napriek tomu davat krv. Vyplnil som zvycajny dotaznik. Pri otazke o pripadnej rakovine som si spomenul, ze pred par mesiacmi mi odtranili podozrivu ciernu skvrnu na kozi. a jej vysetrenie ukazalo predstupen rakoviny. Bolo mi neprijemne odist a bol som zvedavy ako sa k tomu vyslovi ten lekar. Sucho a kratko povedal: "Darovanie krvi zabudnite" a podal mi ruku. Mal som neprijemny pocit a odvtedy nemozem tu rakovinu zabudnut.
Dotaznik sa samozrejme neda odstranit. Na dakovny list nemaju dost penazi, a par povzbudivych slov neprislo tomu lekarovi, bohvie preco, do umu. Mozno videl v zaznamoch moje povolanie a myslel, ze to neni nutne.

PrimaryCare 2006;6:379. Vdaka za ©Schweizerischer Arzteverlag EMH.
U Urologov
Seite 37
Seite 37 wird geladen
3.9.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – U Urologov.

Priblizne v tom istom case (s poslednym darovanim krve) zbadal som na vajicku malu hrcku s nepravidelnym povrchom, podobne ako pred asi 30 rokmi, ked boli deti este male. Vtedy sa ju dalo vysetrit len hmatom. Urolog prehlasil, ze pre istotu je lepsie ju odstranit. Coskoro zacali letne prazdniny, a tak sme to posunuli az po nich. Ja som ich nemohol plne uzivat, lebo som si robil starosti, co ked je to rakovina, viac ze zanecham mladu rodinu jej osudu ako o mna. Na stastie sa ukazalo, ze to bol nie nebezpecne nahromadenie odumretych spermii.

Mozno pouceny touto skusenostou, alebo aj kvoli pokrocilemu veku, nerobil som si teraz velke starosti. Mlady urolog ma najprv vypocul, potom to vyhmatal a nakoniec zobral do ruky hlavu ultrazvukoveho pristroja a vyhlasil, ze je to velmi pravdepodobne znovu takzvane spermatocele. Skutocn, po niekolkych tyzdnoch zmizlo toto strasidlo. Nezodpovedalo sice pravidlam klasickeho vysetrenia, ze sa ma cely cas nepytal - myslim vedome - na rakovinu u mna a v rodine. Pred vysetrenim to nemalo vyznam, lebo sme nevedeli, co je to u mna, po nom zbytocne. Velmi som si to cenil. Ked bude treba, s doverou pojdem k nemu znovu.

Nechcem vrhat kamen, ale rad by som vedel, ako casto posobim na mojich pacientov ako kolega pri darovani krve a ako casto podobne urologovi.

Vdaka za © PrimaryCare 2006;6:379. Vdaka za ©Schweizerischer Arzteverlag EMH.

U ociarov
Seite 38
Seite 38 wird geladen
3.10.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – U ociarov.
Jedneho vecera,  uz vladla tma, zacalo zrazu blyskat v jednom mojom oku. Blyskalo aj druhe rano za svetla, ked som hybal oci. Kazdy vie, ze blesky v ociach mozu byt nebezpecne. Hned som sa zahlasil u mladsieho kolegu, ktory mi prednedavnom predpisal prve okuliare. Bol na dovolenke. Zavolal som  u starsieho, ktory ho zastupoval a mal by byt vlastne uz davno v penzii-

Hned ten isty den som mal termin u nho. Este predtym musim podotknut, ze co sa tyka oci, som velmi citlivy clovek. Pocas studia som bol uplne nevhodny objerkt na vzajomne cvicenie vysetrenia oka, lebo som sa podvedomo branil a ked mi nieco padlo do oka, trvalo dlho a bolo obtiazne mi to vybrat. Po tom, co sa ma kolega vypytoval, upevnil moju hlavu ma na guillotine podobnom zariadeni, co som snad uz zazil, ale hroza, teraz sa blizil mojmu sice predtym kvapkami necitlivemu oku nejakym kanonom a skusal nim tlacit moje oko do mozgu. Ked som sa branil a chcel sa oslobodit, orisne ma napomenul, ze mam byt chvilu v klude. Aj ked to bolo uplne prebytocne -  blesky som mal len v jednom oku - ocividne sadisticky zalozeny, zopakoval toto mucenie aj na druhom oku.  Potom vyhlasil, ze sietnica je vporiadku, ale oko vekom straca tekutinu, scvrkava sa a niekedy taha na okraji sietnice.  Nie je to nebezpecne a mozem sa nadalej ohybat a nosit tazke predmety.

Ako som bol spokojny s jeho vysvetleniami, tak ma zhrozilo zariadenim jeho praxe. Myslel som v duchu, mal by prestat skor dnes ako zajtra trapit ludi so svojim zastaralym, skoro stredovekym zariadenim. Casom blyskalo zriedkavejsie a menej silne. Ked sa po mesiacoch znovu zosilnili, myslel som, mozno je to nieco ineho a prihlasil sa u toho mladsieho, ktory na stastie teraz nemal prazdniny. Bol som si isty, ze ma lepsie, modernejsie, ohladupnejsie pristroje. Ale vy uz tusite, co prislo: Ta ista guillotina, ten isty kanon do oboch oci, tie iste vysvetlenia. Odvtedy radsej nebliska v mojich ociach.

*
Skutocne nerozumiem tento svet. V case, ked sa da povrch mesiaca a planet podrobne pozorovat a srdce cez dierku operovat, potrebuju na vysetrenie oci este vzdy strasne hrube, neprijemne, da sa povedat nebezpecne pristroje.

PrimaryCare 2005;5:827. Vdaka za ©Schweizerischer Arzteverlag EMH.

Operacia sa podarila, ale pacient nie je spokojny
Seite 39
Seite 39 wird geladen
3.11.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – Operacia sa podarila, ale pacient nie je spokojny.
Uz tretikrat mi operovali kylu, terat laparoskopicky a dufajme definitivne. Predosle zakroky prebiehali, odhliadnuc od vysledkov, bez problemov, a tak som siel do nemocnice skoro bezstarostne s plnou doverou.  Poobede pred operaciou prisla ku mne mlada kolegyna. Na konci vizity nasadila si gumovy naprstok, namastila ho vazelinou a prehlasila, ze ma chce vyestrit v konecniku. Povedal som jej, ze by som bol rad, keby od toho upustila, na co ma poucila, ze je to jej povinnost a v mojom veku sa to nema vynechat. Myslel som si, ze radsej beriem na seba nebezpecie prehliadnutej rakoviny prostaty alebo konecnika, ale som radsej nic nepovedal, aby som neplatil u kolegov, ktorym to pri hlaseni musi zdelit, ako zbabely cudak. Vytiahol som kolena proti brade a uvolnil uzavierajuci sval ako som len mohol. Kolegyna opatrne strcila jej gumou zahaleny ukazovak do mojho konecnika, trochu sturala s nim sem i tam a skusila ho vytiahnut, co sa jej ale napriek velkej namahe nedarilo. Tahala a trhala, skoro ma stiahla z postele a - uff pre oboch, prst bol znovu na slobode.  Myslel som - ja som ta varoval. 

Ked sa ma pytala na lieky, lahkomyselne a nepremyslene som jej udal, ze nesmiem brat niektore  proti bolestiam, lebo moje oblicky prestanu fungovat. Ako dosledok ked som spal, zaviedli mi bez oznamenia kateter, aby mohli sledovat vylucovanie mocu. Po operacii som sa zobudil, lebo som mal silne nutkanie na mocenie. Ked som volal, ze musim mocit, objavila sa sestra a uistila ma, ze to nie je ani potrebne ani mozne, lebo mam kateter, ktory nie je zapchaty. Znovu som zaspal. To sa zopakovalo este niekolkokrat, kymmi vynervovana sestra strcila pred oci vrecko s mocom a sa pytala, ci myslim, ze je ho dost, aby mohla kateter vytiahnut. Mnozstvo sa mi zdalo prilis male v pomere k casu mojho utrpenia, co som jej zdelil. O uplynulom case som ale nemal pojatia. Dalsi raz som to konecne pochopil a bez pohladu na vrecko s mocom som prehlasil, ze ho je dost, co jasne dokazuje, ze sa da ucit aj pocas narkozy. Sestra vytiahla kateter a az na izbe som sa zobudil.

Uz po styroch dnoch som bol plavat a coskoro som mohol dvihat a nosit tazke predmety, co pretrvava uz viacere desatrocia. Operacia sa tento raz podarila. Dalsiemu vystreniu konecnika a katetrizacii som sa zatial tiez mohol vyhnut.

PrimaryCare 2005;5:878. Vdaka za ©Schweizerische Arzteverlag EMH.
U lekarov - Psychoterapia
Seite 40
Seite 40 wird geladen
3.12.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – U lekarov - Psychoterapia.
Moje zuby mudrosti nedosiahli nikdy vysku ostatnych zubov. Vsetci zubari, ktori ma mucili, mienili, ze by som aj bez nich mohol dobre zuvat. Ked som bol nieco vyse tridsiatky, zacal ma prvy boliet. Mlada zubarka potrebovala cez poldruha hodiny, kym ho vytiahla. Na konci nebolo jasne, kto bol z toho viac vycerpany, ona alebo ja. Ako na omluvu mi ukazala jeho skrivene korene a povedala: "Boli nezvycajne dobre zakorenene". Dostal som triasku s horckou, citil som sa mizerne,, ale na druhy den som bol fit.  
Vyse  sestdesiatky zacal boliet dalsi. Obaval som sa podobnej tortury a bol som prekvapeny, ked skuseny zubar prehlasil, ze ho moze tahat aj bez injekcie proti bolesti. A skutocne, trochu ho zatocil a uz bol von. Pripominalo mi to casy, ked som stracal mliecne zuby. Ale namiesto pocitu ulahcenia, ze som to teraz mal tak lahko, zacal som byt dusevne zdeptany a premyslat najmä, lebo  mi zubar na konci drzal zub pred ocami a povedal, ze si ho mam dobre pozriet. Je zdravy, bez diery. Chcel som  vediet, preco napriek tomu bolel a preco ho musel vytiahnut. "Parodontoza", povedal zubar. Teraz ma sice nechytila triaska, ale som sa citil este ubohejsie ako pred tridsiatimi rokmi.  

Coskoro som sa u nho znovu zahlasil. Sestra bola prekvapena, ked som si nechcel sadnut do zubarskeho kresla. Zubar sa objavil a bolo citit jeho napätie. V tvari som cital otazku, preco som sa uz objavil a aku chybu spravil. Jeho zufalost este stupla, ked som povedal, ze som prisiel k psychoterapii. Ma byt tak dobry a mi vysvetlit, ako to bude dalej prebiehat, budu mi postupne vypadavat vsetky zuby? Skusal ma ukludnit a mi vysvetlil, ze vzadu, kde su zuby mudrosti, sa dasno zapaluje a odstupuje rychlejsie. Ale pre istotu mi dal adresu specialistu na choroby dasienn, ktory pred nedavnom otvoril na to prax v nedalekom meste. Ocividne dostal aj on trochu strachu. Psychiatri tomu hovoria "prenos". Ten zastavil paradentozu a ostali mi vsetky zuby. Dufam, ze na dlhy cas.

PrimaryCare 2005;5:703. Vdaka za ©Schweizerische Arzteverlag EMH. 
Dobrodrustva mojho prveho pacienta pod metadonom
Seite 41
Seite 41 wird geladen
3.13.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – Dobrodrustva mojho prveho pacienta pod metadonom .
Bol mojim prvym pacientom, ktoremu som daval metadon. Po viacerych rokoch zavislosti, dlhsom pobyte vo väzeni, roznych hepatitidach, jedna z nich mu ostala, AIDS mu este chybalo, po viacerych bezvyslednych pokusoch zbavenia heroinovej zavislosti sa znovu zosmykol, lebo ho zanechala priatelka. Znovu ho ocakaval sud. Prichytili ho pri nejakych malych kradeziach -skutocne nebol typ gangstra. A tak bol teraz ochotny sa zucastnit metadonoveho programu, pravdepodobne, lebo jeho povinny sudny ochranca mu zdelil, ze tak dostanelen podmienecny trest. Väzenia sa bal ako moru. Bol som ochotny mu davat metadon, nie z iluzie o uspechu, ale aby som splnil prianie jeho matky s pokrocilou rakovinou pluc, aby som jej, ak sa da, trochu ulahcil zbytok zivota.


(1) S vdakou z www.pexels.com.
S vdakou z www.pexels.com.

Nikdy uz nebral heroin ale jeho pomerne vysoka davka 80 mg metadonu sa nedala menit. Uz pri 75 mg mu bolo chladno, triasol sa, a mizerne citil. Nebolo jasne, co viac zapricinovalo pomale zvysovanie na zaciatku prudko klesnutych pecenovych hodnot, chronicka hepatitida, pivo alebo metadon. Uz preto by som bol rad znizil davku.

Jedneho leta zacal konecne robit, ale na moje zhrozenie s jednym zavislym kolegom. Cistili nejake zeleznicne vozicky, robota nebola zajac, ktory by utiekol, nemuseli sa ponahlat a platili ich od kusu. Nikto na nich nedozeral, nikto nereklamoval, dokonca boli s nimi spokojni. Bohuzial bol obmedzeny pocet vozickov a napriek pokojnemu, pohodlnemu pracovnemu tempu boli na konci leta vsetky vozicky ciste a tato idyla ku koncu. Pocas tohto obdobia sme  castejsie kontrolovali jeho moc na drogy -nadarmo,  ostal cisty
 
Raz prisiel s vybornou ideou, ze by chcel skusit robit v miestnej dielni pre invalidov. Ocividne sa dozvedel, ze su tam zamestnani aj byvali narkomani. Vsetci, socialna pracovnicka, ktora sa o nho starala, psychiater, ktory ho doprevadzal pocas metadon-programu a ja sme sa pre nho zasadili, aj ked pracovne podmienky ako aj jeho zarobok neboli jasne. Mohol zacat tam robit. Bol nadseny lebo si predstavoval, ze tam moze dokoncit jeho ucnovstvo. Ale aj tato idyla netrvala dlho. Casto chybal v robote, ci uz kvoli chorobam alebo len tak bez dovodu. Bol nespokojny, citil sa prenasledovany, znevyhodneny, neisty aj lebo invalidna poistovna este nerozhodla, ci tam moze ostat. Na podnet socialnej pracovnicky sme sa vsetci jeho oparovatelia, vcitane sefa v robote stretli a slubili sa snazit vo vsetkych smeroch, aj oproti poistovne aby sa jeho situacia zlepsila, ale ako sa ukazalo bez velkeho uspechu tak co sa tyka jeho chuti pracovat ako aj na rychlost rozhodovania poistovne. Predpokladali sme, ze sa jeho stav este zhorsi, ked mu zomrie matka, co sa dalo coskoro ocakavat.

Po niekolkych mesiacoch rozhodla poistovna, ze nemozu s nim robit vynumku. Ked robi v zariadeni pre invalidov, musi byt aj uradne invalid. To znamena, ze dostane invalidnu penziu, dokonca spätiduc. Zdovodnili to tym, ze uz pred zavislostou od drog bol na psychiatrickom oddeleni kvoli depresii a pokusom o sebevrazdu a uz pocas zakladnej skoly zistenych poruch funkcii, ktore su potrebne na uspesne ukoncenie ucnovskej skoly. Vyska penzie zavisela od schopnosti pracovat v tomto zariadeni, co ho nemohlo velmi motivovat k praci. Malo to este jeden hacik. Malu cast penzie, pre priemerneho cloveka prilis malu na zitie dostaval nezavisle ci robil, alebo nie. So svojou skromnostou a odporom proti nam vsetkym, viac menj dobre znasanymi s pracou spojenymi komplikaciami zivota, sa rozhodol, nezatazovat sa zbytocne, co mu o to lahsie padlo, lebo mohol doma byvat a jest, za co musel dat do rodinnej pokladnice nie vekku cast penzie.

Pre moju vsetky poplatky a dane presne platiacu, trochu malomestiacku mysel s len od statu povolenych, k tomu este väcsinou len s mierou spotrebovanych drog, nebolo lahko pochopit, ako chce v jeho utlom veku nieco vyse tridssiatky travit bez prace zbytok zivota a neunavne som mu tuto moju starost opätovne daval vediet, co on s lahkostou zamietal tym, ze ma konecne dost casu sa nerusene venovat matke, ktora uz nemohla opustit postel, svojim zvieratam a priatelom. K mojmu zarmutku k poslednym patrili aj dvaja metadon-pacienti, tiez skori penzisti, ktori popritom, aj ked len prilezitostne brali heroin. Zrazu mohol velkymi krokmi znizit davku metadonu na 50 mg, co ale neovplyvnilo jeho pecenove hodnoty. K tomu este sa stazoval skoro kazdy raz sestre, ked prisiel zobrat jeho tyzdennu davku metadonu, ako nema rad metadon a ako ho to cele nervuje. Dohovaral som mu, aby vydrzal a nerobil hluposti. Ako vidi, klesame davku metadonu tak rychlo ako sa len da.

Jeho matka medzitym pozorovala nase snahy a ciny, nase metanie zhora z nebeskeho pokoja. Traja pozostali muzi sa najprv zblizili. Moj pacient viedol domacnost, otec a brat robili. Netvalo dlho a brat si nasiel vlastny byt. Dovod sa nedal zistit. Neboli zvlast zhovorcivi a zdielajuci ludia. a neboli zyknutisi  ich problemy ulahcit rozhovorom, co ma viedlo k pochybam o teraputickej ulohe jeho psychiatra.

Raz neprisiel zobrat metadon. Po zvycajnej zaciatocnej nepresnosti stal sa, co sa toho tyka, spolahlivy clovek. Ked bol chory, nechal niekoho zobrat jeho v rurkach odmerane denne davky. Ked sa ani na druhy den neobjavil, skusili sme dosiahnut jeho otca. Po trochdnoch sa nam to konecne podarilo, ani on nevdel nic o synovi. Po tyzdni nam zdelil, ze jeho syn este s jednym skorym penzistom zmizol do Turecka.

Bolo nam jasne, ze len kvoli lacnemu heroinu a bez metadonu (a nasej pomoci) to nemoze dobre skoncit. Utesoval som sa, ze som mu vlastne chcel pomahat kvoli matke a napriek tazkostiam ako opijaniu do nemoty, na zaciatlu kratkym pobytom v nemocnici, rodinnym zvadam, nebol vysledol tak zly a matka ho mohla, este k tom zaobstaraneho malou penzou lahsie opustit.

Po troch tyzdnoch zavolal popoludni z Turecka a omluvil sa, ze sa s nami nerozlucil. nechal srdene pozdravit aj psychiatra, ktory sa kvoli vynechanemu terminu uz na nho pytal. Hlas, slova, vety zneli normalne. Nezdalo sa, ze je pod vplyvom drog. Opytal som sa, ako to s nimi stoji, na co tvrdil,  ze neberie ziadnedrogy a nepotrebuje ani metadon. Dari sa mu vyborne, je stastny a mozno sa v jeseni docasne vrati domov. Nechcel som zatazovat jeho penazenku, vzdal sa dalsich otazok a prial nadalej mnoho stastia, uspechov a slobodu od drog, na ktoru som velmi neveril a si predstavoval, aky vrak sa objavi v jeseni a s akou namahou ho znovu dame do poriadku.

Ked som psychiatrovi hlasill toto prekvapenie a zdelil srdecne pozdravy, mienil, ze drogy sem alebo tam, treba cenit jeho podnikavost. Tesil sa pozdravu a mienil, ze dobre padne niekedy zazit taketo povzbudenia. Mna tesilo na druhej strane, ze aj psychiatri po uderoch dennej praxe potrebuju povzbudenia a lutoval, ze som sa nestal psychiatrom, lebo tito, ako vidno, sa ucia na kazdom neuspech vidiet  este nieco dobreho.

Zaciatkom leta, ked som sa lucil od jednej pacientky, povedala mi sestra, ze nas strateny pacient je v cakarni, chce ma len kratko pozdravit. Hned som ho zobral do pracovne, zbadal, ze je poriadne opity, a nechal ho kratko licit udalosti a jeho stav. Vratil sa, lebo jeho priatel si z nejasnych dovodov narazil noz do brucha, obvinil ho z toho a preto ma teraz do cinenia s policiou. Dokazal svoju nevinu. Ako dobry priatel ho napriek tomu doprevodil domov. Dari sa mu lepsie, neberie ani drogy ani metadon, trochu pije (zapach relativoval skromnost tohto udaju), je stastny a co najskor sa vrati do Turecka. Navrhol som mu kontrolu mocaa, co na moje prekvapenie bez odporu splnil a slubil po troch dnoch, ked mame vysledok skusky, ze znovu pride.

V moci neboli ani opiaty ani metadon, prisiel presne, len hovoril nejaku cudnu nemcinu, co som minule pripisoval vysokemu alkoholu. Nevedel som, ci medzicasom zabudol nemecky, alebo mu moja chybna nemcina pripomenula tureckych priatelov. Mohol to byt aj dokaz jeho sucasnej svetobeznosti. Ako aj, v Turecku je tak stastny, ako este nikdy. Prijali ho do rodiny, vsetci su k nemu dobri a miluju ho. Tak brat, otec ako matka. Kedze zacal bratom, zacal som sa pytat na sestru. Ta ho miluje najviac. Nemusi nic brat. Na zaciatku mu telesne nebolo dobre, ale teraz sa dobre citi, nema tazkosti ani s mocenim ani so stolicou ako predtym.  

Opatrne, jemne a sucitne, ako som sa to od sexologov naucil, pytal som sa na zodpovedajuce zazitky, na co povedal, odkedy neberie metadon, je aj to vporiadku a prehlasil vzneseny umyslel, zosobasit sa so "sestrou". Casom robil na stavbe, casom vo velkoobchode. Aj ti boli s nim spokojni. Keby nebola mocova skuska negativna, nebol by som veril, ale tak ... Obraz jedineho svajciarskeho zahranicneho pracovnika v Turecku mi nesiel do hlavy. Ale vsetko je mozne. V Turecku vykonavaju aj ine roboty ako u nas cistia zeleznicne vozicky. Vsetko ma svoje vyhody a nevyhody.
 
Ukazal som znaky radosti a spokojnosti, ale na tento zazrak sa mi tazko verilo. Bude mu stacit na navrat bez priatela jeho od psychiatra diagnostikovana radost podujatia? A s nim, ziaden zazrak, uz nechcel ist. Ako to bude dalej? Miluju ho skutocne, alebo jeho v Turecku pomerne vysoky dochodok? Nechtiac som myslel na noz v priatelovom bruchu. Obaval som sa, ze najde svoju cestu pomocou piva a inych alkoholickych napojov, co s jeho pecenou neslubuje nic dobreho. Ale s mojimi jeho tykajucimi tuseniami som sa stale mylil.

Pocas nasledujucej konzultacie, pecenove hodnoty boli lepsie, licil svoje plany. Tu nemoze zit, nikde nenajde utulok. S jednym turckym priatelom chce otvorit obchod na juznom pobrezi. Jeho ulohou bude jednat s nemeckyhovoriacimi hostami a to cele spravovat!?

Buduci termin znovu nedodrzal. Od socialnej pracovnicky som sa dozvedel, ze je vTurecku. Dufajme, ze tomuto turecko-svajciarskemu "joint venture" praje stastie. Ked sa clovek zamysla, nie je jeho dochodok v podstate najnezmyselnejsi vydavok socialnej poistovne. Zatial sa este nehlasil. Pride raz jeho sobasne oznamenie?

Suhlasil s uverejnenim tohto textu. Zobral si inu zenu. Predtym sa nechal obrezat a islamizoval svoje meno. Posledne sme spolu hovorili, ked bola jeho manzelka v osmom mesiaci.

Prave som sa dozvedel, pred mesiacmi spadol z balkona. Jeho prianiu zodpovedajuc ho pochovali do tureckej zeme.


Medical Tribune, koncom osemdesiatych rokov.
Rodinny a osobny zivot - Cestovat vlakom treba vediet
Seite 42
Seite 42 wird geladen
3.14.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – Rodinny a osobny zivot - Cestovat vlakom treba vediet.

Iste kazdy suhlasi, ze je prinajmenej nepremyslene, ked nie nezodpovedne, na vedenie auta zakonom predpisat vyuku s prisnou zaverecnou teoretickou a praktickou skuskou, ale na daleko tazsie cesovanie vlakom nechaju ist ludi na nastupiste bez akejkolvek pripravy. Akoby ich hodili do vody bez znalosti plavania. Pripustam, ze jazdat autom vyzaduje niekedy trochu sikovnosti, ked treba jednou rukou drzat volant, druhou zaroven prehadzovat rychlost a jednou z dvoch noh tlacit len jeden z troch pedaolov. Ked je tym niekto pretazeny, moze si zadovazit automatiku. Co je to v porovnani s dusevnym zatazenim pri cestou vlakom s tromi presadaniami? Mala ryba! Na druhej strane je cesta vlakom bez presadania ako jedlo bez korenia. Zeleznica ma nekonecne mnoho sposobov, ako zamedzit jednoduche, jednotvarne, nudne cestovanie. Jeden vlak zastavuje  na urcitej stanici vzdy, druhy len na znamenie a treti na inej. Jeden prejde naraz celu vzdialenost, druhy len kusok. Prinajmenej menia nastupistia, z ktorych vlak odchadza. Musia predsa vyuzivat vsetky, ked ich uz z nejasnych dovodov tolko maju. Vsetko sa meni so sviatkami, vikendami, pomaly sa zda aj s mesacnymi fazami. Na stastie nie sme pri mori, lebo by aj priliv a odliv ovplyvnoval cestovny poriadok. Tym padom je cestovanie vlakom tazka, narocna zalezitost, ale nie bez urcitej pritazlivosti. Pravdepodobne ste uz videli nejaku opicu v cirkuse riadit auto, Aj ine zvierata to zvladaju bez tazkosti. Ale stretol niekto nejake prave velke zviera cestovat vllakom bez doprovodu?

Presne tak, autom jazdit je pomerne jednoduche, az na to ked vypukne horliva rodinna zvadaL lebo zmizol kluc od auta. Inac sa da kludne nastupit a vyrazat kedy a kde sa chce. Pred cestou vlakom treba najprv namahavo a dlho studovat cestovny poriadok. Pocas mnohych rokov bola tato uloha v nasom manzelstve rozdelovana nahodne, podla toho, kto mal na to cas, da sa povedat dvojito slepo a spravodlivo. Raz v lete sa rozhodol aj najmladsi brat mojej zeny sa sobasit v jednej malebnej prastarej ale niekde vo vychodnom Svajciarsku skrytej kaplnke. Moja zena Silvia, kvoli ochrane osobnych udajov vyradte okamzite tento engram z vasej pamäti, budem ju dalej oznacovat ako S., bola s pripravou jej garderoby a podobnymi malickostami tak zaujata, ze som sa ja ponoril do studovania cestovneho poriadku. Na radost celej rodiny, ktora mi za to vyjadrila aj jej obdiv, podarilo sa mi vynajst neobycajne vhodne spojenie len s jedinym prestupovanim. Vsetko slo vyborne, S kludom a spokojnostou v dusi som sa v Zürichu ponoril do spanku, co sa mi vo vlaku lahsie dari ako vo vlastnej posteli. Zrazu ma zobudili a v polospanku bez vysvetlenia strcili kufor do ruky a tlacili cez chodbu z vlaku. Njaviac ma zhrozilo, ze moja opatrna, okrem pri danovom vyznani vsetky predpisy prisne dodrzivaca manzelka, ktora je zhrozena, ked o par milimetrov prekracujem autom strednu ciaru, skakala cez nechranene kolaje k vedla stojacemu vlaku. Ked som vyjadril znaky vahania, hnala ma ako dobytok dalej. Bez rusenia zo strany v takychto pripadoch velmi pozorneho stanicneho personalu sme nastupili zo zadu do nejakeho vlaku, ktory sa okamzite pohol. co moja zena doprevadzala nasledovnymi slovami: "Mali sme znovu raz stastie. Podarilo sa nam to len, lebo tento vlak trochu meska. Podla cestovneho poriadku sa tu, vo Winterthure neda prestupovat. Len v Zürichu." Tento pozitivny postoj bol vymeneny urazlivymi, zlomyselnymi, zovseobecnujucimi tvrdeniami na moju adresu (comu sa ma vyhybat podla vsetkych knih, ktore som hltavo cital o stastnom manzelestve, ale S.M. ani nepozrela). Uz sa neda v nicom na mna spolahnut, ked nie som ani schopny najst spojenie z jedneho miesta v Bernskych horach do ineho vo vychodnom Svajciarsku, svadba so vsetkymi namahavymi pripravami by bola spadla do odpadkoveho kosa, keby nas sprievodca pri kontrole listka kratko pred Winterthurom neupozornil, ze nespravne cestujeme. Museli by sme najst nejaku vyhovorku, preco sme sa oneskorili, aby moja uz mizerna povest v rodine este viac netrpela, a tak dalej. Ked mi S. skusila dokonca zopakovat vysvetlenie sprievodcu, kde sme spravili chybu, mal som pomaly dost toho a zastavil ju vyhlasenim, ze nadavky pred vsetkymi sopolucestujucimi, dokonca vlastnymi detmi este znesiem, ale si vyprosim poucenia vo vseobecnosti, najmä ale o cestovani vlakom. Ak chceme na svadbe robit ako tak dojem neporusenej rodiny, mas s tym prestat. S podobnymi, ale este vhodnejsimi poznamkami sa mi podarilo aj v buducnosti v zarodku udusit spravu a diskusiu o tejto ceste a ju ponorit do rodinneho podvedomia. Doteraz mi nie je jasne, kde bola chyba, preco siel vlak nespravnym smerom

V aute sa to nemoze prihodit. Ked niekto ide, kde nechce, staci ked trochu zakruti volant, a uz je  napravena chyba. V najhorsom pripade narazi pritom na nieco - skodu zaplati poistovna. Dokonca ked ide na autostrade opacnym smerom, hned informuju o tom radiom a niekolko policajnych vozov ide mu opatrne v ustreti, potom mu zoberu krv a dokladne vysetria tak jeho telo ako aj dusu. Nic takeho pri jazde vlakom. Nechaju vas kludne zle ist aj stovky kilometrov. Nas sprievodca bol vzacnou vynimkou. Ked sa ako uprimny clovek priznate k takemuto omylu, mozte si byt isty, ze vas vsetci vysmeju. Nikto, ziadna poistovna vam neda ani halier za to. Svtozname je ako pred rokmi styria sachovi majstri z nejakej vzdialenej krajiny sa nahlili na ich olympiadu do Lucernu. Rozdiel medzi Lucern, Losan, Lugano a Locarno je pre cudzinca, co som skusil na vlastnej kozi, tazko badatelny. Tito styria nestastnici sa po prichode do Zürichu vydali do Lugana. Nechali ich tam ist, aj ked mali listky do Lucernu. Prehrali prvy zapas, aj ked ukazali cestovne listky z Lugana.

V dosledku tej na zazitky bohatej cesty do vychodneho Svajciarska ma rodina bez diskusie zbavila tazkej a  zodpovednej ulohy vyhladavat vlakove spojenie.

*

Po mnohych rokoch v Bernskych horach sme sa rozhodli prestahovat do okolia, odkial pochadza moja zena vo vychodnom Svajciarsku. Nie malo ludi myslelo, a mozu mat pravdu, ze sme si chceli len zjednodusit cesty vlakom. Stavali sme tam dom, a to je mozne pre priemerne nadaneho cloveka len s pomocou architekta. Jeden z mojich osmich svagrov poznal podla jeho usudku dobreho a dohovoril s nim stretnutie, pri ktorom chcel tiez byt. S. mala vybavit aj ine zalezitosti a sla uz jeden den predtym a prespala u rodicov nedaleko Romanshornu, kde sme chceli stavat. Ja som mal prist na druhy den. Napisala mi vsetky vlakove spojenia a vrucne ma prosila nestratit tento vzacny dokument a najmä sa drzat podla neho. Este som nikdy nesiel vlakom tymto smerom skoro na vychodnu hranicu. Na buduce rano som sa vydal podla prikazu na stanicu. Nestal tam vlak. Vysvetlili mi, ze tento chodi len v zime a uz dva dni plati letny poriadok. Samozrejme nema letny cas zeleznice nic spolocne s kalendarom alebo pocasim. Utesovali ma, ze aj s nasledujucim vlakom dosiahnem moje spojenie v Spiezi, ktore som mal aj na mojom papieri, a ktore sa podivuhodne nemenilo s letnym casom. Mozem pokracovat v mojej ceste, ako keby sa nic nestalo. Bolo to vieryhodne, lebo S. ma rada tzv."bezpecnu rezervu". Mysli, ze bez nej sa da lahko zmeskat vlak alebo lietadlo, na co mame cim dalej, tym roznejsi nazor. Ukludneny som si sadol na terasu restauracie oproti stanici, pil kavu, cital noviny, prizeral ako sa moji spoluobcania nnhlia a rozmyslal, preco si nedoprajem kedy-tedy takuto pohodu a sa vydam na fiktivne cestu a po chvili sa vraciac spokojny a uvolneny do roboty. 

V Spiezi prisiel vlak presne podla cedulky a udajov na stanici, ale na moje prekvapenie s priamymi voznami do Zürichu, aj ked na plane jednoznacne stalo, ze mam v Berne prestupit. Pre istotu som sa spytal sprievodcu, ci je to pravda, ze idu do Zürichu, co on bez vahania potvrdil. Myslel som, ze mi to staci a nenecham sa pocas jednej cesty dvakrat myli a ostal som sediet v Berne vo vagone, aj ked vsetci spolucestujuci vystupili a nikto nenastupil, Pochybnosti ma ale zanechali, ked som zistil, ze predsa este jeden cestujuci ostal vo vlaku. Ked uplynul cas odchodu na cedulke, ktoru som si zachoval napriek tolkym nespravnym udajom, spytal som sa este vzdy jedineho spolucestujuceho, ci tento vlak ide do Zürichu. Ocividne prekvapeny, preco tak dlho sedim vo vlaku, ked neviem, kde ide, odpovedal kratko "ano, ide".Musel som mu polozit dalsiu otazku, preco neodchadza podla planu? Tento vlak odchadza az o pol hodiny, meni sa v Berne z rychlika na osobak a zastava prinajmenej pätkrat medzi Bernom a Zürichom. Mal som prestupit na vlak z Losan, vysvetli mi tento neobycajne mudry a skuseny clovek. Zneisteny som sa stiahol na moje miesto, zobral do ruky cestovny poriadok a zistil, ze jeho udaje su spravne a vsetko je pobabrane: V Zürichu nezastihnem vlak do Romanshornu, S., svagor a architekt budu na mna marne cakat. a ako ju poznaam. S. si bude robit starosti, co je so mnou, Moja pohoda sa rozplynula. Chcel som zachranit, co sa dalo, a na udiv spolucestujuceho vystupil z vlaku a skusil zavolat S., ale uz nebola u rodicov. Zavolal som do restauracie, v ktorej sme sa mali stretnut, popisal S. podla moznosti presne a ich poprosil, aby jej vyriadili, ze som vporiadku, ale kvoli npriaznivym okolnostiam pridem az dalsim vlakom. Pocas dlhej cesty osobnym vlakom s mnohymi zastavkami som mal dost casu uvazovat, kto je vinny na nepriaznivom priebehu. Okrem S. jednoznacne zeleznica. Naco nechavaju premavat vlaky, s ktorymi sa neda riadne prestupovat?. Necudo, ze ostanu poloprazdne.

O hodinu neskor ako planovane, vstupil som v Zürichu do vlaku smerom Romanshorn. Ako som spomenul, prvy raz som siel celu dlzku. Ked som vo Weinfelden ostal sam, zacal som znovu nedoverovat, vlastnost, ktora je pri cestovanim vlakom neocenitelna. Spomenul som si na osud jednej znamej, ktora nastupila do posledneho vlaku zo St. Gallen do Trogen. Kratko po odchode ostal vlak stat v tunelu podobnej budove, zhaslo svetlo, vo vlaku a okolo bola tma, co jej nahnalo strach. Po chvili ho prekonala a vystupila este dost skoro nez posledny zamestnanec opustil vlakovu garaz. Vysvetlenie: Posledny vlak odchadza z ineho nastupista!

Na buducej zastavke som pre istotu vystupil a sa pozeral, ci uz nie sme v Romanshorne. To je pre citania znaleho cloveka lahka uloha, pre cestovatela vlakom, ako neskor uvidime, nesmierne dolezity, rozhodny krok. Boli sme este len v Amriswile. Nasledovna zastavka bol konecne vyslubeny Romanshorn. S. ma uvitala neocakavane srdecne. Ocividne bola rada, ze som vobec, k tomu este tak skoro prisiel. Ked som jej zdelil dovod mojho meskania, ako som ocakaval, zacala ma bezdovodne obvinovat. Pekne som sa zachoval, na mna sa zu vobec neda spolahnut, nemozno ma, ako male dieta sameho nechat cestovat vlakom, ako to vyzera pred architektom, co si bude mysliet o majitelovi domu, ktory nevie cestovat vlakom, tato cesta nas bude stat mnoho penazi, lebo to povie aj remeselnikom, ktori nas zneuziju na neodovodnene zbohatnutie. Dosledkom bolo, ze som  myslel, ze pri rozhovore musim vytiahnut vsetky registry mojej prefikanosti, takze sme skoro neuzatvorili smulvu.  Ale dom stoji, je solidny a nestal prilis mnoho. 
 
Tato cesta nezanechala sice financnu skodu, ale hlboke stopy, ked nie rany v mojej dusi. Vo volnych chvilach som premyslal, ako by sa dalo cestovanie vlakom zjednodusit, poludsit. Co sa  toho tyka, nemohol som sa ukludnit, lebo S. pri kazdom stretnuti s rodinou, priatelmi a znamymi, pri kazdej dobrej a zlej prilezitosti, zacala spominat tuto cestu. Ine zeny sa pysia uspechmi a hrdinskymi cinami ich mazelov, ci v tenise alebo kolkach, len ona ma musi ohovarat. Zabavu koncila slovami "ano, cestovat vlakom treba vediet!". Pred kazdou mojou cestou vlakom vypracovali bezo mna podrobny plan, ktori sme viackrat preskusali, co ale nebranilo dcere pri odchode kricat z okna "Papi nezabudni prestupit v Spiezi!", aj ked som siel len tam. Len vdaka mojmuj robustnemu dusevnemu stavu a vasne cestovat vlakom som prekonal  tuto tazku dobu.

 
(1) Unser Haus im Bau
(2) Das Haus und die stolzen Besitzer

Nas dom v stavbe a hotovy s hrdymi majitelmi.

Dom v Romanshorne rastol. Bolo treba s architektom dohovorit zariadenie kuchyne a kupelne. Na taketo zenske zalezitosti ma nepotrebovali, S. sla bezo mna. Ako nahradu zobrala so sebou moju mamu, ktora mala obdivovat, co dosiahli jej deti. Napriek jej vyse osemdesiat rokov bola ziva, zvedava, aj mimo ulohy ako svokra nie lahka, nenarocna osoba. Mali preplneny program a mohli ist zpat az poslednym vlakom. Ked mali byt na poslednom useku medzi Spiezom a Zweisimmen, cital som noviny a pozeral netrpezlivo na hodiny, kedy ich mam ist cakat na stanicu. Prekvapilo ma, ked zrazu zvonil telefon a S. s pohnutim v hlase povedala, ze su v Uetendorfe. "Kde je to?" "Niekde medzi Thunom a Bernom", "Co tam preboha hladas?" bola moja opravnena otazka. "V Thune sme zle prestupili, prid nas Sem zobrat autom, uz neide odtialto ziaden vlak. Vsetko ti vysvetlim potom, teraz mi vychadzaju mince do automatu a za chvilu pride vlak do Thunu. Prid coskoro!". Odkial by som nesiel zobrat moju zenu, este k tomu, ked nesla spravne vlakom!

Ako sa im to len mohlo stat? Moja fantazia a kombinacna schopnost nestacila na vysvetlenie. Zle prestupit, to este ide, ale preco v Thune? Odtial neide normalne ziaden vlak do Zweisimmen, len zo Spiezu. Tam som nasiel dve vycerpane, zdrtene a hriesne postavy, aj ked bolo hned jasne, ze vinna je, ako zvycajne zeleznica. Vsetky vlaky, s ktorymi sme sli z Bernu do Spiezu (ale nikdy tak neskoro) stali len raz, a to v Thune. Tento sa, bohvie preco, zastavil aj v Münsingen, co unavene cestovatelky nezbadali v zlom svetle . Vystupili v Thune. Ku vsetkemu tam stal na druhej kolaji, tak ako zvykom v Spiezi podobny vlak, do ktoreho vstupili bez vahania. Ked sa ich sprievodca pytal, preco robia taku obchadzku cez Emmental, rozhorcila sa S., preco si dovuje vtipkovat tak neskoro vecer s dvomi unavenymi osobami. Podarilo sa mu pomerne rychlo ju presvedciz (ja by som sa musel viac namahat), ze neuveritelne ale skutocne idu zle. Bol v podstate dobrak, lebo nevyzadoval od nich aby zaplatili aj tuto cestu do Uetendorfu, najblzsej zastavky. Je to strasna diera, kde nemaju ani stanicu, ani telefonnu budku. vystupuje sa v strede poli. Museli hladat, kym ju nasli. Vsetko mi zdelovala v dobre znamom obvinujucom tone, ale vynimocne som nebol ja vinnikom ale zeleznica a obyvatelia Uetendorfu. Napriek sucitu a solidarity dovolil som namietnut, ze skoda pre prirodu, ale asi necestuju tolki kratku streku medzi Thunom a Uetendorfom, a pre tych malo, ktori nevedia cestovat vlakom sa neoplati budovat feudalnu stanicu. To ma clovek z toho, ked sa nediva, kde a ako ma prestupit. Prave, cestovat vlako ttreba vediet!

Ako dosledok tejto cesty vratili sa rovnovaha a rovnopravnost do nasej rodiny, prinajmenej co sa tyka pripravy  ciest vlakom.

P.S. S. este vzdy nema rada Uetendorf. Pred nedavnom sme poculi v spravach, ze tam bude dolezity tenisovy turnaj. "Co ich vedie prave do Uetendorfu" cudovala sa. "Je tam jedno z najkrajsich a najväcsich tenisovych krytych centier" vysvetli som jej, medzicasom velky priatel a obdivovatel Uetendorfu. S. mienila; "Mali by radsej trochu vylepsit ich zeleznicnu stanicu, potom mozu pre mna, za mna organizovat aj olympiadu",

Urcite ste si vsimlii, ze pokial moja manzelka vsade podrobne licila moju cestu, ja s mojou uslachtilou zdrzanlivostou zverujem sa len vam.

Odtucnovacia kura alebo ako som sa skoro stal anorexiou
Seite 43
Seite 43 wird geladen
3.15.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – Odtucnovacia kura alebo ako som sa skoro stal anorexiou .



(1) Pred odtucnovacou liecbou.

Pred odtucnovacou liecbou.

"Tak ako ja, ani ty nebudes nikdy tucny" hovorieval moj otec. Okrem jedneho ujca nebol nikto v rodine okruhly. Tridsatrocny som skocil s nie celkom sedemdesitimi kilami pri 181 cm vyske (podla vtedy este nepouzivaneho BMI nieco vyse normalnej dolnej hranici) cez zeleznu oponu. Na druhej strane som ukajal pocas dalsich pät rokov moju zvedavost a potrebu na vselijake nezname alebo doma financne nedosiahnutelne potraviny ako rozne syry, mäsa, cokolady, banany a mal pomaly osemdesiat kilov. Potom ma vrhli salmonelly, ktore sa dostatosne rozmnozili v zbytku peceneho kurata pocas tyzdenneho skladovania v ladnicke,  skoro na moju povodnu vahu. Bola to posledna kvapka, ktorou pretiekol sud mojho zivota ako slobodny muz. Pocas dovoleniek sme spoznavali nove jedla, oblubili isi ch (väcsinou ja) a naucili pripravovat (len moja manzelka). Po pobyte v Anglii som nie zriedkavo zacal den so slaninou s vajickami. Ked kazdodenny zivot dostatocne zatazuje, treba aspon dobre jest. Jjedol som moje oblubene jedla kolko sa len dalo, a po kazdom obede sladkosti. Napätie dna bolo treba uvolnit vecer poharom piva alebo vina. V restauraciach sme objednavali fajnove jedla. Moje kosele, kabaty, nohavice mi boli stale uzsie. Jasne, vekom sa dvihaju rebra a hrud je tym sirsia. Zena ma kedy-tedy opozornovala, ze mi zacina tuk presahovat remen. Spravne, aj koza je menej elasticka a tym lahsie prepukuje. Ked som lezal na chrbte a pozoroval brucho, bol jeho povrch na urovni hrudi. Zalezi to len od pohladu. Uspokojoval som ju a seba horeuvedenym vyrokom mojho otca.

Bolo mi stale tazsie v casovej nudzi rychlo bezat na vlak a casto mi usla elktricka pred nosom. Po navsteve restauracie pocas dovolenky som sa pomaly, namahavo a s prestavkami splhal do kopca do nasho bytu a si prial, aby to bolo opacne, a mohol s prazdnym zaludkom ist hore a s plnym bruchom sa gulat nadol domov. Ocividne sa hlasila u mna uz starobna slabost. 

Ked som skusal novy pristroj na meranie krvneho tlaku na zapästi, meral som ho v rychlosit postojacky. Nemozne, ja, ktory som mal vzdy normalny tlak, zrazu som mal mat dolny 105!? Sadol som si a meral znovu starym pristrojom - bol normalny. Musim tento novy nepodarok poslat spät. Ale spamätal som sa a meral sediac novym pridtrojom, tlak bol normalny. Pre istotu som teraz zopakoval meranie starym pridtrojom postojacky. Vysledok 105! Bolo jasne, ze trpim pod takzvanou ortostatickou hypertoniou. Skutocne, mala davka jedneho lieku zlepsila tlak na cely tyzden.

Pocas nasledujucich vianocnych prazdnin v rakuskych alpach uzival som z detstva zname mucniky a ine dobroty. Ako je zname, rakuske jedla su len zmes ceskych na dobrom slovenskom zaklade. Ako dieta som ich jedol len zriedka, teraz viackrat za den. Ked som musel natiahnut lyziarske topanky, nemohol som sa ohnut nie kvoli bolestiam chrbta. Moj priatel musel na mna cakat, kym som ho dolu kopcom dohonil. Ked som sa doma vazil, mal som 92 kilo. To mi stacilo, nieco sa muselo udiat.

Kvoli bolestiam hlavy a kolenach a uzlov v prsiach moja zena uz roky nepila kavu, alkohol a nedotkla sa sladkosti a mäsa. posledne z lasky k zvieratam, a priania ucinne prispiet k zachrane zivotneho prostredia. Na zaciatku som ju ja zaviedol na tuto "zeleno-komplementarnu" cestu, ale casom hladala sama nove chodniky. V boji proti jej alergiam zacala rotovat, to znamena jest  len jednoduche, co sa tyka zlozenia prehladne jedla a ziadnu potravinu skor ako kazde styri dni. Proti mienke niektorych aj poprednych allergologov neni tym vyziva ochudobnena, naopak pestrejsia. Predstavte si, ze sa chlieb smie jest len kazdy piaty den - nutne treba mat na ostatne tri dni nieco ineho. Ciastosne som jedol ako ona, ale nadalej dostaval mäso a omacky, na desiatu a olovrant zalozene zemle, alebo kolac a pil moje milovane pivo alebo pohar vina. Takato "obmedzena" rotacia bola skoro bez ucinku. 
 
Teraz bol koniec s tym! Zacal som dokladne a vegetarsky rotovat. Pravidelne  pät az sestkrat za den som jedol, aby som necitil hlad, lebo ten, podobne alkoholu lame volu a stazuje cestu k cielu. Medzi hlavnymi jedlami som jedol ovocie, surovu zeleninu (kalerab, mrkvu, redkovky, papriku, karfiol - vyborne chuti) a nedostal som z toho ani velke usi ani zajacie rysy. Alebo vafle a placky z roznych obilin. Jedol som len tolko, aby som uhasil hlad a nie kolko som vladal. Tak som sa zvykol na chut jednoduchych jedal a si ich oblubil. Vsetky dodatky ako majonezy, kecup, rozne zmesy vselijakych koreni ju len pokazia. Na zaciatku, aby som sa vyhnul priznakom odnatia, odrezal som si na den "svinaciny" par tenkych rezov mojej oblubenej klobasy z Talianska. Znasal som to snad aj preto, ze som bol z vojnovych casov zvyknuty na obmedzenu potravu. Vtedy ako dieta som vychutnaval pocas mesiacov odrobinky tabulky cokolady, ktoru som bohvie ako dostal. Teraz ma nehanala vonkajsia nudza, nie, kvoli vznesenemu cielu odtucnenia som sa rozhodol k skromnosti. A sktocne, pomaly som chudol. Po mesiaci som bol uz o tri kila lahsi. Pri pozvanisch alebo inych prilezitostiach som este jedol, co ponukali. Ked som na druhy den pribral kilo-dva  (aj vdaka presolenych jedal a nazhromazdenej tekutiny), ktore som pocas viacerych dni musel namahavo stracat, olutoval som moju slabost a neovladnutie a bol som tvrdy a priebercivy - vyberal som len jedla chudobne na kalorie a nepil alkohol. Na pocud mi to nekalilo naladu a aj "na sucho" som sa citil dobre s pijucimi alkohol. Pomaly sa zvykli priatelia na nase "potravinove zvlastnosti" a pytali sa, co nam maju dat jest na prislusnom dni. S pripravou jednoduchych jedal nemali tazkosti a niektori sa dokonca zacali podobne stravovat. V restauraciach sme objednavali ako predjedlo salat len s olejom a ako hlavne jedlo dodatok bez mäsa ale s viac zeleninou. Problem nol, ze aj ked je to opacne, v nohych restauraciach mienia, ze vegetariani nepotrebuju mnoho jest a ich porcie su mensie ako mäsozravcov. Aby sme sa nasytili, objednali sme namiesto desertu doplnok.Dali sme ako odplatu za ochotu a stratu obratu pomerne velke sprepitne. Tym padom sme boli vitani hostia napriek nasim zvlastnym prianiam. Pocas viactyzdnoveho zastupovania v Basileji vedel ciasnik v restauracii, co mi ma ktory den priniest.  

Umerne stratenym kilam som sa citil stale lepsie. Viem sa ovladat, moj ciel dosiahnut, moj duch ovlada nizke pudy, skratka som silny, uspesny clovek. Citil som sa ako zahradkar - ake ma aj tazkosti, rastliny, ktore zasadil vykvitaju a vidi, chutna a uziva plody svojej prace (az na to, ked mu krupobitie vsetko znici!). Pri roznych prilezitostiach som pozoroval s urcitou povysenostou trochu okruhle postavy vedla mna, ktore bez vyberu a planu pchali do seba hrubo nalozene oblozene chlebicky, podosvovelke stiky, fantasticke sladkosti, a s pozitkom to vsetko zalievali vinom, a tak ich zdravie pomaly ale isto, vedomomo alebo nevedomo ruinovali, zatial co ja k skoro svätemu ucelu som pomaly srkal pohar cistej mineralky.  


(2) Po odtucnovacej liecbe.

Po odtucnovacej liecbe.

Po roku zmizli moje tukove vypukliny, brucho bolo aj postojacky na urovni hrudnika, leziac vytvaralo priehlbinu, mal som znovu pas, siel hore kopcom z restauracie napriek plnemu bruchu ako srna a moj priatel musel pri lyzovacke davat pozor, aby som ho nepredbehol. Neprijemne nadchove viry, ktore mi pocas zimy skoro neprestajne stazovali zivot, sa mi vyhybali, krvny tlak sa znormalizoval aj bez betablokeru, dnu som mal pod kontrolou so zlomkom predoslej davky, pri zatazovacej skuske som dosiahol nadmornalnu hodnotu a na vahe 75 kilogramov. Mohol som byt spokojny, nie? Ale to mi nestacilo. Chcel som dosiahnut vahu, ktoru som mal v mladosti a postavu ako odo mna obdivovani spickovi tenisti.

Zacal som sa trapit. Jedol som jedla, pozostavajuce hlavne z  celulozy a inych vlakien, teda zeleninu a ovocie, plaval jeden-dva kilometre za den, niekedy v 17 °-stupnovej vode, ale okrem neznesitelneho hladu som skoro nic nedosiahol. Ked som sa blizil k 73 kilom, vdaka nejakemu nevyhnutnemu posmyku na 75 kilov, ktory som predtym za dva-tri vyrovnal, nemohol som teraz stratit. Este vzdy som nevyzeral ako zajac, ale ocividne som zacal travit ako vol aj celulozu. S tazkym srdcom som zanechal moj sen a zvladol tuto porazku. Ako je zname, aj "Anti-Aging"  ma svoje hranice. Terraz sa pohybujem uz roky medzi 75 a 76 kilami, dva-trikrat do tyzdna jem mäso väcsinou bez omycky, Pri navstevach alebo oslavach s neobycajnym pozitkom prekracujem hranice. Mam dojem, ze sa stravujem ako v detstve, skoro ako nasi predkovia, ktori tiez obcas radi oslavovali.sa 
  
Vdaka za © Schweiz Ärzteztg 2006;87:2100-1. Vdaka za ©Schweizerische Arzteverlag EMH.

Vylucovanie, fekalogia, microbiom a ja
Seite 44
Seite 44 wird geladen
3.16.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – Vylucovanie, fekalogia, microbiom a ja.
Ako kazde zvedave male dieta pozoroval a obdivoval som moje vylucky. Nesiel som tak daleko ako jedna z mojich sesternic, ktora nepoucitelne a nepolepsitelne viackrat sa s nimi hrala a ich na koberci rozmazavala. Pravdepodobne mi pri prvom pokuse dali jasne na javo, ze sa to nepatri, ako mnoho ine a hrozili trestom - sko vtedy zvykom pri dobrej vychove, ktoru som nepopieratelne mal. Neskor, uz nie na nocniku, som ich nemohol vidiet, lebo som musel vykonavat potrebu v zachode vonku. Tam stratili individualne vlastnosti. lebo zmyzli v jednotnej kasi, v ktorej sa hmyrili vselijake male zivocichy. Mali sme sice aj zachod v dome, v kupelni, ale ten mohli pouzivat len hostia alebo my, ked sme boli chori, alebo vladla zima pod -10°. Vtedy smeli vynimocne aj mackyspat v uzavretom priestore pre dverami do somu.

Tieto tvrtde predpisy boli dobre zdovodnene. Nemal sa citlivy odvod zapchat narezanymi kuskami novin, ktore sa pouzivali na cistenie zadku. Toaletny papier bolo tazko dostat pocas vojny, bol drahy, takze bol len pre vzacnych hosti, pred navstevou ktorych sa tam umiestnil. Ale aj oni mali noviny na vyber. Kupelna sa nachadzala medzi dvomi izbami, a najmä deti sa mali dostatocne skoro otuzit a pripravit na tazkosti zivota a zbytocne nezhyckat. Tym padom sme sa skoro ucili ovladat nase vylucovanie, lebo sme ho museli zo strachu odbavit pred zaciatkom tmy a v rychlosti pocas chladnych obdobi. Moje kratke nohy vyseli vo vzduchu a aj inac nevladli tam priaznive podmienky na dlhsi pobyt, pri ktorom by sa dali prezerat, neskor citat ilustrovane detske knihy. Ked bolo teplejsie, rusili citanie, viac z roztopasnosti, zvyku a potreby pohybu nie hladne muchy. 
 

(1) Plumpsklo ähnlich unserem in Martin. Mit Dank von kostenlosen Bildern im Internet heruntergeladen.
Zachod podobny nasmu v Martine. S vdakou z bezplatnych fotiek v internete.

Az ked sme sa prestahovali do moderneho stvorposchodoveho domu v Bratislave, mohol som pokracovat s pozorovanim vykalov. Zistil som, ze ich castost, forma, farba, akost, zapach, ako aj pocity pred, pocas a po ich vyluceni sa menili podla roznych okolnosti. Okrem vyzivy a pohybu, co bolo uz zname, zdalo sa mi, ze aj dusevne procesy hraju urcitu ulohu. Badal som, ze za priaznivych podmienok vychadza vykal nenaliehavo bez neprijemneho tlaku alebo dokonca bolesti, akoby uctivo klopal o povolenie vystupu a cakal kym je vsetko pren pripravebne. Potom sa dobre formovany vyklzne bez neprijemneho zapachu zanechavajuc ulahcenie nielen v bruchu ale od hlavy po pätu. Uvedomil som si, ze vykal smrdi neprijemne az hnusne len pre druhych, co je znakom dobreho, zdraveho sebavedomia a sebelasky. Inac by sme prerusili priebeh vylucovania, co je neprijemne, a moze skodit, ked sa to castejsie stava. Odpor pred cudzim vykalom je pomerne neskory zjav civilizacie, ktory pozitivne zjemnil nase zvyky. V stredoveku vylievali vykaly na ulicu a omyvali do tecucich vod, z ktorych nevedomo o zlych dosledkoch brali pitnu vodu. Snad ich mohli tak jednoducho odtsranit, lebo nas cuch sa na smrad rychlo zvykne. Urcity odpor ale ostal, Preco nepouzivali lekari stolicu na diagnosticke ucely ako to robili s mocom? Preco posudzovali len moc a nie aj hovno? Lingvisti a antropologovia by nam to mohli zodpovedat, keby zistili, odkedy je v ktorej kulture "hovno" nadavka.

Ako aj, chcel som zmeskane dohonit a posudzovat stolicu pomocou novych vedeckych metod. Ked som zacal studovat medicinu, uvedomil som si, ako je jednostranne, ked sa stanovuje len jej mikrobiologicke zlozenie. Da sa predsa omnoho viac dozvediet, ako len ktore bakterie ohrozuju nase zdravie. Moje myslienky som zdelil priatelom a vyhlasil, ze sa chcem stat "fekalistom". Dufal som, ze nie som jediny na svete s mojim zaujmom, ale "v predinternetovej" dobe som nemohol zistit "pribuznych v duchu". Nestal som sa ani gastroenterologen, ani proktologen. Venuju sa vylucovacim organom crevneho obsahu a podmienkam jeho produkcie, ale  s vynimkou niektorych chorob sanestaraju, co nam hovori. Zdalo sa mi, ze treba novy smer, novy vedecky odbor, vlastne "metavedu", ktory sa venuje celkovo, holisticky crevnemu obsahu, tomuto este nevykopanemu pokladu, plnemu dolezitych informacii - fekalogiu. .

Obrat prisierl pred desiatimi rokmi. Suvisi, ako obycajne, s novymi metodami. Pomocou gentechniky mozno pomerne jednoducho a rychlo skumat mikrobiologicke zlozenie crevneho obsahu a stolice. Vdaka tomu vieme, ze mikroorganizmy nezapricinuju len infekcie, ale sa podielaju na vzniku vselijakych inych chorob a v priaznivom pripade podporuju nase zdravie. Uz nas porod, neskor zivotosprava, najmä vyziva ovplyvnuju zlozenie mikroorganizmov - mikrobiom - v creve. Cim je roznorodejsi, tym lepsie. Podobne je to s kozou a sliznicami. Mikrobiomy sa nielen vzajomne ovplyvnuju, ale aj nas vahu, vyzor, dusevny a telesny stav a menia ucinok liekov. Tieto poznatky sa uz vyuzivaju pri liecbe chorob. Pritom sa prenasa obsah creva zdravych osob do creva choreho. Zatial pomocou sondy, ale coskoro pridu v zaludku nerozpustitelne kapsle. Niektori chcu davat len priaznive bakterie, ini mienia, ze prave zmes je dolezita. V creve su este kvasinky a o niekolko potencii viac virov. Skumanie ich vyznamu je na zaciatku.

Ako nie zriedka na zaciatku vyvoja, miesa sa este konvencna medicina s jej prisnymi pravidlami a volnejsia, divsia, menej regulovana alternativna. ktora sa sustreduje na uspech liecby. Este nevieme, ako ucinkuje prenos crevnych mikrobov dlhodobo. Nebude mat neprajne vedlajsie ucinky, lebo mikrobiomsa u povodnych hostitelov, darcov  prirodzene vyskytuje, ale nie u prijemcov?

Pojednania o atomoch zacinaju obycajne Demokritom. Keby som bol moje pozorovania a uvahy uz skor uverejnil - ale kto, ktory odborny casopis by bol ochotny - bolo by snad moje meno na zaciatku prac o mikrobiome. Zivot je, ako povedal jeden mudrc, rada rada zlyhani, neuspechov a porazok. Ucime sa to znasat a sa s tym vyrovnat.


(2) Unser Closomat

Diesen Text ändern mit Doppelklick.

V  nasom zachode s closomatom mame bohaty vyber casopisov, knih a zapaliek, lebo  ohen nici do velkej miery smrad. Mozno v nom v klude, uvolnene sediet a nechat stolicu sa zjavit prorodzene, bez natlaku, tak ako v skorom deststve na nocniku.  
Nepriviedol som to daleko v zivote? Alebo sa len casy zmenili?

Schweiz Ärzteztg 2014;95:220-1.Vdaka za ©Schweizerischer Ärzteverlag EMH.

Lov nie na lvov ale alpske ruze
Seite 45
Seite 45 wird geladen
3.17.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – Lov nie na lvov ale alpske ruze.
Na druhej strane hranice a udolia, skoro naproti Indemini sa nachadza na strmom svahu Monteviasco podobne hniezdu orlov. Vsetky domy a dva kostoly su z kamena a su polryte bridlicami. Pokial na Indemini uz vzdy viedol chodnik pre mule, neskor cesta. Monteviasco sa da dosiahnut na sttrmej starobylej lesnej ceste pozostavajucej skoro uplbe z viac ako tisic nepravidelnych stupnov z kamenov, ktore sa okolo nachadzaju vo velkom mnozstve. Deti museli chodit do skoly do Curiglie, co znamenalo skoro dve hodiny cesty sem i tam. Skolske cesty su, ako kazdy z nas vie z vlastnej skusenosti, dlhsie ako sa zda. Ako zvykom v horskych dedinach, byvali deti preto pocas tyzdna u pribuznych alebo znamych v Curiglii. Len pred priblizne dvadsiatimi rokmi postavili lanovku, ktoru sme ale este nemuseli pouzit ani z pohodlnosti ani zo slabosti.
 

(1) Curiglia z Alpe Roccolo.
Curiglia z Alpe Roccolo.

Aj ked stale pomalsie, ale este vzdy stupame peso, Uzke ulicky v Monteviascu su dlazdene kamenmi.Trochu rozsirene miesto medzi kamennymi domami, o nico väcsie ako izba, sa hrdo vola namestie. Nie ako sa v Taliansku patr Garibaldoho alebo Viktora Emanuela, ale 1. Maja - a to v horskej osade, kde nie su zavody s robotnikmi. Najprv sa zda, ze sa jedna o vtip, ale cim viac navstevujeme Monteviasco, tym menej chapeme, na co su Vaclavak, Cervene Namestie, Trafalgar Square alebo Places de la Concorde take velke.

Odlucenost Monteviasca mala v minulosti velku vyhodu - vyberaci dani sa neodvazli tam stupat, a pani a cirkev sa museli uspokojit tym, co obyvatelia povazovali za primerane a dobrovolne odovzdavali. Ale zivot tu mal dalsie vyhody. Uz pred viac ako dvetisic rokmi zanechali tu ludia ich stopy. Okrem lovu, polnohospodarstva, chovu oviec, koz, dobytka a velarstva, niektori z okolo stovky obyvatelov sa zivili pasovanim. Teraz tu trvalo zije nieco vyse tucta ludi. V poslednom case renovuju mnoho domov, lebo je o ne velky zaujem ako letne byty.Musia pritom dodrziavat prisne predpisy. 

Druhe rozsirene miesto, kde sa schadzaju dve hlavne cesty Monteviasca, cez ktore by nepresla ani najmensia fiatka, dokonca tehotna krava len s tazkostami, sa nevola namestie, aj ked sa tam nachadzaju dve restauracie. Keby to bolo namestie, hustota restauracii by prekrocila tu na Bärenplatz v Berne alebo Piazza Carignano v Turine a nachadzalo by sa v Guiness-knihe rekordov. Pred hornou restauraciou sa da sediet na drevenej lavicke pri jednoduchom drevenom stole a pozorovat pulzujuci zivot v Monteviasco a ako sa s pokracujucim dnom a rocnym obdobim meni vyzor okolitych vrchov a sa zahlbit do, podla mnozstva vypiteho vina a zlozenia spolocnosti viac menje vaznych myslienok a rozhovorov,


(2) Lavicka pred restauraciou na namesti v Monteviasco. Svagor Frido (vlavo) a sused v Agre Carlo. Dolu pohlad z Alpe Pradecolo na Lago Maggiore. V pozadi biele Alpy. S vdakou od Daniely Bertuzzi.

Lavicka pred restauraciou na namesti v Monteviasco. Svagor Frido (vlavo) a sused v Agre Carlo. Dolu pohlad z Alpe Pradecolo na Lago Maggiore. V pozadi biele Alpy. S vdakou od Daniely Bertuzzi.

Z dediny vedu dalej viacere turisticke chodniky. Jeden z nich na Alpe Corte. Ale po vystupe, vybornych domacich predjedlach a jednoduchom vine sme nemali mnoho chuti sa  vydat dalej. Raz v neskorej jari som navrhol, ze najprv mame ist na Alp Corte a az po navrate si oddychnut na lavicke. Uzky chodnik najprv vedie cez brezovy, potom ihlicnaty, ku koncu borovicovy les. Nasleduju serpentiny na velkej strmej luke, z ktorej vidno dolu sa bliskat jazero a v pozadi stale bielu retaz alpskych vrcholov. Luku nehnoja ani nekosia, a tak rastu na nej kvety, ktore uz zriedkavo vidno a na nich poletuje mnozstvo roznofarebnych motylov. Chodnik vedie k drevenici s velkou mastalou a zahradou s kvetmy a zeleninou. Mastal bola prazdna a okna na dome zavrete. Keby tu nebola ta zahrada, dalo by sa usudzovat, ze zu tuto alp nepouzivaju. 


(3) Pohlad z Alpe Pradecolo na Lago Maggiore. V pozadi biele Alpy. S vdakou od Daniely Bertuzzi.

Mohli sme sa vratit tou istou cestou. Ale, ked mozem, volim inu moznost. Na mape bolo sice naznacene rovno dalej pokracovanie cesty, ale nic, ziadna smerovka ho neukazovala. Len uzka ciara v trave - snad stopa krokov - vyzerala inac ako okolita luka. Ocividne sa tadeto nechodi casto. Presvdcil som moju zenu, ktora zasadne nema rada nejasnosti, ist touto cestou cez vysoku travu smerom k chrbtu blizkeho kopca. Ked sme sa k nemu blizili, zazreli sme na kameni turisticku znacku - sli sme teda spravne - a jednotlive kriky cervenych alpskych ruzi. Tu ich volaju "rododendri".


()

Alpske ruze pri Alpe Corte. Dolu alpske ruze so streiborne leskajucimi stromcekmi.

 Ked sme dosiahli chrbat, skoro nam to vyrazilo dych. Na druhej strane bol svah, ktory sa mierne chylil nadol, husto, skoro ako koberec pokryty alpskymi ruzami. Medzi nimi ziarili jednotlive stromceky ako v ovocnej zahrade s bielymi kvetami. Kto sadil ovocne stromy v tejto odlahlej vyske? Videli sme uz alpske ruze na roznych miestach, ale v takomto zlozeni … Bolo nam ako ked clovek pocuje prvy raz Vivaldiho "Styri casti roka", neocakavane zrazu ziari horske jazero, alebo prvykrat navstivi mesto ako Jeruzalem alebo Assisi. Neskor sme sa dozvedeli, ze tie biele stromceky su pravdeposobne hlohy. Preco tu nerastu v jednej rade ale ojedinele? Zasadil ich tu niekto? Rastie tato zvlastna zmes tu, lebo pre hlohy je dost teplo a pre alpske ruze dost chladno a vysoko?


(5) Alpske ruze so streiborne leskajucimi stromcekmi.

Odvtedy skusame skoro kazdy rok zastihnut tento neobycajny zjav. Nadarmo. Bud sme prolies skoro alebo uz pozde. Alpske ruze nie je tazko. ale hloh kvitne kratsie a podla dlzky a sily zimy skor alebo neskor. Bez jeho bielych kvetov je to len zvycajne pekny svah s alpskymi ruzami. Toto prianie, skoro tuzba je dobry dovod znovu sediet v Monteviasco na lavicke pred restauraciou, nechat putovat pohlad nad skalnatymi strechami a rozmyslat o svete, jeho stave, o kratkosti a pomynutelnosti hlohovych kvetov a zivota. Potom zostupujeme na stupnoch dolu do udolia so stupajucim pocitom pozostavat len z kolien, cakame na dalsiu jar a dufame, ze sa nam nabuduce podari … Alebo je to nam, ako mnoho v zivote, len raz dopriate? Schweizerischer Ärzteverlag EMH

Schweiz Ärzteztg 2010;91:962-3. Vdaka za ©Schweizerische !Arzteverlag EMH.

Krik, spev a tanec - dva zazitky z hospicovej sluzby
Seite 46
Seite 46 wird geladen
3.18.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – Krik, spev a tanec - dva zazitky z hospicovej sluzby.

Umieranie je hranicna situacia z viacerych stranok. Krasnou, nie zriedkavo ale tazkou ulohou je pomahat ludom opustit co najdostojnejsíe tento svet. Skutocne zomiera kazdy tak, ako zil?

*

Predtym nez ma nasa veduca poslala k vyse devätdesiarocnej pacientke v dome dochodcov, varovala ma, ze je sice stale slabsia, ale velmi nepokojna. Kym po polnoci nezaspi, neprestajne krici uz niekolko vecerov. Ked som sa o 20:00 objavil, pocul som uz na chodbe jej hlas. Zdalo sa, ze si nevsimla moju pritomnost v jej izbe. Pokúsil som sa ju upokojit roznymi sposobmi. Hovoril som k nej, pytal, co jej chyba, ale vsetko bez odpovede. Jemne som hladkal jej ruku, dokonca aj nie%u010Do spieval. Obmedzena kvalita mojho vykonu ju nerusila v kriku a aj dalsie usilie bolo bezvysledne. A%u017E ke%u010F sa unavila, prestala sa na chví%u013Eu zakryvat a odkryvat a monotónne kricat. Pri kazdej prestavke som nadarmo dufal, ze konecne zaspi. Ako bolo dohodnute, o polnoci som nespokojny opustil ubohu pacientku. Dufal som, ze v tejto noci a coskoro navzdy najde pokoj.

Zaujímalo ma preco tato pacientka tak kricí? Zdravotna sestra mi povedala, ze sotva má nejake fyzicke bolesti. Preco nezmiernuju jej nepokoj? Rozhodla sa proti tomu alebo jej rodina? Ako dlho musi trpie%u0165? Ja nechcem takto skocncit.

*

U este nie sestdesiatrocnej zeny operovali a o%u017Eiarovali zhubny nador mozgu. Ako dosledok «nebola dobre v hlave“, pomätena, neokazala udrzat rovnovahu takze nemohla chodit. Nechceli ju uzavriet v posteli, lebo to nezniesla. Mal som dávat pozor, aby z nej nevstala. Jej manzel, ktory sa inac o nu staral a mal dokonca v izbe poste%u013E, muse dnes nieco doma urobit. Pred postelou bola rohoz, ktora mala hlasit, keby bez dozoru na nu vstanla. Predstavil som sa. Pytala sa, preco som prisiel, aj ked som nebol prvý u nej z hospcnej sluzby. Nepotrebuje ma, mozem ist. Odpovedal som, ze je pre mna potesenim stravit s nou dalsie tri hodiny. Potrebuje nieco? Nie, nic nepotrebuje. Steny boli plne fotiiek. Pekny, moderny dom s ve%u013Ekou terasou, pravdepodobne s nadhernym vyhladom na Bodamske jazero, velky pes (ktory musel ís%u0165 do domova, ako som pocul neskor), s manzelom na dovolenke niekde na juhu, obaja veseli a bujni. Na druhej stene bolo jedina fotka dietata - bolo mi jasne, ze s nou nemam hovorit o detoch. Zistili sme, ze mame dost o com hovorit. Coskoro vysli najavo jej hrave, povabne stranky. Zrazu ma poziadala, aby som jej podal mobilný telefón z nocneho stolíka na spodnej strane postele. Bezvysledne vytocila niekolkokrat císlo, ale spojenie nefungovalo. Bola nespokojna, trochu zufala, akoby bol ten telefonicky rozhovor nesmierne dolezity. Opytala sa ma, ci by som jej mohol pomoct. Povedal som, ze to skusim, aj ked nemam skusenost so smartfonom, lebo mam iba stary, primitívny mobil. Ako zazrakom sa mi podarilo zavolat pozadovane cislo. Bol to jej man%u017Eel. Spýtala sa ho, kedy pride, bola nespokojna s jeho odpovedou a robila mu vycitky. Vypukla mala hadka medzi nimi. Zdalo sa mi, ze neberie ohlad na jej stav a pravdepodobne ako úspesný podnikatel ostava vecny, „berie ju vá%u017Ene“ a nepokusa sa ju odputat, ako sa to robí s malymi detmi, ke%u010F ich chceme upokojit. Chybala mu prislusna skusenost kvoli odo mna predpokladanej bezdetnosti. V hneve ukoncila rozhovor. Chvilu pretrvavala zla nalada. Neodvazil som sa zacat hovorit o jej dusevnom stave. Zrazu ma poziadala, aby som zapol radio. Nastastie prisli hity z nasej mladosti. Nalada sa jej rozjasnila, zacala spievat a vyzvala ma, aby som ju doprevádzal, co som sa odvazil s mojim falosnym, hrubym hlasom. Zrazu si sadla na okraji postele bez toho, aby sa pokusila vstat. Zostala poslusná a laskava, co boli pravdepodobne zaklady jej povahy. Kratko nato zacala «tancova s nohami na kvoli mojej pritomnosti vypnutej podlozke. Samozrejme ma poziadala, aby som sa pripojil, co som s aj urobil. Sedel som oproti nej a ako ona nohami v taakte búchal na rohoz. Sestra prišla nieco skontrolovat a upravit. Ccudovala sa, co pachame. Pacientka so samozrejmostou prehlasila, ze tancujeme. Sestre sa to pacilo. Pacientka bola spokojna a uvolnena. Rozhovor s manzelom, jej choroba a stav boli %u010Faleko. Hudba bohuzial coskoro tiez. Zanedlho sa sestra vrátila, aby pripravila pacientku na noc. Prepustili ma domov o nieco skor, ako bolo planovane.

Tej noci som dobre spal. Dúfajme, aj pacientka.

* Prezentované pri príle%u017Eitosti %u010Dítania clenov ASEM (Spolocnost Svajciarskych Lekarskych Spisovatelov) v Bieli 7.2.2015, v spolku «Pro Senectute«.

Sklamanie v hospizovej sluzbe
Seite 47
Seite 47 wird geladen
3.19.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – Sklamanie v hospizovej sluzbe.

Veduca nasej hospicovej sluzby ma zavolala, ci by som mhol ist k jednej pacientke v konecnom stadiu plucnej rakoviny s metastazami. Jej posledne dni travi v  starobinci v nedalekej dedine. Nevedel som, ako dlho mi bude cesta trvat, a tak som stal na buduci den trochu vcasie pred peknym, starobilym ojedinelym trojposchodovym domom a mal cas rozmyslat, na co mohol povodne sluzit. Vybudovany este v case bez hotelov a tovarni bol ako slachticke sidlo prilis jednoduchy, pre skolu tejto dediny prilis velky, ked by vtedy uz vobec bola. Ked som sa dostal cez jednoduchy vchod do vnutra, nebol som z toho mudrejsi. Nikto ma nezbadal, a mi povedal, kde najdem moju pacientku. Sam som ju zacal hladat. Siel som vedla peknych starobylych dvier s menami obyvatelov tychto ocividne malych priestorov. Boli prilis male a prilis mnohe pre skolke triedy. Najvyssie, v poslednej izbe sedela moja pacientka na okraji postele s nasadenou kyslikovou mskou. V predizbe bzucal pristroj na obohatenie vzduchu. Bola u nej priatelka, ktora sa ale coskoro odlucila.

Izba nemala steny z tmaveho dreva, ake som videl v spolocnom priestore na prizemi, a ktore som predpokladal v malych izbach. Bola jednoducho a nudzovo zariadena. Okrem postele a stolika, ktorych vyska sa dala menit, dvoch stoliciek a jedneho kresla z rohu pozerala obrazovka televizora. Mal som dojem, ze vsetko okrem kufra na zemi patri starobincu. Nevidel som ziaden osobny predmet, ziaden obraz, ziadnu fotku. Coskoro prisiel ostrovatel, ktory ma s radostou objavil u pacientky. Spytal sa, ci nam moze priniest kavu. Priniesol nie len kavu, ale aj dva kusky kolaca. Ani on, ani pacientka z dediny nevedeli, naco sluzil povodne tento dom.  

Vladla pohoda. Vonku bolo chladno. Napriek zlemu vyhladu som si mohol predstavit, co vidno z obloka, ked je pekne. Ano, potvrdila pacientka, pri föhne je  Säntis skoro priamo pred nosom. Lutoval som, ze som z tohto vytuzeneho vychodosvajciarskeho vrchu nikdy nesiel dolu na lyziach. Ona ho niekolkokrat zjazdila s uz zomrelym manzelom. Spominali sme na nase lyziarske zazitky a dosli k zaveru, ze sme sa niekedy mohli stretnut na roznych svahoch. Po chvili si priala opustit izbu. Zavolal som osetrovatela, ktory ju posadil do vozicka, zabalil do deky a pridal malu prenosnu kyslikovu flasu. Myslel som, ze pojdeme chvilu na chodbe sem a tam, ale ona ma viedla k vytahu. Chcela ist trochu na vzduch. Mala by si lepsie zahalit nohy, mienil som. Ma ich vzdy horuce a nikdy chladno, namietla. Len co sme boli vonku, vytiahla z tasky cigaretu a zapalky a s rozkosou tahala dym hlbolo do pluc. Posuval som ju nie daleko od domu sem i tam a coskoro, po druhej cigarete, sme sa vratili do izby. Ku koncu mojej naplanovanej doby prisla ina priatelka s pacientkynym psom, ktory ma priatelsky onuchal a mal ako obe, pacientka a priatelka, obrovsku radost zo stretnutia. Rozlucil som sa s vyjadernou nadejou, ze sa este niekedy vratim. Pri vychode som narazil na hrstku, podla dialektu domacich osetrovateliek, ale ani ony nevedeli, na co sluzil predtym tento dom.

Skor ako som predpokladal, po styroch dnoch som sa vratil k pacientke, lebo kolegyne, ktora mala prist, prislo nieco do toho. Znovu tam bola prva priatelka. Coskoro nas opustila. Pacientka vyzerala horsie, jej nohy boli chladne a namodravele. Nepkojne menila stale polohu zo sedenia do lezania a spät, pricom som jej musel pomahat. Dostali sme sice kavu, ale uz nam nebolo prijemne. Na vylet s cigaretou nebolo pomyslenia. Stonala a mienila, keby uz len prisiel koniec. Spytal som sa jej, ci nema z neho strach. Kludne a presviedcavo sa pytala: „Z coho a preco?“. Zvonila k ostrovatelovi a chcela mat nieco proti bolestiam, ktore vyzarovali do stehna z praveho brucha. Povedal, ze pred nedavnom dostala kvaply proti bolestiam. Ale ona nepopustila a tak jej priniesol tie kvapky. Zaspala a sa zobudila az ked prisla priatelka so psom. Stretnutie bolo menej burlive ako posledne. Myslel som, ze uz vidim stat smrt na hornom konci postele. Neskor som sa dozvedel, ze neobratli postel ako v rozpravke „Kmotra smrt“, ale pacientku previezli do nemocnice. Trvalp styri dni, kym ju tam smrt nasla.


(1) Byvaly starobinec. Foto Silvia Marko

Byvaly starobinec. Foto Silvia Marko

Kto zapricinil tuto okluku? Poukazovalo na to uz to jednoduche, skromne, neosobne zariadenie izby? Pacientka sa zdala byt pripravena na stretnutie so smrtou. Zmenila tento postoj? Preco sporovali osetrovatelia s kvapkami? Nechapali stav pacientky? Preco nepredpisal lekar dlhsie ucinny liek? Nechcela ju jedna z priateliek „uz“ stratit? Zomrela v nemocnici lahsie pokojnejsie?  

Zaoberam sa tymto pripadom, lebo sme boli ukrateni o konecny vysledok nasej snahy pomoct ludom tam zomriet, kde si to praju? Na kazdy pad by som nechcel, aby pri mom umrti nesplnili moju volu. Alebo mi vadi, ze pacientka opustila dom, ktory mi pripomina starobince a domy, v ktorych som doprevadzal pacientov do smrti, alebo dokonca omnoho mensi dom mojich starych rodicov, ktory mal niekolko desatroci menej na chrbte, nachadzal sa daleko odtial, ale steny mal z tmaveho, vrucneho dreva a dvere mali podobne klucky ako tu.  

Pytal som sa na obecnom urade, ci vedia, naco slavali povodne ten dom. PO niekolkych dnoch mi poslal starosta ocividne s dejepisnym zaujmom, dlhy vytazok z nejakej historickej knihy dokonca s fotkou. Na zaciatku to bol sirotinec celeho okolia. Vtedy zomierali ludia skor, rychlejsie, ci aj lahsie a dostojnejsie?  

Prednedavnom som cital v novinach, ze tento starobinec nie je zariadeny na vyske casu a hp prebuduju na byty. Casy sa menia a my s nimi, mienil uz Ovid. 

Schweiz Ärztezg 2018;99(17):562–563Vdaka za ©Schweizerischer Ärzteverlag EMH.

Ako som zazil a prezil infarkt
Seite 48
Seite 48 wird geladen
3.20.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – Ako som zazil a prezil infarkt.

Uz viacero mesiacov som nemal chut trochu rychlejsie kracatt. Ani rybnik nad mestom som nemohol v jednom kuse preplavat crawlom ako este minule leto. Nemal som bolesti, tazkosti s dychanim, jednoducho chybala mi len chut. Utesoval som sa, ze ako kazdy pomaly starnem, s cim musim zit.

Raz zaciatkom septembra v nedelu s föhnom, sme sli do Zweisimmen, kde som mal desat rokov prax a vzdy trpel pod föhnom, a dalej lanovkou na 2000m vysoky domaci vrch Rinderberg. Po dvesto-tristo metroch som citil tlak na lavej strane hrudnika, podobne ako pred rokmi pri föhne. len silnejsie. Myslel som, ze föhn medzicasom, na rozdiel odo mna zosilnel. Ked som prisiel na vrchol, otocil som sa a siel hned lanovkou zpät. A skutocne, tlak sa zmiernil, ale nezmizol. Nechcel som ist do nemocnice  tak daleko od domu, aj ked som ju dobre poznal. Doma som meral krvny tlak. Tak dolny ako horny boli zvysene. Cely cas som necitil nepravidelnu cinnost srdca. Tlak v hrudi zmizol, a tak som sa rozhodol nic neprenahlit a cakat do buduceho dna. Na druhy den som nemal tazkosti, vysaval som byt a nosil tazke predmety. Napriek tomu som nechal naznacit elektrokardiogram u nedalekeho lekara. Bol bezchybny. S odobratou krvou, ktoru som sam priniesol do laboratoria mali nezvykle problöemy, takze som Dostal vysledok az styri dnei neskor, v nemocnici, kde som siel v noci s tentoraz neznesitelnymi bolestami . Moja manzelka sa napriek mojim pripravam nezobudila, co som povazoval za dobry znak. 

Na nudzovej stanici ma rychlo a kludne zacali vysetrovat a liecit, pricom mi vysvetlovali preco co robia, ako aj hodnoty, ktore ziskali. Dozvedel som sa, ze moj tlak je velmi zvyseny. Dufal som, ze len to ma trapi, ale oni so mnou jednali, aj ked elektrokardiogram este vzdy nebol jednoznacny, ako keby som mal infarkt. Proti bolestiam mi dali morfium, ale zmizli az po nitroglycerine. Krvny tlak sa vratil k skoro normalnym hodnotam.

Po nie celej hodine sme obdrzali vysledky z laboratoria, ktore poukazovali na to, ze Infarkt zacal uz v nedelu v Zweisimmen. Ukludnovali ma, ze ked sa zuzenu cievu nerozsirili hnde, bolo lepsie niekolko dni cakat, lebo teraz kleslo nebezpecie poruch srdcoveho rytmu, ktore vznika, ked sa zakrok neuskutocnuje hned. 

Od zaciatku, uz pred morfiom, som bol kludny. a aj potom, co som vedel, ze mam infarkt. Myslel som, ze teraz nemozem uz nic robit pre mna, a vzrusenie a strach by zhorsili moj stav rusili mojich osetrovatelov, ktorym som plne doveroval. Prekvapil ma tak moj klud ako aj, ze som nemal strach zo smrti. Nezaoberal som sa mysleinkami, co bude so mnou po smrti -  bolo mi to jedno, nebolo to dolezite. Pred viac ako tridsiatimi rokmi s podozrenim na tumor vajicka som mal nielen strach, ale aj starosti, co bude s mojou mladou rodinou. Teraz som bol pripraveny zomriet, lebo som mnoho za- a prezil, najdolezitejsie vybavil, aj ked by som nic nemal proti tomu, este chvilu uzivat zivot. Pozoruhodne, ze som sa nezaoberal ani s mojimi "hriechmi", zlyhaniami, chybami, nespravodlivymi rozhodnutiami, ktore som iste dostatocne pachal. Mozno som este nebol dost daleko a budu ma predsa trapit v takejto alebo podobnej situacii. Stacilo mi, a bol som vsetkym vdacny, ze som nemal bolesti a vsetko bude znovu  dobre. Zdalo sa mi, ze som "prekonal kopec".

Na postelnom oddeleni ma sestra milo privitala. Hned mi navrhla, ze mi pomoze pri sprchovani, co sa mi zdalo so vsetkymi hadicami, elektrodami a obväzmi a po nepokojnej noci nie velmi vhodne a som to rozhodne odreiekol. Ked naliehala, pravdepodobne kvoli popoludnajsiemu zakroku v slabine, co som len neskor pochopil, prehlasil som, ze som znamy spinavec. Vdaka nasmu closomatu (kap.35) som mohol kludne prehanat a odporovat tymto umyslom. 

Pred zavedenim cievneho katetru mi kladli na srdce, aby som hodne pil kvoli kontrastnemu prostriedku, co som svedomito konal. Ked som v ostrovni cakal, lebo lekar, ktory to mal robit, musel ist k nejakemu surnemu pripadu, stale viac sa plnil moj starecky, scvrknuty, citlivy mechur. Tlak v nom sa este zvysil, ked mi slabinu dezinfikovali roztokom s izbovou teplotou. V prostriedku tychto komplikovanych pristrojov som nemal odvahu, ked aj len symbolicky znecistit tento priesstor a pytat si flasu na mocenie. Nemoho som sa  koncentrovat  na to, co sa deje s mojim chorym srdcom, lebo som bol plne zaujaty so stavom mojho mechura a ho uzavierajuceho svalu. Ale skor kvoli umeniu kardiologa, ktory sa ma na to stale pytal, necitil som ziadnu bolest. Nastastie prekvapujuco rychlo otvorili jedinu polozapchatu cievu. Ked som bol znovu v predsieni, ziadal som si hned flasu na mocenie. Pytali sa ma, preco som to nepovedal uz v osetrovni. V podstate mi bolo neprijemne mocit pred vsetkymi priomnymi (a bolo ich dost), ktori pomahali pri zakroku.

Poobede prisli vnucata. Este nie trojrocna vnucka napodobnovala osetrovatelku a pri kazdom pohybe ma napominala, ze mam kludne lezat, aby sa obväz neposunul a nezacal som tam krvacat. Pocas nasledujucich noci a aj posledny den, v nedelu rano som citil podobne tahanie pri srdci ako pri föhne. Hlasil so im to a zavolali lekarku, ktora mala sluzbu. Vysetrila ma a zaznacila elektrokardiogram, ale nezistila nic podozriveho. Predpisala krvnu skusku. Na odber krve prisla sestra vo vyskoleni. Ocividne boli skusene osetrovatelky zaneprazdne v  nedelu rano dolezitejsimi ulohami. Pochyboval som, ci neskusena osoba bude mat uspech s mojimi nie sirokymi zilami este znetvorenymi nespocetnymi predoslymi injekciami a odbermi krve s krvacaniami do okolia, ale som nic nepovedal. Po troch bezvyslednych odo mna hrdinsky bez skubnutiaznasanych pokusoch zavolala najskusenejsieho osetrovatela. Po dalsich troch pokusoch chcel sa toho vzdat. Radil som mu odobrat krv z mojich sirokych krcnych zil na nohe. Nepoznal tento zdroj, ale skusil. Test bol negativny. Na druhy den ma prepustili so styrmi liekmi, dva z toho proti vyskemu tlaku.

S pobytom v nemocnici som bol velmi spokojny. Vsetci mi sli v ustrety, boli mili, ochotni, pozorni. Bolo vidno, ze im pacient lezi na srdci. Vzdy sa predstavili spolu s funkciou. Predsavzal som si, ze si zapamätam vsetky mena. Na surnom oddeleni som este myslel, ze sa mi to nedari kvoli stresu, bolestiam a liekom. Ale ani za priaznivejsich okolnosti na oddeleni sa mi to nedarilo. Starnutie nenahryza len moje srdcove cievy. Od zaciatku do konca, od osetrovatelov po sefa mi nikto ani nenaznacil, ze som mal prist skor, a potom nie v aute bez doprovodu. Menit sa uz nic nedalo a trpel som menej pred vlastnymi vycitkami. Dufajme, ze budem rozumnejsi pri buducej prilezitosti.

Uz v nemocnici mi dali dorazne vediet, ze mam sa podraidit srdcovej rehabilitacii. Nebol som tym nadseny, kedze cvicim (skoro) kazde rano, stupam do kopca (skoro) kazdy den a sa nechat mucit od pristrojov v uzavretom priestore nezodpoveda mojim "prirodzenym sklonom". Ale nechcel som byt neposlusny a nevdacny. Zacal som bojovat dvakrat do tyzdna so strasidelnymi prisstrojmi, podobne ako Don Quijote s veternymi mlynami. Zatial co jemu mlyny skodili, ja som bol stale silnejsi a vykonnejsi. Raz do tyzdna sme sli najprv von do prirody a nevandrovali v prijemnom tempe, ale v style sportovych chodcov skoro bezali ci do alebo dolu z kopca, pricom sme skoro vypluli dusu. Sam by som sa na to nebol odvazil, ale nas doprevadzal fyzioterapeut so vsetkym potrebnym na reanimaciu.  , 

Teraz idem tak rychlo hore kopcom, cez polia, luky a lesy ako uz davno nie. Dufam, ze to tak dlho ostane. a som vdacny vsetkym, ktori k tomu prispeli. Velmi si cenim, ze do velkej miery spolocnost prevzala nie malu financnu tarchu . Mnohi sa cudovali,  ze som dostal iInfarkt napriek mojmu zdravemu stylu zivota. Viaceri z rehabilitacnej skupiny mali podobnu skusenost. Ale tak mozem s lepsim svedomim zatazit poistovnu, cieva sa zapchala neskorsie, infarkt 

Schweiz Ärzteztg 2013;94:41-2. Vdaka za ©Schweizerischer Ärzteverlag EMH.

Preco som bol zly lekar
Seite 49
Seite 49 wird geladen
3.21.  NALEZ - V lekarskej praxi - Ako som cestoval do Grubenwaldu – Preco som bol zly lekar.

Uz po%u010Das štúdia som bol spoluautorom dvoch vedeckých publikácií v oblasti biochémie (1,2). Po promocii sa k tomu pripjili viac ako tri desiatky. Chcel som objavi%u0165 nie%u010Do dôle%u017Eité pre %u013Eudstvo, urobi%u0165 nie%u010Do vyznamné. Ako asistent Biochemického ústavu som sa podielal na vyuke nových lekárov. Pá%u010Dila sa mi pedagogická práca. Po emigrácii som si uvedomil, %u017Ee napriek lepším pracovným podmienkam som zostal „oby%u010Dajným pracovníkom vo vinici“ a %u017Ee mi práca u%u017E nevyhovolala praca v uzavretej priestore laboratória a vedy s dlhým %u010Dakaním na mo%u017Ený úspech. Dohonil som klinické skusenosti, zú%u010Dastnil aj na «Balintovej skupine» a stal sa praktickým lekárom, ktorý rád navstevoval pacientov doma a pova%u017Eoval starostlivos%u0165 o celú rodinu za vrchol %u010Dinnosti (3). Mal som rad prípady s nejasnými diagnózami, ktoré som sa pokúsil vyjasni%u0165 pomocou literatúry (vtedy bez internetu) a preukazom odborníkom. Menej potesenia som mal z radovych vysetreni prislusnikov sportovych klubov a z monotónnych chrípkovych sezón. .

Z popísania mô%u017Eete vycíti%u0165, %u017Ee som %u010Dlovek, ktorý chce meni%u0165, lepši%u0165, na %u010Do lekárska profesia ponúka neustale príle%u017Eitos%u0165. Takmer tak %u010Dasto potrebuje lekar trpezlivos%u0165 a porozumenie pre názory, pocity, situáciu a hranice pacientov a vlastneho posobenia. V tom som casto zostal „rozumným“ vedcom. Nemohol by som zniest extrémnu situáciu detských lekárov, ked rodi%u010Dia odmiaju pre die%u0165a potrebné ošetrenie, a tým ho poškodzuju die%u0165a na celý %u017Eivot alebo dokonca spôsobia jeho smr%u0165. Pacienti ur%u010Dite poci%u0165ovali moju nespokojnos, ked nedodr%u017Eiavali moje dobre mienené (a myslím si) odôvodnené odporú%u010Dania. Ur%u010Dite som stratil viac pacientov kvôli mojej prehnanej (otcovskej) starostlivosti, ne%u017E ze som ich zanedbával a zle lie%u010Dil. Jedným z príkladov boli pacienti so srdcovými chorobami alebo inými potenciálne nebezpe%u010Dnými stavmi, ktorí chceli strávi%u0165 dovolenku v krajinách s pochybnou zdravotnou starostlivos%u0165ou, kde museli este k tomu dlho letiet. Nerozumel som tomu a sna%u017Eil som sa, vä%u010Dšinou márne, pomocou racionálnych argumentov ich presvedcit, aby opustili ich %u017Eelania. Pritom hral ulohu aj moj strach, %u017Ee budem %u010Diasto%u010Dne zodpovedný za ich mo%u017Ené %u0165a%u017Ekosti a škody.

Moja starostlivos%u0165 o trpiace %u017Eeny nemala (takmer) hranice. V Balintovych skupinách, na ktorých som sa skoro stale zucastnovaln apriek zmene bydliska, boli takéto prípady hlavnou témou mojich prispevkov. Znovu a znov u som si uvedomil, %u017Ee bez dodrzania hranic mojej starostlivosti, sa podielam na ich stave, ktory sa tym napriek mojmu ve%u013Ekému úsiliu nezlepšuje. Dôvody som sa pokúsil nájs%u0165 pocas osobnej psychoterapii. Jedným z nich je, %u017Ee poznám utrpenie z vlastnej histórie, druhým « syndróm pomocníka». Pocit sily, nadradenosti bol (a je) dobrý pre m%u0148a. Ale moja rodina a pacienti trpeli pod nim viac ako ja. Prave, dodr%u017Eiavanie hranic, múdra zdrzanlivost, %u010Dakanie na správny %u010Das, správne dávkovanie mojej pomoci nie su mojou silou.

Koncom 60. rokov som pracoval vo Fyziologickom ústave univerzity vo Freiburgu i.Br. ako Humboldtov stipendista. V tom %u010Dase tam bol jediný inštitút parapsychológie v Nemecku, mo%u017Eno v celej Európe. Zú%u010Dastnil som sa preplnených verejne pristupnych prednášok profesora Bendera. (Neskôr nebol kontroverzný kvôli špecialite, ale jeho osobnej histórii.) Táto tendencia k metafyzike ma viedla aj k „metamedicíne“ – ku komplementarnej medicíne. Vyskoloval som sa v homeopatii, ktorá mi ukazala iný prístup, iný poh%u013Ead na choroby, a za%u010Dal som aj s akupunktúrou. Ale h%u013Eadanie mnohých bodov bolo pre m%u0148a príliš jemna zalezitost. Moja manzelka trpi pod roznymi, aj mnohymi potravinovymi alergiami. Nie je %u013Eahké vedie%u0165, ktoré potraviny alebo ich zlo%u017Eky spôsobujú jej potiaze. Bývalý kantonalny chemik v Tessine, s ktorým som zdie%u013Eal názory na osteoporózu ako dôsledku potravín produkujúcich kyseliny, nás informoval o mo%u017Enosti kineziologického testovania. Za%u010Dali sme sa doskolovat v aplikovanej kineziológii. Pomáha nielen zlepšova%u0165 fyzické, ale aj duševné %u0165a%u017Ekosti. Je to jedna z terapií spojenia mysle a tela, ktorých význam sa stale viac zvýšuje. Naozaj to pomohlo spoznal „vinné“ priciny alergie mojej %u017Eeny. Vyhýba sa im a to zlepšuje jej príznaky od urtikárie po srdcovu arytmiu. Keby som bol poznal túto metódu uz skor a uplat%u0148oval ju v praxi, bol by som bol lepší lekár.

S pokrokcilostou mojej kariéry ako pacient, znepokojuje ma nie%u010Do na mojich lekároch, %u010Do som aj sám robil: Po%u010Das vyšetrení naschval hovoria tak ticho so svojimi pomocníkmi a kolegami o nálezoch a %u010Falších postupoch, %u017Ee tomu nerozumiem. a o%u010Dividne aj nemam. Pre%u010Do to (nevedome?) robíme? Ako deti sa u%u010Díme, %u017Ee je to neslušné. Chceme zabránit okam%u017Eite prirodzene vysvetlenia a diskusie, cim ale nezistíme, %u010Do ich, pacientov zaujíma. Tym mô%u017Ee v nich ras%u0165 neistota, nedôvera a strach. Bojíme sa spontánnosti? Neskoršie stretnutia za „pokojných, usporiadaných okolností“, na ktoré sme „pripravení“, su menejcennou nahradou. Dobry vztah medzi lekarom a pacientov trochu trpi. Ach, ako som bol prostoduchy!

Staroba a moje zazitky so smrtou
Seite 50
Seite 50 wird geladen
4.  Staroba a moje zazitky so smrtou

Ja som baca velmi stary,
nedozijem do jari,
nebudu mi kukucky kukat
na tom mojom kosiari. 

Slovenska ludova piesen

Pocas vojmy som mal, rocnik 1937, casto styk so smrtou, alebo skor ona so mnou. Teta, ktora s nami zila, a ktoru som mal snad radsej ako moju mamu (kap. ) zmizla bez varovania zrazu z mojho zivota. Druha, spolu s dvomi sesternicami a jej muzom po bolestnom rozluceni (kap. ), moj brat padol v boji (kap. 2 ). Viackrat sa mi zdalo, ze uz citim jej dych (kapp. 15,17). Raz pocas bombardovanie, ktore postihlo aj blizku nemocnicu a medziinym usmrtilo manzelku mojho buduceho profesora na gymnaziu spolu s novorodencom, som panicky krical a plakal (kap. ). Naucit sa zaobchadzat so strachom, ho potlacit, bolo pre mna o to tazsie, lebo ho mali aj rodicia a ini dospeli a nemohli ma pred nim chranit. Po vojne ma asi nadalej doprevadzal v pozadi a pravdepodobne som ho chcel prekonat tym, ze som sa s urcitou davkou bezstarostnosti vystavoval roznym nebezpeciam. Otec, ktory uz stratil jedneho syna,  ma chcel prehnane chranit pred nimi, co este stupalo moju odvaznost. Niekedy som mal dojem, ze ma brat a sesternice ako anjeli chrania, aby som dalej zil aj za nich.

Po vojme som spoznal prirodzenu smrt. Moze byt tiez nemilosrdna, hrozna, ked nie zriedka berie so sebou deti, matky, otcov, k tomu este doprevadzana bolestami a inymi utrpeniami. Stal som sa lekarom aj preto, lebo som chcel pomahat proti tomu? Jedneho prekrasneho leta pocas studia popri mojich prvych krokoch v praktickej medicine v Trencine sme vychutnavali plnymi duskami prijemne stranky zivota, prisiel do nemocnice vyse storocny starec s bolestami zaludka, ktory neprestajne bedakal a si prial, aby ho konecne smrt zobrala. Nechapal som ho a jeho prianie sa mi zdalo zvlastne a neprirodzene, skoro ruhanie. Ked som ako mlady otec mal podozrivy nalez a operacia sa musela o tri tyzdne posunut, dostal som znovu neovladatelny strach. Nevedel som ci viac z vlastnej smrti, bez zazitia zvycajnych stranok zivota, jeho zatazeni, uloh a kras, alebo prenechat mladu rodinu jej stazenemu osudu.

V pokrocilom veku som sa ma zacal pytat, ci budem mat podobne mojmu otcovi dost sily sa kludne divat smrti do tvare. Ked  dostal osemdesiatdevötrocny v lete nejaku infekciu, pravdeepodobne lahky zapal pluc, pochytil ho strach, ze oslabeny strati samostatnost a padne na tarchu. Prestal pit a jest. Dufal, ze ako pocul, nema to trvat dlhsie ako 10-14 dni, co sa sice vseobecne tvrdilo, ale nielen v jeho pripade nezodpoveda skutocnosti. Napriek tomu, ze odmietol antibiotika, zmizla infekcia, ale nie jeho rozhodnutie. S jeho obmedzenymi stareckymi potrebami a inac dobremu zdraviu trvalo to sest tyzdnov. pocas ktorych mal dobru, vyrovnanu naladu – nezvycajne bol so vsetkym spokojny. Cenil si, ze zomriet prirodzene, este k tomu kedy si prial. 

Pred nedavmom som sa podrobil nasledovnej skuske vid. predosla kap.kap. 39). So silnymi bolestami v hrudi som siel sam uprostred noci do nemocnice. Prekvapilo ma, ze ma cely cas, este aj pred injekciou morfia, nepochytil velky strach pred smrtou. Uspokojovalo ma, ze tak moja zena ako deti sa mozu bezo mna dalej samostatne prebijat zivotom, Hodne som zazil, aj keby som nebol mal nic proti tomu, este uzivat zivot a zazivat ako rastu vnucata. V podstate by som mal pre nich uvolnit miessto na zemi. Okrem nich ostanu po mne spomienky, materialne a nematerialne hodnoty. Utesoval som sa, ze ako som zazil s viacerymi pacientami, ked na cas zomriem, mozno sa vyhnem nejakemu neskorsimu taezkemu utrpeniu. Pozoruhodne som nemyslel na hriechy, chyby, nespravodlivosti, prekrocenia poriadnosti a moralky, ktorych som sa nespocetne dopustil, aj ked som predtym myslel, ze ma budu pred smrtou trapit. Asi neskodilo, ze som sa smrtou uz davno zaoberal, alebo som este nebol dostatocne ohrozeny a pri dalsej prilezitosti ma budu o to viac trapit. Nebal som sa ani v nejakej „risi“ zomralych stretnut ludi, ktorym som ublizil, ktorych som poranil. Dufal som, ze mi to odpustili, ako aj ja tym, ktori ma v zivote trapili. Ak je to mozne, tesil som sa ze tam stretnem ludi, ktorych som si vazil a mal rad, Pocas rehabilitacie po infarkte som stretol jedneho spolupostihnuteho, ktory vdaka rychlej pomoci prezil nahlu smrt. Nepamätal sa na nejake zazitky a vnemy, ale mozno  nebol  este na tejto ceste do vecnosti dost daleko a v tom stave dost hlboko. Pred infarktom som podrobne planoval moj pohreb a pripravoval vlastnu pohrebnu rec. Casto sa mi nepacia, lebo sa snazia licit zivot zomreleho len v peknych farbach. Moj pohreb patri predsa mne, je mojou zalezitostou. Ked som teraz lezal na nudzovej pomoci, bolo mi zrazu jedno, co sa so mnou stane po smrti a doveroval mojim blizkym, ze to zariadia v mojom duchu.

Niektohi ludia tvrdia, ze sa neboja smrti ale umierania. Ako vidno z prikladu mojho otca, my mozme urcit, ako daleko ma ist liecba a osetrovanie.. Tak ako sa pripravujeme na zvladnutie nejakeho ukolu, nejakej cesty, prekonanie prekazky, dosiahnutie ciela, tak je to aj s „poslednou cestou“. Pocas viacerych rokov doprevadzam v ramic hospicnej sluzby pacientov pred smrtouv nemocnici a doma (vid. kap. 38 - Sklamanie). Bud sa boja samoty, alebo uz nemozu sami pit, jest, ist na toilettu. Tym maju rodinni prislusnici a osetrovatelia viac casu na ine dolezite ukoly. S telesnymi a dusevnymi silami, ktore mi este ostali, obmedzene predlzujem moju lekarsku cinnost. co ale nie je na to predpokladom. Teraz mam skoro neobmedzeny cas pre umierajucich a mozem pozorovat, ako rozlicne umierame. Tym sa lepsie soznamujem so smrtou a dufam, ze budem mat menej strachu pred nou. Moj vztah k nej sa prenasa aj na zomierajucich, ktorych doprevadzam a ich blizkych. Pocas epidemii moru v stredoveku, ktore vynicili velku cast obyvatelstva, prezerali umierajuci radu obrazov pod nazvom „ars moriendi“ (umenie umierania), co im ulahcovalo uzmiernenie. Jednou z najdolezitejsich a najkrajsich mojich uloh uz pocas mojho pracovneho zivota bola starost o, potazne doprovod umierajucich. Dokonca sa mi niekedy zdalo, ze sa mi niekedy podarilo prispiet k zmene tazkej smrti na dobru, dostojnu.

Niekedy sa cudujem, preco niektori ludia pri umierani velmi a dlho trpia, dokonca na palliativnom oddeleni, kde musia oznamit, ktore vysetrenia a zakroky si praju, ktore nie. Podnikli lekari nieco, co zvysuje a predlzuje ich utrpenie, lebo nehovorili o tom s nimi a s ich rodinnymi prislusnikmi, alebo tito o tom nechceli pocut, nechceli sa nechat zasväcovat do „Ars moriendi“? Niektori dufaju do konca, ze sa da smrt porazit. Ako ukazuje rozpravka „Kmotra smrt“, smrt sa neda prekabatit. Su taki, ktori zo strachu hovorit o smrti dokonca neusporiadaju svoje zalezitosti a zanechavaju zmätene pomery. Nasledovne zvady a spory hlcu velku cast dedicstva, co len zriedka zodpoveda prianiu umreleho. 

S umieranim, so smrtou spajame pojem dostojnosti. Je velmi osobnou zalezitostou. Pokial jeden profesor pacha sebevrazdu, ked bada, ze uz nie je schopny pisat clanok a sa obava, ze ho coskoro zanechaju dalsie vlastnosti, jeho kolega vyuziva vsetky moznosti predlzit svoj zivot, lebo sa k tomu citi povinny a je zvyknuty bojovat do posledneho dychu. Vdaka lepsim hospodarskym pomerom a pokroku civilizacie splna sa casto vyrok „ako clovek zije, tak aj zomiera“. V primitivnych spolocnostiach s nedostatkom materrialnych zdrojov odstranili sa stari, neuzitocni ludia sami tym, ze opustali spolocnost. Novodoby pokrok umoznuje, co sa tyka smrti este na zemi uskutocnit komunisticky ideal „kazdemu podla jeho potreby“, co podla niektorych nabozenstiev neplati ani pri prechode na druhy svet. Hriesnici sa nedostanu do neba. 

Bol by som rad a vdacny, keby moj vztah k smrti skoncil podobne ako v basni Masi Kaleko „Labut Epilog;

Ked sa labuti zda, ze zomrie,
to znamena, ked citi zomieranie,
stiahne sa spät, cisti perie
a spieva jej najkrajsiu piesen.
Tak chcem, ked cas pride,
prejst do vecnosti. 

(Vlastny preklad) 

Uvidim, ci smrt s tym suhlasi. 

(Der Schwan, wenn er sein Ende ahnt,
Das heisst, wenn ihm sein Sterben schwant,
Zieht sich zurück, putzt das Gefieder,
Und  singt das schönste seiner Lieder. 
So möcht auch ich,, ist es soweit,
Mal eigehn in die Ewigkeit.)  

(Original)

Schweiz Ärzteztg 2009;90:2024-5.Vdaka za ©Schweizerischer Ärzteverlag EMH.

Starecka nahluchlost
Seite 51
Seite 51 wird geladen
4.1.  Staroba a moje zazitky so smrtou – Starecka nahluchlost.



(1) S vdakou z Pixabay.

S vdakou z Pixabay.

  
Mila N.,

Tvoj mail ma velmi zaujal – iste nechtiac sa dotkol jedneho z najbolestivejsicch problemov v nasom manzelstve v poslednych rokoch. Zatial este stacim branit moje dokladne odvovodnene stanovisko. Dokedy? Silvia ma totiz obvinuje ako Ty M., ze zle pocujem a mal by som tuto len od nej, nie odo mna stanovenu slabost, tento nedostatok vylepsit nejakym aparatom do ucha, v ktorom mi s tym skoro neprestajnetam lezi. Zhodou okolnosti prisla raz pozvanka z nejakeho ustavu na bezplatne vysetrenie sluchu, ktoru sa mi nepodarilo dochvilne vylovit z posty a znicit bez stopy. Chtiac – nechtiac som sa tam zahlasil, dufajuc na pokoj aspon v tejto zalezitosti. Na prekvapenie a k mojej plnej spokojnosti potvrdili, dokonca pisomne s peciatkou, ze pocujem uplne normalne, veku zodpovedajuc, co len medzi nami povedane nie je prilis pozitivne, lebo vekom sa prirodzene vsetko zhorsuje, zmensuje, ubuda, mizne. Pohyby a zazivanie sa spomaluju, rozpamätovanie tiez, lebo zasobarna pamäti je cim dlhsie zijeme, tym preplnenejsia. (Velmi bolestne a v podstate nespravodlive je to s pohlavneou aktivitou, Ked sme boli mladi mali sme chut a silu, ale nie dost casu, teraz naopak.) Potvrdenie ma o to viac prekvapilo, lebo oni aj predavaju tieto slimakom podobne zariadenia. Ale ako vidno, aj v tychto zlych, pokazenych novych casoch jestvuju este poriadni, cestni ludia a institucie. Ak myslis, ze tym zavladol klud v nasom manzelstve, prinajmenej co sa mojho sluchu tyka, tak sa mylis a nepoznas Silviu. Ako byvaly vedec som zacal tzv. „terenny vyzkum“, ostro  som pozorovalt o co ide, co sa deje, co sa da zmenit. S vysledkom si Ta dovolujem v strucnosti zatazovat:

  1. Ako M. tvrdi o Tebe, presne tak aj Silvia mrmle, cim je viac vzdialena, tym viac. Ale o to radsej bohuzial vyslovuje jej poucenia, prikazy a vycitky na moju adresu.

  2. S ich dlzkou klesa prirodzene od vycerpania jej hlas. Ked nieco vynimocne na moju prosbu opakuje, rozumiem sice zaciatok, ale este vzdy nie koniec. Pri druhom opakovani je to tak isto. Az pri tretom, ked jej skusim situaciu kludne a ohladuplne vyjasnit, co patri vzdy k mojim dobrym zvykom, konecne hovori dostatocne hlasne a jasne, aj ked s urcitou davkou poburenia. Neunavne opakuje, ze musi so mnou stale viac kricat a vyuziva to na pripomienku, ze mam konecne mat pristroj na takzvane zlepsenie sluchu, ako vsetci poriadni a ohladuplni manzelia.

  3. V podstate pocujeme Vase vyroky, ale ako vies, my muzi sme neustale ponoreni do myslienok a sa zaoberame dolezitymi zalezitostami. V dosledku toho nam trva, kym sa „prepojime na prijem“. Ako som uz spomenul, vekom sa vsetko zoslabuje, spomaluje, aj tento „prepoj“. Ked sa pytame, ziskavame cas. A tak som navrhol, ze Silvii darujem k najbklizsim narodeninam pistalku, a ked mi chce nieco zdelit najprv ma  zapiska, aby som m al cas sa sustredit. Ale ako obycajne, bez zavahania a odovodnenia odmietla moju ideu, co je jej dalsim zlym zvykom, pod ktorym trpim skoro este viac ako pod jej mrmlanim.

  4. Ako svedcia aj Tvoje riadky, tato problematika patri k manzelstvam v pokrocilom veku. Jej hlboke priciny iste korenia uz v detstve, ked nie dokonca v nespravnom, hriesnom zivote predkov. Je to naivna predstava, ze sa daju odstranit nejakymi, aj ked stale komplikovanejsimi pristrojami. Pri tom celom dochadza jednoznacne k zjavu, ktory Freud volal posuvanie, dokonca dvojnasobne – zo zien na muzov a z modzgu do ucha.

Teraz snad lepsie chapes, preco ma Tvoj mail nesmierne potesil. Svet je plny starsich muzov, ktori skoro neprestajne siahaju a manipuluju na ich usiach, lebo ich rusia tie vraj stale lepsie tam namahavo ale neisto upevnene sluchove pristroje, ktore nesplnaju ich ucel, ale zvucia a zapchavaju usi. Sklamani, v podtate oklamani nositelia ich radi zabudaju kde sa len da,  apriklad v hoteloch, na co ich manzelky nelutuju namahu a telefonuju, faxuju, emailuju po celom svete. Niekedy sa im podari ich objavit. Potom minaju peniaze na postove vylohy. Ini muzi predstieraju ze im pri cisteni padli do zachodu. Vynaliezave firmy vyuzivaju tieto tazkosti a vyrabaju vodotesnym mobilom podobne, o to drahsie aparaty. Inac sporovlive manzelky ochotne uvolnuju na ne financne prostriedky, ktore potom chybaju na ucely, ktore by muzom skutocne robili radost. Tvoj M, a ja patrime k poslednym mohykanom, drziacim vysoko zastavu odporu a boja proti tymto prebytocnym novym takzvanym vymozenostiam. My si nechceme nechat komplikovat a pokazit zivot! Dufajm, ze si teraz uvedomujes a vazis, aky sme dobraci, a co Tebe a Silvii zosporujeme, od coho Vas chranime. Vyjadri, prosim Ta, mojmu statocnemu spolubojovnikovi M. uprimnu vdaku, obdiv a vrele pozdravy.

Aj ja Ti prajem, aby si sa drzala a srdecne zdravim 

Peter

Vnucata: Rotacia alebo skok z trojmetrovej veze
Seite 52
Seite 52 wird geladen
4.2.  Staroba a moje zazitky so smrtou – Vnucata: Rotacia alebo skok z trojmetrovej veze.


(1) "Männerweier" - rybnik nad St. Gallen, kde sa posledna cast odohravala. Na lavom okraji budovy trjmetrova vez. S vdakou z Mapio.net.

"Männerweier" - rybnik nad St. Gallen, kde sa posledna cast odohravala. Na lavom okraji budovy trjmetrova vez. S vdakou z Mapio.net.

 Miloval som ju tak, ako sa to len da s pätnastimi rokmi, ale bal som sa, ze stratim jej lasku, lebo som sa v lete toho roku nevedel tak spanilo vrhat hlavou dopredu do vody z trojmetrovej veze ako viaceri spoluziaci, a aj mnohi ini navstevnici kupaliska. Vlastne som to vobec nevedel. Viackrat som stupal do tej nehoraznej vysky pevne rozhodnuty odvazit sa skocit hlavicku, ale vzdy to koncilo jednoduchym, ubohym skokom na nohy. Ze netravime nasu jesen zivota spolocne, sediac pod lipou na lavicke pred domom drziac sa za ruky, nespociva ale na tom. Neskor som tiez vrucne lubil, ale ulohy, ktore sa mi zdalo musiet splnit, aby tie lasky boli opätovane a prinajmenej urcity cas trvalii, neboli tak tazke.

Po mnohych rokoch, ked sa syn naucil plavat, prisla nevyhnutelne doba, ked chcel skakat hlavicku zo startovneho bloku, co som mu bez problemov mohol ukazat a ho naucit. Ako sa ale dalo ocakavat, coskoro chcel ist vyssie, skakat z trojmetrovej veze. Ako sa patri, siel som dopredu. Po niekolkych dnoch, ked sme to viackrat bez problemov zdolali, spytal sa ma, ci viem  skakat hlavicku aj z tejto vysky. Povedal som: „nic lahsie ako to“, stupal rozvazne na dosku a sa vrhol sa do vody hlavou dopredu. Nic sa mi nestalo. Triumfujuc som vystupil z vody a mu licil, k comu ma priviedol. Ked som po rokoch dlhe mesiace trpel bolestami kvoli platnicke na krku, myslel som, ze je koniec s hlavickami, ci zo startovneho bloku alebo trojmetrovej veze.


(2) Otec so synom pri synchronnej hlavicke.

Otec so synom pri synchronnej hlavicke.

Znovu preslo mnoho vody v Dunaji a Ryne. Vnucka bola nadsena, ze vie plavat, aj ked len s nafukanymi gumovymi „kridlami“. Jej prianiu zodpovedajuc, ukazal som jej hlavicku zo startovneho bloku. Jasne, s tymi kridlami ma este nemohla nasledovat. Vyhybali sme sa sice kupaliskam s vezami, ale kazde poriadnejsie, ktore chce platit ako vhodne pre deti, ma stlp s retazami. Deti, z nepochopitelneho dovodu sa zda, ze len deti, sa vasnivo venuju tomuto poteseniu, vesaju sa na drzadlo retazi, odrazaju kedy-tedy od zeme a lietaju okolo stlpu. Cim rychlejsie, tym lepsie. Na Slovensku sme to nepoznali. Ked to vnucka skusila, skoncila s odretymi kolenami. To ju ale neodradilo a nadalej sa s tuzbou v ociach prizerala skusenym detom ako divo lietaju okolo stlpa. Nehovorila nic, ale bolo jasne, ze by to rada znovu skusila. Ja by som s nou urcite ohladnuplnejsie odrazal a pomalsie lietal.


(3) Alexa sa toci a stary otec cvci..

Alexa sa toci.

Jedneho rana som sa dostatocne skoro pobral na to kupalisko, aby som mohol nevyrusene sam trenovat, ale retaze boly este uzavrete okolo stlpa. Iny raz som  cakal k veceru, kym deti skoncili s tocenim, zavesil sa na retaz, odrazal, skakal a letel okolo stlpa. Darilo sa mi to stale lepsie, uvolnenejsie. Zrazu mali o to zaujem aj dospeli a dospievajuci. Ale namiesto aby sa zavesili na volne retaze a pomahali lietat, pozorovali len z bezpecnej vzdialenosti moj vykon a moju namahu. Niektori bezocivci sa dokonca odvazili nieco volat smerom ku mne. Nevadi, hlavne, ze vnucka teraz moze kludne prist k nam na prazdniny. Ale mam podozrenie, ze ako dobra dcera svojho otca, coskoro bude chciet skakat z trojmetrovej veze. A ja musim znovu dopredu. 


(4) Stary otec cvici.

Stary otec cvici.

Podla Schoppenhauera sa zivot toci v spirale. S pokrocujucim vekom v stale mensich okruhoch, stale rychlejsie podobne ihle na gramofonovej platni. Ako dlho budem este moct skakat do vody, ci na nohy alebo hlavicku?

Vnucata; Tim aj ako zastupca Liv a Eliho
Seite 53
Seite 53 wird geladen
4.3.  Staroba a moje zazitky so smrtou – Vnucata; Tim aj ako zastupca Liv a Eliho.

"Äbi" a mama alebo vyvoj jazyka (ä bild v svajciarskom dialekte = obraz)

Tim spal poocas cesty autom. Ked sa prebudil v nasom letnom byte, dival sa na obraz nad pohovkou s velkými jasnými farebnymi plochami a nenechal sa odputat, ked sme mu ukazovali nase priatelske, usmievave tvare alebo rozne plysové zvierata a iné hracky zodpovedajuce jeho veku. Jednohlasne, vrátane svagrinej, ucitelky materskej skolky, a sa vyzna vo vyvoji detskych schopnostu, sme rozhodli, ze s ním nieco nie je vporiadku. Urcite to nebola nasa zranená marnost, ktora nas viedla k tomu, ze sme odporuciili dcere, aby to co najskor povedala detskej sestre pri dalsej kontrole a potom detskemu lekarovi. Obaja vyhlasili, ze naše obavy su neopodtatnene a deta mladsie ako tri mesiace este nemohlo rozoznavat tvare, co sme sa mohli dozvediet z knih a alebo z internetu, ale isto je isto a pytanie nestoji, potazne v tomro pripade len prispevok na nemocensku.

O niekolko mesiacov Timnielen nas pozorne pozeral, ale aj obrazy na výstave. Jeho mama ako ucitelka vytvarnej vychovy pripravila navstevo jej triedy a zobrala ho so sebou. S nadsením neunavne sledoval jeden obraz za druhým. Neskor stále opakoval nieco ako „aebi“, co sa nedalo jasne odlísit od slova „abä“, ke%u010F chcel íst dolu alebo hodit nieco na zem, co polutaniahodne vasnivo robil tak s jedlom ako aj inymi predmetmi. Boli sme z toho jelene, kým mama nezbadala, ze by to malo znamena „obrazok“. Uvedomili sme si, ze „ä bi“ hovoril aj ked sme sli s nim na schodisti popri obrázkoch krajin a zvierat, pri ktorych sme sa vzdy museli zastavit. Ocenili sme jeho pozorovacie schopnosti a rozmanitost prejavu. Postupom casu sme tiez vylustilii, co znamena pes a co kon. Rovnako ostro sledoval z kocíka, ked sa listy na stromoch pohybovali vo vetre, alebo obdivoval kazdú kvetinu, ktoru sme mu ukazali. Rád drzal v ruke list alebo kvetinu bez toho, aby si ich daval do úst alebo ich rozmliazdil, ako je zvykom detí v tom veku.

Tim byval v jednej z najlepsich obytnych stvrtí, ale na velmi rusnej ulici. Prekvapivo alebo mozno kvoli hluku zostal na svahu oproti ich domu kúsok nezastavantej pody. Za ním lemovali cestu (ako dlho?) pozemky s malymi zahradkami, ktorou sa dalo skrátit cestu k elektricke. Jedného dna bola cesta zablokovana a volny pozemok bol oploteny. K elektri%u010Dke sa dálo dostat iba obchádzkou. Zanedlho sa objavilo rypadlo, ktore zacalo ryvat obrovskú dieru na svahu, co Tim s velkym záujmom a vytrvalostou sledoval cez velke hlboké okná v kuchyni a v jeho izbe. Znovu a znovu nadsene vykrikoval: baggäärr, baggäärr! Rypadlo najprv nahromazdilo zem na hromadu, potom ju s pekelným hlukom vylozilo na velký kamion. Kym prisiel dalsi, rypadlo pokracovalo vo vykopávaní svahu. Pre nás to bolo zatazenie, ktoré zmiernilo iba Timove nadsenie. Zazrakom mu niekto dal uz predtym podobny maly zlty bager, s ktorym sa nehral, kym sa neobjavil ten prav. Teraz ho mal pri sebe, ked sledoval dianie na svahu, a casto sa s nim hral, pricom hrdo krical ako bojovnik pred utokom: baggär, baggär! Neskor v pieskovisku chcel mat nenapadne vsetky rypadla väcsie ako jeho vlastny. Omylom mienil, ze je tam jedinym zaujemcom. Dospelí na oboch stranách museli vyvinuti dos%u0165 diplomatického a pedagogickeho úsilie na urovnanie tohto boja. Dom rástol. Zrazu zmizol bager zo staveniska. Prisli rozne ine stroje, ine zvuky. Bude to Tima aj nadalej fascinovat? Dúfam, %u017Ee jedného dna zomriem v pokoji a nebude ma trápit zvedavost, co bude z Tima, vodic rýpadla, stavitel alebo niecim uplne inym?

Na pocudovanie nenehovoril matke «mama» a otcovi «papa», aj ked sme sa o to vsetci velmi snazili. Ma-ma oznacoval vseobecne ludí, aj ked vedel jasne rozlísioval pohlavia: pri stretnutiach uprednostnoval jednoznacne zenske pohlavie. Az po chvili ho muzi mohli zobrat na rameno. Vedel aj, o koho sa jedna, ked sme povedali «mama» alebo «papa». Ked bol opät raz chory a my sme sa o neho starali, tuzil po matke. Ke%u010F ju konecne uvidel zhora z okna ako vystupuje z auta, stara mama ho znova a znova utesovala: „Vidíš, mama prichádza, mama je tu!“. „Mama“ este vzdy neplatila jeho matke, aj ked sa jeho jazykove znalosti sirili. Neskor, pocas cesty v Taliansku, Tim spraane nazval liehoviny „Grappa“, ale stále este nie otca «papa». Nemusíme sa obavat o jeho budúcnost? Nebude z neho alkoholik?

Tim - kludas

Kazdy stvrtok sme strazili Tima, lebo jeho matka pracovala pätdesiat kilometrov od domova. Takmer sucasne s nou sme dosli na stanicu, kde nam ho odovzdala. Namiesto pozdravu a vyrazu radosti, ze nas znovu vidi, nadsene ukazoval na velké stanicne hodiny, na blikajúce svetlá na strope stanice a na ine, skor zanedbatelne objekty, ako cistiace vozidla a volal „doo“ (v svajciarskom dialekte da = tu) alebo „ooh“, „ooh“. Nebrali sme to osobne, pretoze dokonca nadalej krical svoje „doo“ a „ooh“, „ooh“ akoby sa nic nestalo, aj ked jeho matka zmizla smerom k vlaku. To je dnesna mládez a dosledok ich vychovy.

Abä (vo svajciarskom dialekte dolu, nadol)

Tim bol skutocne velmi bystre dieta. Nebral vsetko do ust a ked sme mu povedali, ze nema sa niecoho dotknul, aby niekam nesiel, väcsinou posluchol. Ppravdepodobne preto, ze ho rodi%u010Dia zbytocne, bezdovodne neobmedzovali. Jedol prakticky vsetko, co mu predlozili. Najradsej spolu s dospelymi. Bol velkorysy: niekedy vybral z ust kusok poloprezuteho jedla a ponúkol mi ho. Ked som sa zdrahal, napchal mi ho do ust. Pokial viem, bol som jediny, ktory to zhltol bez ohladu na viry, ktore nachytal v jaslach a ho putali k domu. Ale to neocakaval. Cudoval sa, kde zmizol ten hlt. Ocividne sme sa v tomto nerozumeli. Asi som mal len trochu dalej prezuvat a mu to vratit. Rád bral jedlo rukami z taniera a obcas jedol lyzicou. Jeho oblúbeným jedlom boli platky cervenej mrkvy. Ked upokojil hlad, polozil rozne kusky vedla taniera, rozdrvil a rozmazal ich a casto hodil na podlahu, k comu s radostou prehlasil "abä" alebo "doo", a museli sme to zdvinut a priniest, ako keby sme boli psy. Niekedy znovu hodil ten istý kusok. Nepomahalo ani dohovaranie, ani vysvetlenia, ze by s tym mal prestat.

Bezradne sme uvazovali, ci to robili aj nase deti. Nemohli sme si ani my, ani druhy stari rodicia na nieco takeho spomenut. Deti v tom veku sme krmili, nesmeli siahat do taniera a sa s jedlom bavit. Ked sme sa opatrne spytali Timovych rodicov, ako je Tim v jasliach, povedali, ze tam patri k dobremu zvyku, vyhadzovat kusky jedal a vsetky deti v tom veku to robia. Vraj to vyrastu. Je na rodicoch, aby ich neskor naucili dobre sa spravat. Par mesiacov neskor bol Tim zadeleny do skupiny starsích detí o niekolko mesiacov skor, ako je obvyklé. Splnil najdolezitejsi poziadavok - dobre jedol - to znamenalo vsetko. Ako este nebolo dolezite.

Áno, ine casy, ine zvyky. Mo%u017Eno preto bol Tim tak spokojny a neboli s nim tazkosti. Uvidime, ako to s nim bude dalej.

Uffe" (svajciarsky dialekt «auf» = nahor), zvedavos%u0165 alebo príprava na stupanie

Tim uz nesedel pokojne ci vo voziku alebo sedadle v aute. Skoncili dlhe cesty v aute,, pocas ktorych kludne a trpezlivo pozoroval okolie. Uz nebral vsetko do ust, chcel len citit, hmatat, pohybovat, posuvat, menit. Ked sa pozabudol, mohol stát a dokonca prejst krok-dva medzi dvoma blízkymi predmetmi. Bol stastný a neunavný, ked ho niekto drzal za ruky. Ked zbadal, ze sam stojí, okamzite klesol na zem. Ked ho pochytila zvedavost, pouzil jeho stolicku na jedenie ako rebrík. Tlacil ju ku kuchynskemu pultu alebo k regalom v dennej izbe, vyliezol na ne, postavil sa bez podpory na uzkych rimsach, aby videl vsetky nove, zaujímave, dlhé neprístupne veci, ako úcty, neodpovedané listy, fotografie, snúry, klu%u010De, v ktorych sa s rozkosou prehrabaval a prilezitostne s ví%u0165azným „abä“ vrhal na zem. Pritom sa hrozostzrasne naklonal na jednu alebo drhu stranu, lebo este nechapal, ze by mal najprv zliezt a posunut stolicku blizdie k predmetom svojej tuzby. Obavali sme sa, ze to raz urobi bz dozoru, bez strazne anjela, ktoryby bol pripraveny okamzte ho chytit a zabránit padu a poraneniu. Raz sme ho pristihli, ako stal nebadane, vítazne a spokojne na vrchole uspechu. Navrhli sme jeho rodicom, aby vymenili tento nemozny kus nabytku za menej nebezpecný typ. Radsej na neho dávali pozor. Dúfajme, ze Tim bude coskoro vedome a bezpecne stat na nohách.

Takto zacinaju nielen alpinistické kariéry.

Tim tancuje

Timov otec hral s uspechom roky na gitare v jednej kapele. Odkedy má rodinu, hra bohuzial iba pre seba. Mnohi clenovia jeho odiny hrali hudbu, dokonca aj jeho rodicia. Jednym zo snov matky mojej zeny, babicky Tima bolo, ze jej deti vytvoria hudobnu skupinu s nahor otvorenym poctom. Ale to nebol hlavny dôvod, pre%u010Do mala devät detí. Prve styri tvorili kvartet z dvoch huslí, akordeónu a klavíra. Bola hrda, ked hrali v domove dôchodcov alebo v nemocnici. Tato slava skoncila pubertou starsiech bratov. Pre mladsie deti uz nemala dostatok casu a energie, aby ich priviedla k cviceniu. Ked vsetky deti pustili dom, zacala vasnivo spievat v zbore. Aj bez kalendara sme vedel kazdy rok, ze coskoro pridu Vianoce s prijemnou rodinnou povinnostou ucasti na jej koncertu.

Jeden z mojich troch ujcov to s hudbou doviedol dost daleko. Po stúdiu práva nahle zmizol na niekolko mesiacov. Pocas tejto doby hral na husliach v cirkusovej kapele a zacal vztah s manzelkou cirkusoveho direktora, alebo to bolo naopak, a vstúpil do kapely lebo sa s nou spoznal? Ako aj, ked direktor zistil o co ide, musel ujec utiec%u0165 z cirkusu a od jeho milenky. Neskor obcas rozbalil husle a hral najcastejsie Dvorákovu Humoresku. V tom case som netusil, co sa deje v jeho a hlavach ostatnych clenov rodiny. Nic nemohlo odradit moju matku neúnavne ma dostat k mejakemu hudobnemu instrumentu. Nanestastie nemala trpezlivost cakat, kým sa vo mne prirodzene objaví toto zelanie. Ako príklad mi davala ine deti, ktoré prave zacali hra%u0165 na klavír alebo na husliach, co ma skor odradilo - myslel som s poh%u0155daním: tieto cvicené opice. A tak som bez velkého pokroku prekonal par ocitelov husli a harmoniky. Tuto medzeru v rodine – ani brat palko, ani ziadny z mojich starsich bratrancov nehral nejaky nastroj, urcite dalsi dovod pre moj zlý prístup - vyplnila sesternica, ktora sa stala jednou z hviezd popovych spevacok v celej krajine. Stale sa objavvovala v televízii. Ovela neskor, ako novomanzel, som to chcel nahradit a zacal hrat na flaute, dokonca cvicil pocas sluzieb v nemocnici, ked som nemal co robit. Neskor vo vlastnej praxi som uz nemal na to cas. Nase deti, zial, zdedili moj odpor k urcitéj drezúre, ktoru si vyzaduje hudba.

Nevieme, ci sa Tim uz rytmicky pohyboval v matkinom bruchu, kek jeho otec hral na gitare, ale hned ako bol schopný sediet, pri hudbe sa húpal sem i tam, dokonca aj na oslave, na ktorej bol chory s horuckou a unaveny. Ked sme s nim sli v kocíku okolo poulicnych hudobnikov na brehu jazera, okamzite prejavil nadšenie a ukazoval v ich smere „doo, doo, doo“. Museli sme sa zastavit a pocúvat, lebo bol nespokojny, ak sme chceli ist dalej. Kratko po tom, co zacal chodit, boli sme s nim v parku. Uprostred neho, obklopení pocetnymi posluchacmi divo bubnovali cernoch a beloch,. Z nohych deti iba Tim bez strachu z hlasných archaických zvukov okamzite bezal k bubenikom Dva az tri metre od nich klesol na kolená, kolisal sa do rytmu dozadu a dopredu. Vsetci obdivovali a mali radost z toho, ako male dieta, ktore este len nedlho dokaze stat uz «tancuje».Bubeníci sa tesili z maleho, aktívneho posluchaca, co povzbudilo a posilnolo Tima..

im - komunista

S Timom sme casto chodili na detske ihriska. Ked tam boli aj ine deti, najprv sa kratko hral sam alebo s nami. Coskoro sa rozhliadol a siel k inému dietatu a chcel mu odobrat lopatku, hrable, auto, bager alebo cokolvek ine. Deti a vytúzene hracky boli väcsinou väcsie ako on a on mal. Velkost detí ho neodradila. Sprievodcovia oboch stran museli plne nasdit ich diplomatické a pedagogické schopnosti, aby sa nepresadila fyzická sila. Napriek tomu tiekli niekedy slzy, co Tim vobec nerozumel. Zostal pokojny, akoby bolo samozrejme, ze sa chce hrat s dcudzými vecami. Ostatné deti tohto veku sa hrali v blízkosti svojich dohldatelov spokojne so svojimi vlastnými hra%u010Dkami. Nerozumeli sme, ako to prebieha v jasliach, preco ho od toho nenqaucili.

Nedávno sa prestahovali do sidliska s mnozstvom detskych ihrisk. Jeden z nich je v ich dvore. Mama tam šla s Timom. Zrazu zacula Tima kricat a videla, ako dve stvorrocne dievcata, ktorsa hrali na Indianov, chceli priviazat Tima k stromu, ako trest, ze vzal ich kocik pre bábiku. Do ich hry sa hodilo, ze ho chcel uniest. Pocia ho taketo prirodzene zazitky viac ako presviedcanie a dohovaranie?


Tim a jasle

Bolo to trochu rusne obdobie, ked Timovi «umoznili» prejst v jasliach k starsim detom, preto%u017Ee, sa prest%u0165ahovali. Aby Tim nerusil pri stahovani, stravil tri dni s druhymi starymi rodicmi. Den predtym dostal nahle prvykrát pseudocroup. Zúfali rodicia ho zobrali do detskej pohotovosti. Po krátkom case sa upokojilo jeho dych a vratili sa domov. Napriek miernemu prechladnutiu a kaslu, s jemnou vyrazkou a horúckou siel nasledujúci den k starym rodicom. Tam horucka hrozivo stupla nad 39 °, ale bola kludna. Nasledujuci den mu viac tiekol nos a kaslal, horucka klesla len vdaka cipíkom Ako sme sa dohovorili, zavolali ma. Prisiel som s mojim lekarskym kufrikom, hmatal lymfaticke zlazy, pozrel so ust a usi, fonendoskopom pocuval pluca. Nechali sme Tima pocut jeho srdcove tony. Ani on, ani ja som nenasiel nic zvlastneho. To vsetkoprebiehalo v klude. Myslel som, ked uzliny neboli zväcsene, nemusel ho zatazovat neprijemnym vysetrenim hrdla. Nebol spokojny, ze sme odchadzali. Pretoze sa jeho stav po dvoch dnoch nezlepsil, vzali ho stari rodicia k ich rodinnemu lekarovi, ktory skontroloval aj krv a potvrdil, ze ide o virove ochorenie a Tim nepotrebuje antibiotikum. Rodinna rada sa telefonicky rozhodla, ze za tychto okolnosti by bolo lepsie, keby Tim zostal u starych rodicov este jeden den. Rodi%u010Dia mozu rychlejsie zariadit novy byt. Nasledujuci den sa mal lepsie, ale ked ho prisli vziat, pri vsetkej jeho obrovskej radosti bolo citit jeho sklamanie, preco ho tam nechali o den dlhsie, ako slúbili, ako keby si to uz mohol vsimnut.

Prvú noc doma spal nepokojne a niekolkokrat sa zobudil.Na nasledujuci den sa lahko vzill do noveho prostredia, lebo novy byt vo velkom sidlisku bez premavky, s mnohými dvormi, z ktorych kazd mal vlastn detske ihrisko. Na schodisku mohol hodit loptu hore a vidiet, ako sa vratila, alebo dokonca skakala po schodoch dalej nadol. Potom jusledoval, ked sme ho drzali za ruku schoc po schode a kvical od nadsenia. Sidlisko malo viac jasli, ale nebolo lahko najst pre Tima miesto. Jeden z nich, s peknym detskym ihriskom, bol od nich vzdialeny len pár krokov. Ke%u010F sme sa prechadzali, Tim zamieril priamo tam, vzal si malu trojkolk, naco jedno dievca okamzite zacalo kricat. Dohliadacka mu vysvetlila, ze nanestastie trojkolku musi nechat dievcatu, lebo jtato patri jej a nie jasliam.Tento neuspech nemal na Tima vplyv, Hned sie priamo do jalsli a chcel sa tam hrat s ich hra%u010Dkami. Vysvetlili sme mu, preco to neide.

Niekedycakal Tim rano pred dverami, kym otec nebol pripraveny ho zaviest do jasli, akoby hovoril: „Pod, ocko, kedy si konecne hotovy? ". Mysleli sme si, %u017Ee by bolo vyhodnejsie, keby mohol íst do tych bllizkych jasli. Dcera nám vsak vysvetlila, ze by bolo tazke ho odradit od vstupu do tychto jasli, do ktorych nepatri, v dnoch, ked robi a svokrovci a my ho strazimei. Pokusal sa vniknut do vsetkaych prizemnych bytov, prinajmenej do ich malych zahradiek. Zrejme mal stále pocit, ze mu patri svet..

Pohlad zblizka a zdaleka - pitva
Seite 54
Seite 54 wird geladen
4.4.  Staroba a moje zazitky so smrtou – Pohlad zblizka a zdaleka - pitva.

V tvari od kupela vo formaline zoschnutych mrtvol sa predsa dali rozoznat ich osobne crty. Cakali na pitevnych stoloch na nasu prvu lekarsku cinnost. Kazdemu z nas pridelili inu cast ich tela. Potrebovali sme dobry kus prekonania zarezat do neporuseneho, aj ked mrtveho tela bezbrannych ludi. Pri preparovani sme stale skulii do anatomickeho atlasu, ktore sme mali vedla mrtvol, davajuc pozor, aby sme ich nepoznacili s nasimi od tuku a inych tkaniv znecistenych gumovymi rukavicami. Cim viac sme prenikali do tela, tym viac sa zmensovala nasa zmes plachosti, ohladupnosti a odporu a dostali sme zvlastny vztah k "nasej" mrtvole, ktora nam ochotne a bez odporu sluzila ako ucebny prostriedok. Mrtvoly sa stale menej podobali ludom a pozostavali na konci len z kosti, ale my sme si ich stale viac cenili. Okrem anatomie sme sa nebadane ucili nieco velmi dolezite - koncentrovat sa na urcite pole, na urcitu ulohu a obmedzit pohlad a zaujem. Ked chce lekar v akomkolvek obore splnit svoj ukol, potrebuje sa sustredit. Umenie je, podla potreby sa uvolnit z tohto docasne ucelneho obmedzenia a vidiet, vnimat a posudzovat pacienta v roznych suvislostiach ako celeho cloveka. Dobrym pecialistom mozno byt bez tejto schopnosti, ale nie dobrym lekarom. 

 
(1) Kommilitonin Sona M. beim praktischen Anatomie-Unterricht (rechts des sitzenden Lehrers). Mit Dank Foto von ihr erhalten.

Klegyna S.M. (v strede) pri uvode do pitvania. Vlavo od nej asistent anatomickeho ustavu. Foto s vdakou od S.M.

Obvykle podmienky, na ktore sme zvyknuti, ulahcuju sustredovanie. Su lekari, ktori nemozu robit mimo  praxe alebo nemocnice. Ini radi navstevuju pacientov, alebo vyrukuju k nudzovym pripadom. Raz pocas prazdnin v cudzej krajine, ktorej rec som nepoznal dobre, cestovali sme mietnym autobusom. Na jednej zastavke nastupila starsia zena v dlhej ciernej sukni. Nechcela si sadnut. Coskoro bolo vidno ako sa medzi jej nohami rozsiruje mlaka krve. Bol som bez lekarskej tasky s aparatom na meranie krvneho tlaku, co by mi bolo umoznilo zvyknutu do urcitej miery rozumnu cinnost, ktora by ukludnila najmö mna.. Bol som v celom autobuse asi jediny, ktori si uvedomoval vaznost situacie. Zbledol som, bolo mi zle, skoro som odpadol. Autobus sa neomylne zastavoval na kazdej predpisanej zastavke, ale potom predsa len odbocil z trati k okolo 100 m vzdialenej nemocnici. Vodic odovzdal pacientku osetrovatelkam, zobral kybel a studenou vodou kludne zmyl mlaku krve a sa vratil na trat. Ukludnil a zotavil som sa. Moja manzelka nerozumela, ako som mohol, zvyknuty na nudzove situacie, ci v praxi, nemocnici alebo vonku pri nehodach, tak reagovat.

Ked som zanechal prax, zucastnoval som sa dobrovolne na hospizovej sluzbe. Travil som hodiny s tazko chorymi, casto umierajucimi pacientmi. Na zaciatku bolo tazke mysliet na to, ze umieraju. Najmä u mladsich som myslel na to, ze by to mohli byt moje deti. Po tom, co som sa staral pocas praxe o zomierajucich, moja matka a svokor zomreli u nas doma, som myslel, ze to lahsie znesiem. Ale vtedy som bol s nimi zriedkavo sam, skor kratko a odputany rozhovorom, ulohami a uvahami, co este sa da a treba podujat. Teraz som hodiny sam s ciastocne velmi trpiacimi, nekludnymi, zmätenymi ludmi a rozhodujem sice o jednocuchych zalezitostiach ale s okamzitymi dosledkami. Casom stracam vnimanie tarchy a smutku umierania. Nie zriedkavo prajem umierajucim, aby sa smrt poponahlala a ukoncila utrpenie. Snazim sa, ako sa len da ulahcit pacientom pritomnost. Ked si praju, citam im kratke poviedky. Pokusam sa prisposobit obsah dotycnej osobe, jej minulosti, povolaniu, zaujmom. Niekedy je to dokonca vesele, skusenost, ktoru zdielam aj s inymi spolupracovnikmi.

Niekedy citam, ze aj ludia v pokrocilom veku zomru nahle. Ako byvakly scout, ktory sa drzal hesla "bud pripraveny!". nemozem zdielat Tento postoj. Mimo ineho som si dlöho lamal hlavu, ako ma vyzerat moja urna a kde ma byt pochovana. Nakoniec som moje telo venoval anatomickemu ustavu. Moja manzelka nasledovala moje rozhodnutie. Ulahcujeme tym zivot nasim pozostalym, ktory nemaju nic proti tomu (co im zostav?). Stac, ked co najskor zavolaju urcite cislo a ti ma pridu zobrat. Urna je jednotna, a ked si to prajeme, zachovaju ich na pre univerzitu vyhradenej casti cintorina. Nie zle miesto po viacrocnej akademickej kariere na troch Alma mater. Ako neunavny, casto neprijemny pedagog a nepolepsitelny zlepsovatel sveta, tesi ma vedomie, ze sa studenti budu na mne ucit sustredovat. Na urcity sposob to bude vrchol a koniec mojej jesitnosti.

Takto nas ani smrt nerozvedie. 


Schweiz Ärzteztg 2016;97:952–953.Vdaka za ©Schweizerischer Ärzteverlag EMH.

Zaver - epilog
Seite 55
Seite 55 wird geladen
5.  Zaver - epilog

Vsetko ma svoj cas a svoju hodinu kazde podujatie pod nebom. Je cas rodenia a cas umierania ...
Kniha Kazatela, kap.3.

V nasej dobe zriedkavo zazivame, a ked, skor z dialky, ako ludia zvladaju bliziacu smrt, ako casto pritom trpia a ako na koniec zomru. Vzdy znovu ma prekvapuje, ako hlboko a trvalo umieranie a smrt ovplyvnuju zivot deti a vnucat zomierajucho.

Ked sa moj zdravy 88-rocny otec v lete necitil dobre, trochu pokasliaval a mal zvysenu teplotu, nechcel ziadne vysetrovania a ziadnu liecbu. Obaval sa, ze strati samostatnost a bude zavisly, a citil, alebo len myslel, ze konci jeho cas. Rozhodol sa nejest a nepit. Ostal pri tom, aj ked bol bez horucky a kasla. Podlahol vtedajsej mylnej mienke, ze po desiatich-strnastich dnoch zomrie. To moze platit pre chorych, krehkych ludi. On bol ale zdravy. Ako u stareho muza so snizenou potrebou trvalo sest tyzdnov kym zomrel kratko po jeho 89. narodeninach. Pocas tejto doby bol nezvycajne bezstarostny, dobrej nalady a so vsetkym spokojny, az na to, co mu mohlo zivot predlzit.

Moja mama mala dlhe roky vysoky tlak a bolesti srdca. Ked bola nieco cez osemdesiatku, odstranili jej zlomyselny uzol v prsniku. Nechcela aby ho jej zobrali a ani ine liecby. Kratko po oslave jej devätdesiatky, pri ktorej drzala volne dlhu, dojimavu rec, ozltla, nemala chut do jedla, rychlo chudla a trpela pod neznesitelnym svrbenim. Ked som jej povedal, ze moze ma v bruchu metastazy, pytala sa, z akeho tumoru. S prekvapenim mienila "to bolo uz davno". Tyzden pred smrtou sedela v nasej kuchyni a pozorovala, ako ranajkujeme a pytala sa, uz vzdy zvedava: "Co pride teraz"?  Ostal som je dlzny odpoved.

Pri mojom Infarkte som nebol daleko od smrti, potazne ona odo mna (kap.39 - Ako som zazil a prezil infarkt). Bilancoval som moj zivot a bol pripraveny odist. Ale ked pride este blizsie …? S mojou zenou hovorime casto a stale viac aj s nasimi priatelmi a znamymi o smrti. Pripravujeme sa na rozne moznosti, ako pred inym podujatim alebo cestou, ktore sa maju podarit. Ja, ako clovek nie chudobny na priania, si predstavujem, ze budem sediet na balkone nasho letneho bytu, pri potrebe dobre vybaveny liekmi, hladiet na Lago Maggiore (vid. Uvod). Tato pekna predstava ma bude utesovat, podobne obrazom Ars moriendi, kde aj budem zomierat.

 
(1) Blick von Agra auf den Lago Maggiore abends

Blick von Agra auf den Lago Maggiore abends


To je sucasny stav. Sice vidim a pocujem stale horsie, zabudam stale viac, ale mozem este  vandrovat, cistit byt, dohliadat na vnucata, aj ked stale pomalsie citat odbornu literaturu na poliach, ktore suvisia s chorobami mojej rodiny a priatelov - co chcem viac? Dufame, ze to tak ostane kym najmladsi vnuk pojde do skoly. Ale co, ked sa to zhorsi a budu ma trapit bolesti a nevolnost? Neviem, ci budem mat podobny vztah k smrti ako moji rodicia. Dufam. Luhal by som, keby som tvrdil, ze nemam so smrtou problemy. Nie je mi lahke mysliet na rozlucku od zvyknuteho, znameho, s odstupom casu prevazne prijemneho sveta.  Rad by som videl, ako budu zit moji potomci, ake povolania volia. Robim si starosti, ci v dostatku az nadbytku vyrastajuc, zvladnu tazkosti a zatazenia zivota. Mam obavy z vyvoj prostredia a politickych pomerov. Dufam, ako sa zda bohuzial bezvysledne, ze hrozy, ktore som prezil spolu s rodicmi sa nezopakuju. Tym by mali aspon zmysel. Som presvedceny, ze potomci zvladnu ich zivot, ako sa aj nam to podarilo.  

Po tolkych zmenach v mojim zivote si nerobim starosti, ako to bude hore alebo na druhej strane. Som presvedceny, ze ked nieco takeho existuje, budem sa tam citit ako doma. Co sa tyka zivota a smrti stal som sa este pokojnejsi a uvolnenejsi odkedy som dohotovil tento spis. Je moj trochu obsiahlejsi mahrobny napis - epitaf.

Vdaka
Seite 56
Seite 56 wird geladen
5.  Zaver - epilog

Vdaka
Dakujem "Conference on Jewish Material Claims Against Germany" za prebratie vylph slovenskeho vydania..













UNSERE FÖRDERER
Bearbeiten Inhaltsverzeichnis
Klicke das grüne Plus-Zeichen an. Du hast dann verschiedene Möglichkeiten, dein Inhaltsverzeichnis und deine Fragen zu bearbeiten. Z. B. Neue Kapitel kreieren, eigene Fragen "erfinden", Kapiteltitel und Fragen abändern.
Kleine rote Kästchen neben den Fragen bedeuten, dass zu diesem Text ein Leserkommentar abgegeben wurde. Du findest ihn oben im Funktionsmenü (neben dem Druckbefehl).
Das kleine Buchsymbol neben den Fragen zeigt dir an, dass du dazu schon etwas geschrieben hast und der Text gespeichert wurde.
Funktionsmenü
Über diese Buttons kannst du verschiedene Funktionen aufrufen: Speichern deines Textes, Drucken und Fotos oder Dokumente einfügen, die Kommentare deiner Leser anschauen und entscheiden, wie du mit ihnen verfahren willst. Oder die für dich angenehmste Schriftgrösse zum Schreiben einstellen. Über die Funktion Drucken kannst du deinen Text kapitelweise oder gesamthaft ausdrucken oder auf deinem PC zusätzlich in Word speichern (Befehl Export), was du regelmässig machen solltest. In den FAQ findest du Antworten auf Fragen, die dich vielleicht noch beschäftigen.
Mit diesen Buttons kannst du zwischen verschiedenen Ansichten wechseln. Schreiben, Lesen des aktuellen Kapitels, Lesen des ganzen Textes. Über Vorversionen erhältst du Zugang zur Backup Funktion. Damit kannst du für jede Frage einzeln auf frühere Versionen zurückgreifen oder diejenigen Versionen selbst speichern, die du vorerst behalten möchtest.
Schreibfenster
Klicke links im Scrollbalken auf eine Frage und schreibe in diesem Fenster was dir dazu einfällt, wie du das von "Word" kennst. Dein Text wird jeweils automatisch gespeichert, wenn du auf eine neue Frage wechselst.
143#0#972#0#0